Mýty kráľa hazardu

Po mojom článku na Štandarde „Preč s kráľom hazardu“ si šéf úradu, ktorý navrhujem zrušiť, dal tú námahu, aby si našiel moju emailovú adresu a poslal mi pod hlavičkou Úradu pre reguláciu hazardných hier silnými negatívnymi emóciami nabitý email. Ešte som nikdy nedostal zo štátnej inštitúcie takýto druh pošty a dúfam, že už ani nedostanem. Pán Andrišin mi v nej dokonca ponúkol pozíciu šéfa regulačného úradu. Buď má zmysel pre humor, alebo sa cíti ako minister financií, ktorý má jediný právo menovať riaditeľa. Šéf štátnej inštitúcie by mal vedieť, že takýto druh komunikácie je neprípustný. Kde nie je obsah, stráca sa aj forma.

A tak som trpezlivo čakal, ako vyvráti moje vraj „úmyselné klamstvá a demagógie“. Napríklad: Ukáže celému národu tých desať prevádzok hazardu, ktoré podľa jeho tvrdenia vznikli pri Levoči po zákaze hazardu. Dokáže, že zákaz herní a kasín v mestách, kde sme ho iniciovali petíciami, nemal zmysel, lebo nelegálneho hazardu vzniklo v týchto mestách v pomere jedna k jednej. Alebo preukáže dátami, že v českých mestách, ktoré zakázali herne a kasína, nedošlo k poklesu problematických neplatičov o 18 percent. Nič z toho nepreukázal. Namiesto toho som sa dočkal emotívnej reakcie plnej mýtov, ktoré počúvame roky od hazardnej loby.

Hazardné hry dnes, to už nie sú kartové hry, v ktorých rozhoduje trochu šťastie a trochu šikovnosť hráčov. V hazardnom automate nestojí proti vám hráč, ale kompletné odvetvie jedného biznisu so stovkami psychológov, psychiatrov a vedcov, ktorých hlavným cieľom je udržať vás v hazardnej hre, kým neprídete o všetko. Slovo „výherný“ automat je na smiech. V skutočnosti vyhráva majiteľ. Pán Andrišin píše o hazardnom priemysle. Čo tento priemysel vyrába? Je to ľahký alebo ťažký priemysel? Môžeme ho vyvážať? Odpoveď je jednoduchá. Vyrába závislých a odratých ľudí, vyrába rozbité rodiny, vyrába deti bez otcov. Tento „priemysel“ si na Slovensku môžeme odpustiť.

Andrišin v emaile a tlačovej správe dôvodil „finančnými stratami“ Brna a slovenských miest po zákaze hazardu. České ministerstvo financií si objednalo odbornú analýzu, ktorá preukázala, že za každú jednu korunu vybratú na daniach a odvodoch z hazardu zaplatí spoločnosť 3 až 4 koruny v spoločenských nákladoch za hazard. Komu sa to oplatí? Cynikovi alebo rozumnému hospodárovi? Vyjadrenia Andrišina sú ďalším dôvodom, prečo nie je dobré mať úrad, ktorého zaujíma mikroplus v štátnej kase, ale nevie racionálne posúdiť a nenesie zodpovednosť za megamínusy pre celú spoločnosť.

Štandard položil v prvom rozhovore zo dňa 19. novembra 2020 šéfovi Úradu otázku: „Po novom už samosprávy nebudú musieť na zákaz hazardu na svojom území prikladať petície občanov. Do akej miery si pôsobenie hazardu majú regulovať samy samosprávy?“ Andrišin na túto otázku okrem iného odpovedal: „… Úplný zákaz je nezmysel, okamžite sa vytvorí „čierny“, nekontrolovateľný trh. Rovnako, ako prohibícia nezastavila alkoholizmus.“  

Keď raz Andrišin nazve snahy dobrovoľníkov a podpisujúcich petície za nezmysel, nemôže sa tváriť, že to nie je zosmiešnenie ich práce. A nech sa nečuduje, že Peter Beňa pár dní nato zrušil mailom plánované stretnutie a rozhodol sa počkať na vývoj situácie.

Andrišin nemôže myslieť vážne, že to nie je lobing, keď pred rozhodovaním o zákaze hazardu v Bratislave, ide ako šéf úradu na magistrát Bratislavy a hovorí im (v dojemnej zhode s názorom hazardnej loby), že zákaz hazardu, ktorý požaduje petícia doručená aktivistami, je nezmysel. Treba viac na jeho odvolanie?

