Bude to Dra(g)hé. Žiadny systém neopravia ľudia, ktorí nechápu, prečo sa pokazil

Mario Draghi vydal správu o temných vyhliadkach EÚ bez zmeny doterajšieho kurzu doplnenú o viacero odporúčaní ponúkajúcich dvadsaťsedmičke novú žiarivú budúcnosť.

Naprieč kontinentom sa rozbehla o tomto megareporte mohutná diskusia, v ktorej prevažuje presvedčenie, že popis aktuálnej malátnej reality je celkom verný a volanie „Houston, máme problém“ vyzerá pri pohľade na všetky prístroje ukazujúce dráhu letu EÚ ako úplne oprávnené.

Šokujúce by však malo byť hneď to, že už len jednoduchá deskripcia opretá o napospol nespochybňované dáta vyvoláva také ovácie a násobné poďakovanie za úprimnosť a otvorenosť. Ukazuje to obrovský úpadok európskej debaty minimálne v posledných desiatich rokoch, keď prepracovaný európsky „groupthink“ a jemný tlak politickej korektnosti zametali niektoré témy aj fakty pod hrubý koberec.

Tak hlboko sme klesli, že dnes sme vďační aj len za nezaujatý pohľad na rýchlomer a otáčkomer úniovej ekonomiky, ktoré práve časť elity, ktorá si report objednala, dlho veľmi nezaujímali. Správa sa príhodne volá Budúcnosť európskej konkurencieschopnosti a práve konkurencieschopnosť sa ako termín vrátila do uvažovania európskej exekutívy až zhruba pred tromi rokmi, predtým bola termínom buď ignorovaným, alebo skôr ignorovateľným.

Mimochodom, pokiaľ ide o dáta, je dobré sa v celom texte (má svoju dlhú verziu a potom aj tú kondenzovanú, ktorá je aj tak dosť dlhá) občas po očku pozrieť na pozíciu Česka, ktoré drží v mnohých ohľadoch svoj štandard priemernej úniovej krajiny a nevybočuje ani pri cenách energií, ani napríklad pri veľkosti či type pomoci v mnohých posledných krízach. V Česku, s typicky malým záujmom lokálnej verejnej debaty o dianí za hranicami, všetko často vyznievalo tak, že sme nutne extrém úplne na okraji vzorky dvadsaťsedmičky.

Správa, ktorá má svoju dlhú verziu a potom aj tú kondenzovanú, ktorá je aj tak dosť dlhá, konštatuje, že EÚ zaostáva za USA a Čínou, svojimi globálnymi konkurentmi, v kľúčových ukazovateľoch, ako sú produktivita, hospodársky rast na hlavu, inovatívnosť a tempo vzniku a rastu globálnych konkurencieschopných podnikov.

V oblasti moderných technológií to platí viac ako v tradičných odvetviach, ktoré rastú pomalšie. To všetko sprevádza starnutie populácie, a teda chýbajúci „kerosín“ v podobe pracovnej sily, ktorý treba do úniového prúdového motora okrem kapitálu a nových myšlienok neustále prilievať, pokiaľ sa má stroj udržať dlho vysoko a letieť rýchlo. Preto padáme nižšie.

Únia pre dobré časy

Trendy sú to podľa Draghiho dlhodobé, ale v posledných rokoch zrýchľujú. Veď hej, Únia je totiž ekonomicky aj geograficky pre svet tým istým, čím je napríklad Česko pre Úniu. Teda teritoriálne menej rozľahlé územie ležiace uprostred spomínanými rivalmi. A to nie je bohaté na zdroje a je hlboko závislé na medzinárodnej deľbe práce, medzinárodnom obchode a prepojenosti so svetom, ktorému predáva výsledky svojho snaženia. Ideál pre dobré časy, kedy sa hranice búrajú, obchodné bariéry padajú a medzi všetkými základnými blokmi je mier a vôľa spolupracovať na základe rešpektovania elementárnych pravidiel.

V tomto svete zažila EÚ tie najlepšie časy po roku 1989 a vyťažila z nich maximum aj v procese svojho rozširovania a vťahovania mnohého za niekdajšou železnou oponou do seba samej. Únia bola taká omámená svojimi úspechmi danými týmito okolnosťami, často mimo jej moci, že sa v tejto opileckej pýche stala hlavným mravokárcom sveta, ktorý odporúča ostatným, ako majú žiť. Najmä aby zachránili planétu pred jej zničením, ktoré samotný rast bohatstva vraj nutne prináša. Z toho sa stala európska mantra a viera.

Antirastová agenda ochrany klímy a dekarbonizácie sa postupne stala hlavnou a nakoniec aj jedinou identitárnou politikou Únie. Ale aj antirastovú agendu išlo paradoxne financovať, kým nejaký slušný rast daný spomínanými okolnosťami vôbec bol. Ľudia sa nebúrili a mohli v pokoji EÚ ignorovať.

