Petr Drulák

V Bruseli robia všetko pre to, aby Orbánovej vláde maximálne sťažili polrok jej predsedníctva v EÚ. Patrí k tomu aj to, že premiér Orbán dostal príležitosť predstaviť v Európskom parlamente svoje priority až túto stredu, teda v polovici predsedníctva. S európskymi voľbami a zmenou zloženia parlamentu to nesúvisí. Pred piatimi rokmi, tiež po európskych voľbách, pozvali premiéra predsedajúceho Fínska do Štrasburgu už v polovici júla.

„Ciao, bella!“ či progresivistické výlevy

Ani priebeh Orbánovho prijatia nebol obvyklý. K obvyklejšiemu patril Orbánov prejav, hovoril vecne, venoval sa obnove európskej konkurencieschopnosti a boju s masovou migráciou, rozdeľujúcim otázkam sa skôr vyhýbal. Menej obvyklá bola výtržnosť maďarského opozičného aktivistu. Než ho spacifikovala ochranka, dostal sa až k Orbánovi. V úplnom rozpore so zvyklosťami konali európski činovníci, predsedovia parlamentných frakcií na čele s predsedníčkou Európskej komisie von der Leyenovou.

Vo svojich prejavoch neriešili maďarské predsedníctvo, ale jednoducho tĺkli do Orbána. Búšili všetkým, čo bolo po ruke: proruskými sympatiami, nedemokratickosťou, korupciou či chudobou. Orwellovský priebeh ich výlevov podčiarkovali frázy o európskej jednote a demokracii. Na záver parlamentní progresivisti zborovo zanôtili taliansku partizánsku pieseň „Ciao, bella!“, zrejme na znamenie, že v boji s Orbánom sú pripravení aj na najvyššie obety. 

Tieto udalosti boli viac-menej presne zachytené mainstreamovými médiámi. O čom sa už hovorí menej, je Orbánova odpoveď na kolektívny útok bruselských činovníkov. Jeho prejav bez papiera bol demonštráciou argumentačnej sily, ktorá niekoľkými dobre mierenými údermi rozbila polopravdy a vyložené lži, ktorými si „demokratická“ Európa navykla Orbánove Maďarsko častovať.