Metóda hrubého zovšeobecňovania a porovnávania neporovnateľného sa používa podľa ľubovôle či už pri dekriminalizácii drog alebo pri hazarde Andrišinom a hazardnou loby. Nie je vedecké používať slovo prohibícia ako zaklínadlo na odmietnutie zákazu, ktorý sa niekomu nepáči. Naozaj prohibícia nefunguje? Zrušíme aj prohibíciu vrážd, krádeží, korupcie, prohibíciu šoférovania pod vplyvom alkoholu, prohibíciu dovozu liekov bez povolenia, prohibíciu vozenia detí bez detskej sedačky, prohibíciu dovozu nesprávne zatočených uhoriek? Aj to sú prohibície. A tiež dochádza k ich porušovaniu. Funkčnosť prohibície záleží od mnohých faktorov a podmienok. Zakázané má byť to, čo je zlé a čo prináša závažné negatívne dôsledky pre spoločnosť ako celok. Toto dáva zákazu oprávnenosť. Zákaz by mal byť tiež efektívny a vymáhateľný. A tu vstupuje do hry rozšírenosť daného negatívneho javu v spoločnosti, miera jeho akceptácie, ale aj kompetentnosť a ochota štátnych orgánov alebo ich nekompetentnosť a neochota. Neochota však ešte neznamená nemožnosť. Zákon by mal obsahovať spravodlivý trest primeraný závažnosti porušenia zákazu.

Istým dôkazom efektivity zákazu herní a kasín je zákaz prevádzkovania herní a kasín počas koronakrízy. Klesol na povestnú skoro „nulu“. Zároveň nedošlo v pomere jedna k jednej ani k prechodu do online kasín a herní. Na rozdiel od Andrišina ponúknem fakty. Andrišin ich má tiež. Podľa spracovaných informácií od Petra Beňu herne počas druhej vlny koronavírusovej epidémie strácajú minimálne 30 miliónov eur mesačne. Kasína minimálne 3,5 milióna eur mesačne. Online hazard vzrástol o niečo viac ako 7 miliónov eur počas druhej vlny. Takže celkovo presun z kamenných prevádzok na internet je síce veľký, čo sa týka stávok (predtým to bolo označované ako vklady), ale čo sa týka výťažku, tak len jedno z piatich eur sa presunulo z herní a kasín do online hazardu.

V októbri 2020 hráči prehrali 71 miliónov eur. Počas lockdownu prehrali 41 až 43 miliónov eur. Tvrdý prepad zaznamenali, keď sa zavreli kamenné prevádzky. Viete si predstaviť, aké by to bolo, ak by hráči mali finančné limity a online hazard by bol obmedzený? Že sa online hazard nedá obmedziť? Ale dá, len sa nechce… Posledným zákonom o hazardných hrách zákonodarcovia odstránili štátny monopol na online hazard. Vráťme ho späť! Štátna spoločnosť bude vedieť bez veľkých nákladov chrániť hráčov finančnými limitmi, ktoré by sa mali odvíjať od výšky ich zárobku. Internet sa dá regulovať, nelegálne stránky sa dajú zneprístupniť. Stačí zákon alebo dohody s providermi internetu. A čo bráni štátu, aby prijal legislatívu, ktorou zavedie blacklist zahraničných bankových účtov nelegálnych stránok hazardu tak, aby Slováci nemohli na tieto účty posielať finančné prostriedky zo slovenských účtov? Neochota alebo nekompetentnosť?

Hazard svoju zdravú mieru dávno prekonal, a preto je na mieste jeho závažné obmedzenie. Skôr než bude Andrišin tvrdiť, že sme za celoplošný zákaz hazardu, mal by predložiť o tom dôkaz, lebo sa dopúšťa klamstva, namiesto toho, aby ho vyvracal. Bojovali sme proti herniam a kasínam v mestách, kde prerástli únosnú mieru. Najväčšie problémy pri tejto „priemyselnej výrobe“ závislých robili videoherné automaty, výherné automaty a po (prepáčte) idiotskom nápade odovzdať online hazard zo štátu do rúk súkromníkov aj online hazard. To nie je celoplošný zákaz hazardu, lebo v každom meste, ktoré zakázalo herne a kasína, zostalo dostupné bingo, stávkové kancelárie, lotérie a aj nešťastný online hazard, pri ktorom dlhodobo presadzujeme návrat do rúk štátu.