Lenže všetky okolnosti sa začali mohutne otriasať a rúcať s rastúcim čínsko-americkým napätím a ich zosilneným obchodným bojom, pandémiou a nakoniec vojnou na Ukrajine. Zrazu prestali platiť staré istoty globalizácie, ľahkého outsourcingu, neprerušovanej celosvetovej obchodnej výmeny, hladkej logistiky, nízkych nákladov na obranu a lacných surovín. Náklady európskeho modelu sa dramaticky zvýšili, ale poklesli jeho aktuálne a najmä očakávané výnosy. To Draghi opisuje.

K tomu sa špecificky v EÚ pridal problém celoeurópsky fakticky neriešiteľnej nelegálnej migrácie. Je pritom neuveriteľné, ako málo sa v paneurópskych politikách táto pozoruhodne rýchla zmena sveta okolo EÚ odráža.

Zadávateľ a odvážne nápady

Žiadna krajina sveta sa nestala skutočne bohatou, pokiaľ nezačala byť priemyselnou (pár menších daňových rajov a nálezísk ropy a plynu možno pominúť ako výnimku z tohto pravidla). Pritom práve priemysel začal byť necenenou komoditou EÚ, ale väčším či menším nepriateľom, s ktorým treba bojovať.

A tu sa začína skutočný problém Draghiho správy. Ako hovorí stará pravda, žiadny systém nemôžu opraviť ľudia, ktorí nerozumejú tomu, prečo sa pokazil. Prípadne si to nechcú pripustiť. Draghi ako niekdajší konzultant vie, čo jeho klient unesie a čo už nie.

A tak keď dostal zadanie, dohodol sa podľa verejne prednesených slov predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej so zadávateľom, teda s jej Komisiou, na dvoch tabu. Že v odporúčaniach reportu bude priamo nedotknuteľný európsky sociálny model a úniová cesta k dekarbonizácii.

Za takých okolností ale musí Draghiho cesta nevyhnutne končiť dych vyrážajúcim vyhlásením, že keby bola EÚ kedykoľvek nútená voliť si zo svojich existujúcich priorít, medzi ktoré patria dve spomínané a mnohé ďalšie, ako je prosperita, bezpečnosť, rovnosť, tak stratí zmysel svojej existencie.

Vážne? To ju teda Draghi nechtiac a azda aj neprávom pochoval. Práve ekonóm by mal vedieť, že pri rozpočtovom obmedzení je, naopak, nutné prioritizovať, teda vyberať priority dôležitejšie a až za ne klásť menej dôležité. Čo iné robí úplne každý človek, každá firma, každý komunálny politik počas svojho celého života? Pokiaľ priorít pribúda a peňazí ubúda, dostanú buď všetky menej, alebo niektoré musia ustúpiť. Aké jednoduché.

EÚ je podľa Draghiho popisu v situácii, keď sa koláč nezväčšuje dostatočne alebo sa aj bude zmenšovať, keď k existujúcej identitárnej priorite dekarbonizácie a európskeho socializmu pribudli obrana, energetika či nákladnejšie hľadanie cesty k medzinárodnému obchodu a k tomu sa bolestne pridružujú náklady starnutia.

Pretože sú aj v bohatej Európe všetky zjavne nefinancovateľné, a pritom si z nich nemožno podľa zadania vyberať, ukazuje to potom Draghimu logicky len jedným smerom. Na ufinancovanie existujúceho koláča musia vzniknúť veľké nové pôžičky. A pretože súkromný sektor sa nebude chcieť zadlžovať a dostatočne investovať a niektoré krajiny sa nemôžu už príliš zadlžovať ani na úrovni štátu ako Draghiho vlastné Taliansko, musia to byť pôžičky paneurópske.

Takou bola slávna postpandemická pôžička 350 miliárd eur v rámci programu Next Generation EÚ, ktorá je jednou z posledných veľkých chýb Angely Merkelovej počas jej vládnutia, keď porušila dlhoročnú zásadu Nemecka: spoločné požičiavanie, a teda ručenie jedných za druhých touto formou neumožniť. Tá sa stala už teraz bolehlavom, pretože splátky sa majú začať už v neďalekom roku 2028. Ak na ne dôjde, obmedzia sa zdroje európskeho rozpočtu o šestinu, práve kvôli splácaniu úrokov a istiny.

Zvýšiť príspevky členských krajín je politicky nepriechodné. Keď sa zmenšuje koláč, chcú všetci prispievať skôr menej. Znížiť príjmy všetkým od farmárov po chudobnejšie krajiny je taktiež politická samovražda, takže Draghi rovno navrhuje túto starú pôžičku rolovať a ešte k nej pridať ďalší balík. Skvelé.

