Táto realita prekonáva aj hrôzu, ktorú vidíme na Ukrajine, prekonáva hrôzy vojny v Sýrii, Iraku, Líbyi či iných vojen za posledné roky.
Po druhé, vojna zničila aj malé nádeje na nejakú formu spolužitia palestínskych Arabov a Židov, to nielen v spoločnom štáte, ale ani v dvoch štátoch vedľa seba. „Neexistuje spôsob, že by ešte niekedy boli (Palestínčania) znovu našimi susedmi, fyzicky ani geograficky,“ povedal istý izraelský generál na dôchodku.
Z opačnej strany je toto prístup Hamasu.
Ešte pred pár rokmi, napríklad v dokumente Gatekeepers, sa všetci bývalí šéfovia tajnej služby Šin Bet zhodli, že aj s Hamasom sa dá rokovať a dohodnúť. Hoci Izrael otočil a útoky Hamasu porovnáva s holokaustom a odmieta akékoľvek rokovania (ku ktorým však došlo cez sprostredkovateľov v Katare), spolužitie sa zdá byť nemožné.
Rozhodujú o tom dve radikálne sily.
Tú prvú ukazuje video z tureckej televízie TRT World, ktoré zachytáva, ako sa izraelskí bežní civili boli z lode pozerať na nočné bombardovanie Gazy a hovorili o tom, že obnovia vládu Sionu na tomto území.
Druhá sila je vnútorná radikalizácia Palestínčanov. Hamas nebol zničený, ani na zničených územiach Gazy, ktoré pripomínajú Kartágo alebo Varšavu po Varšavskom povstaní. Islam neradno podceňovať. Princíp radikalizácie veľmi presne opísal izraelský autor Ilan Pappé. Každá ďalšia vojna radikalizuje vzťahy k horšiemu.
Funguje to ako pasca. Keď Izraelčania vymenili uneseného vojaka Gilada Šalita za 1027 palestínskych väzňov, bol medzi nimi aj istý Sinwar, ktorý je považovaný za jedného z hlavných strojcov útokov zo 7. októbra 2023.
Všetko vedie k eskalácii, to je druhá téza.
Pozorovatelia z vonku by povedali, že to spĺňa všetky predpoklady na to, aby vzťahy medzi Židmi a Arabmi usporiadal tretí aktér, povedzme OSN.
Lenže ani to nie je možné.
Na Ukrajine alebo v Iraku sme videli, že keď je vo vojne zapojená veľmoc a stály člen Bezpečnostnej rady OSN, táto organizácia nedokáže zohrať významnejšiu rolu.
Na Blízkom východe nebojuje žiadna veľmoc, ale rola USA voči Izraelu má úroveň, ako keby bol Izrael členským štátom USA. Ani tu OSN nedokáže zohrať významnejšiu rolu.
A tak ostáva jediné.
Buď vojnu rozhodne hrubá sila, alebo vojna povedie k nastoleniu novej rovnováhy moci na Blízkom východe.
To prvé by predpokladalo vytlačenie Palestínčanov z Gazy, k čomu však nedochádza, keďže Palestínčania si vážia svoje územie viac ako svoje životy. To druhé predpokladá zapojenie Iránu, prípadne arabských štátov a Turecka. Mohli by sme to nazvať aj veľká regionálna vojna.
A to je najhoršia perspektíva zo všetkých.
Ak to zhrnieme, Izrael za uplynulý rok ukázal, akú obrovskú vojenskú, technologickú a mocenskú prevahu nad svojimi rivalmi a susedmi má. Netanjahu si myslí, že sa to týka aj Iránu. Je otázka, či si to myslia aj Američania.
Pred rokom bol Izrael voči Palestínčanom v demografickej parite. V Gaze, na Západnom brehu a v Izraeli žil zhruba rovnaký počet Arabov, ako žije v Izraeli Židov. Po 7 miliónov.
Vojna s touto "rovnováhou" veľmi nepohla. Masová emigrácia sa nekoná.
Otázka znie, ako dlho môže jeden 7-miliónový národ dohliadať na iný 7-miliónový národ a čo bude znamenať, ak toho dlhodobo schopný nebude. Znie to neuveriteľne, ale na Blízkom východe sa všetko opäť len začína.