Americká prohibícia

Andrišin píše, ako sa rozmohli tajné pálenice a Al Capone za americkej prohibície. Nie som tu na to, aby som bránil americkú prohibíciu. Vôbec nie. Bola to politika so zmiešanými pozitívnymi aj negatívnymi dôsledkami. Medzi tým „dať si pohár vína“ a „hrať hazard“ je totiž veľký rozdiel. Dejiny sú však oveľa zaujímavejšie a lákavejšie ako mýty z holywoodskych filmov o prohibícií. Pred pár rokmi som pri písaní svojej PhD. práce Drogy a páchanie trestnej činnosti okrem výskumu slovenskej väzenskej populácie strávil mesiac v Londýne hľadaním a štúdiom literatúry. Potreboval som sa popasovať s mýtami podobného typu pri propagovanej dekriminalizácii drog.

Čo na Andrišinov „príklad“ hovoria odborníci? Griffith Edwards, prvý profesor na závislosti vo Veľkej Británii, založil jednotku na Psychiatrickom ústave v Londýne a okolo seba zhromažďoval psychiatrov, psychológov, sociológov, štatistikov a dokonca aj historika a antropológa. Na jeho počesť je pomenované centrum pre liečbu závislostí aj v Kanade. Z jeho Výskumnej jednotky závislostí nakoniec vzniklo Národné centrum pre závislosti vo Veľkej Británii. Od začiatku svojej kariéry Edwards radil vládam a medzinárodným orgánom. V roku 1966 navrhol alkoholovú politiku Svetovej zdravotníckej organizácie a neskôr urobil to isté pre drogy. V jednej zo svojich prelomových kníh Matter of Substance (2005) Edwards napísal (voľný preklad): „Ako jeden z najznámejších príkladov neúspechu prohibície sa v tejto debate objavuje americká skúsenosť s prohibíciou alkoholu v rokoch 1920 – 1933 ako dôkaz hlúposti prohibície drog akéhokoľvek druhu. Zástancovia dekriminalizácie tvrdia: každý vie, že prohibícia bola drahým neúspechom vnúteným krajine moralistickými čudákmi. Nezákonný obchod s liehovinami sa rozšíril, Amerika pila viac ako kedykoľvek predtým, Al Capone sa stal bohatým, ozbrojení strážcovia prohibície strieľali na uliciach nevinných ľudí, žiadne dobro sa tým nedosiahlo a ľudia sami povstali v požiadavke zmeny zákona a k pokojnému pôžitku z jedného či dvoch pohárikov. Takto sa všeobecne prezentuje história prohibície. Každý, kto radšej študuje historické záznamy, ako by založil svoju istotu na všeobecne prezentovanom mýte rozširovanom o prohibícii ako o absolútnej katastrofe, bude musieť zmeniť takéto zjednodušenia. Prohibícia mala svoju významnú negatívnu stranu, ale jej zavedenie bolo podporené celoštátnymi plebiscitmi, t. j. najširšou priamou demokratickou väčšinou, zatiaľ čo naopak, jej neskoršie zrušenie bol politicky motivovaný manéver, ktorý mal pomôcť F. D. Rooseveltovi zhromaždiť dane za alkohol na financovanie New Dealu.“

Edwards poznal výskum švédskeho odborníka zo Štockholmskej univerzity Henrika Thama, ktorý vo svojej práci Review of Swedish Drug Policy uviedol:„V lekárskych termínoch možno veľmi ťažko hovoriť o neúspechu prohibície, počet úmrtí na cirhózu ostal počas rokov, keď štáty uplatňovali prohibíciu, na pozoruhodne nízkej úrovni. Prohibícia uspela aj v udržiavaní relatívne nízkej úrovne spotreby alkoholu, toto je odkaz, ktorý sa dá vyčítať z údajov o cirhóze.“ 

A tak mýtus o neúčinnosti alkoholovej prohibície nakoniec porazili dáta o cirhóze pečene. Vráťme sa ale späť k téme. My na Slovensku predsa nedebatujeme o zákaze alkoholu, hovoríme o hazarde.

Aj tu platí, že presné dáta sú základ. O kriminalite v hazarde a polemike k Andrišinovým názorom na právo EÚ týkajúce sa hazardu napíšem v ďalšom komentári. 

Článok vyjadruje osobný názor autora.