Čiže si spoločne kúpime nové pece a múku a budeme veriť, že v centre upečieme väčší koláč. A múdre centrum, ktoré roky múku i pece zdražovalo, rozhodne, kto je ten správny víťaz súťaže o najlepšieho pekára. Ako by neplatilo staré pravidlo, že štát nevie nájsť víťaza, ale porazení vždy vedia nájsť štát. Že by sme mohli inak prioritizovať tých mnoho oblastí, ktoré má verejný sektor nanovo financovať, o tom nie je v správe ani slovo, čo je jej kardinálna a neriešiteľná chyba. Že európsky luxus dekarbonizácie dohromady s obranou či starnutím už zrejme nebude financovateľný, je, samozrejme, úplné tabu.

Rovnako komicky preto potom pôsobí, keď spomínaná správa kritizuje rozbujnenú byrokratizáciu v rámci EÚ a vysoké náklady na dodržiavanie všetkých administratívnych pravidiel na strane podnikateľského sektora a reportuje o tom jednému z najväčších tvorcov novej byrokracie v Únii. Navrhuje teda Draghi zrušiť GDPR? Zrušiť implementáciu Smernice o správach o udržateľnosti? Zastaviť šialenstvo s takzvanou Smernicou o dodávateľských reťazcoch, kde má každá veľká firma ručiť za etickosť, férovosť a udržateľnosť podnikania aj svojich globálnych obchodných partnerov? Obmedziť regulácie v oblasti kryptoaktívnych aktivít alebo digitálnych trhov? Alebo vôbec niečo?

Nie, to by bolo príliš odvážne. Ešte odvážnejšie by bolo navrhnúť odobratie zákonodarnej iniciatívy Komisii bez explicitnej žiadosti členských štátov, zrušenie vývojovej chyby európskej integrácie v podobe Európskeho parlamentu či zásadné prehodnotenie celého konceptu dekarbonizácie.

Naopak, nie je nijako odvážne navrhovať tisícikrát práve Európskej komisii ďalšie kroky smerujúce k väčšej federalizácii EÚ či koncentrácii rozhodovania a zjednodušovania legislatívneho procesu pre návrhy samotnej Komisie. V Bruseli ich radi počujú, hoci vôbec nie je jasné, prečo by mali priniesť vyšší rast a lepšiu hospodársku politiku. Tá jednotná môže pohľadom do histórie chyby, naopak, násobiť.

Okrem toho aj všeobecná úvaha o tom, že EÚ môže alebo má byť niekedy ako Spojené štáty inštitucionálne alebo z hľadiska fungovania kapitálových a iných trhov, je takou absurditou, že by si vyžadovala špeciálny text. Túto absurditu má pritom Draghi za implicitný či explicitný cieľ.

Bieda posla a zhotoviteľa

Ešte čarovnejšie potom je, keď Draghi správne pripomína, že EÚ by pomohlo väčšie prehĺbenie trhu so službami, nielen s tovarom. Správne! Avšak všetci vieme, že služby sú akosi vždy politicky citlivejšie, pretože proti kontajnerom plným škatúľ s tovarom tu hrajú už konkrétnu úlohu ľudia, ktorí volia. Kto iný by to mal vedieť ako bývalý premiér Talianska? Tej krajiny, ktorá takmer 20 rokov vedie právny spor s Európskou komisiou o uvoľnení nepríjemne antisúťažných praktík pri prideľovaní súkromných koncesií na využitie talianskych verejných pláží, ktoré niektoré rodiny dedia z generácie na generáciu bez akejkoľvek konkurencie.

Čo v tejto veci urobil Draghi? Ehm, nič. Čo urobil ako šéf ECB pre hlbšie prepojenie eurového úverového trhu, ktorý sa skôr dezintegruje? Skoro nič. Čo pre väčšiu ústretovosť bankového sektora k riziku, keď averziu k riziku v bankách považuje za problém pre rozvíjanie podnikania v Európe? Centrálnej banke predsedal v čase najväčšieho utužovania bankových regulácií v moderných dejinách. A tak donekonečna.

Jednoducho, budete prosiť inštalatéra, ktorý si neporadil ani s upchatou toaletou v jednom byte, aby dal do poriadku systém splaškov na celom sídlisku? Notabene keď sa rovno sebavedome vytasí s cenovou ponukou pripomínajúcou náklady na rekonštrukciu Tádž Mahalu, ako by ironicky dodal Woody Allen? Ťažko.

Malú hodnotu správy a jej odporúčania tak demonštruje fakt, že revolučný návrh na možné prehodnotenie emisných limitov u automobilov už o rok skôr, teda v roku 2025 proti roku 2026, navrhol v septembri niekdajší klimatický Talibanec, nemecký minister hospodárstva a ochrany klímy Robert Habeck. Draghiho správa v rovnakom mesiaci o tom istom mlčí, a to ju nepodpísal aktívny politik.

Poučenie pre členské krajiny EÚ teda je, že v tomto opuse žiadne praktické poučenie ani návody na cestu dopredu najskôr nebudú. Krajiny budú musieť hľadať samy. Správa Maria Draghiho je len súborom napospol mylných či nerealistických odporúčaní zaslaných nesprávnym poslom na zlú adresu.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.