„Toto je ten správny okamih, aby som sa s vami konečne podelila o svoj príbeh. Pred vyše rokom zomrela moja sestra Magda. Len niekoľko týždňov po stých narodeninách,” píše Edith Eger v prológu The Ballerina of Auschwitz.
[link url =https://standard.sk/740961/z-harvardu-do-povstania-takmer-zabudnuty-pribeh-mladeho-americkeho-archeologa-z-roku-1944]
„Uvedomila som si, že ak nevytvorím toto dielo pre vás teraz, premeškám svoju šancu. Napísala som ho preto, lebo som si vedomá svojej smrteľnosti,” pokračuje ďalej.
Slávnostný krst a spomienky na Osvienčim
Edith Eva Eger predstavila verejnosti knihu v americkom San Diegu 4. októbra 2023. Na otázku, ako prežila na mieste, kde niet nádeje, odpovedala: „Uvedomte si, že toto je dočasné, žite deň za dňom a možno zajtra ráno uvidíte svitanie."
V jednom zo starších rozhovorov pre portál Shalomic to interpretovala ešte takto: „Ja nežijem v Osvienčime. Žijem tu a teraz.”
Deportácia do Osvienčimu
V máji 1944 deportovali šestnásťročnú Edith Eger z košického geta do Osvienčimu. Spolu s ňou sa ocitli na nástupišti v koncentračnom tábore aj mama a sestra Magda.
Nacistický lekár, známy ako Anjel smrti Josef Mengele, sa spýtal, kto je tá osoba, ktorej sa drží. Povedala mu, že mama. Oddelil ich od seba a matku poslal na smrť.
Spisovateľku dodnes trápi otázka, čo by sa stalo, keby mu povedala, že to nie jej mama, ale sestra? V ten deň by zrejme neskončila v plynovej komore.
Tanec pre Anjela smrti
O pár hodín neskôr, prvú noc v Osvienčime jej Mengele prikázal, aby mu zatancovala valčík „Na krásnom modrom Dunaji". S jej predstavením bol spokojný a dal jej bochník chleba, o ktorý sa podelila s ostatnými.
Cesta z koncentračného tábora
V rokoch 1944 až 1945 bola Edith Eger väznená v rôznych táboroch. Keď sa blížili spojenecké vojská, podstúpila s ďalšími spolutrpiacimi 55-kilometrový pochod smrti.
Po oslobodení koncentračného tábora v Gunskirchene ju z kopy mŕtvol vytiahol americký vojak. Všimol si jej pohyb ruky. Keď sa zotavila zo zlomeniny chrbtice a vyliečila z ďalších chorôb, vydala sa na cestu domov.
Vnútorná sila a spomienky na Slovensko
Diela Edith Eger sú veľmi osobné a v čitateľoch sa dotknú tých najhlbších emócií.
„Nevieme, kam ideme. Nevieme, čo sa stane. Len si pamätajte, nikto vám nemôže vziať to, čo máte v mysli," povedala pre Shalomic.
A svoje prežitie koncentračného tábora zdôvodňuje v rozhovore aj tým, že sa jej podarilo stať „schizofreničkou". A vysvetľuje: „Nacisti mi nemohli vziať môj vnútorný svet."
„Keď mi odoberali krv, spýtala som sa dozorcu: ,Prečo mi ju beriete?‘ On mi odvetil: ,Aby sme pomohli nemeckým vojakom vyhrať vojnu.‘ A ja som si v hlave povedala: „Som baletka, pacifistka. S mojou krvou nikdy nevyhráte vojnu,“ uvádza pre spomínaný portál.
[link url =https://standard.sk/546985/kde-hladat-zmysel-zivota-ked-sa-cely-svet-zblaznil]
V prvej aj tretej knihe nájdu slovenskí čitatelia zaujímavý popis medzivojnového života v Košiciach. Dozvedia sa aj to, ako po maďarsky hovoriaca komunita Židov privítala príchod regenta Miklósa Hortyho do Maďarskom anektovaných Košíc.
„Narodila som sa do už založeného Československa. Moje rodné mesto Kassa, vtedy súčasť Maďarska, sa stalo Košicami v Československu... Boli sme etnickí Maďari žijúci v prevažne českej krajine a boli sme Židia,” píše v The Ballerina of Auschwitz.
Viera v temných časoch
Hoci autorka vo svojich knihách explicitne nepíše o Bohu, viera bola a je dôležitou súčasťou jej života.
„Verím, že je všade, a cítila som sa oveľa viac obohatená tým, že som vedela, že v Osvienčime som nebola bez Neho,” zverila sa Edith Eger pre Shalomic.
Vo svojom vzťahu k Bohu robí podstatný rozdiel medzi intelektuálnou vierou a dôverou. „Rozvíjala sa a rástla na tých najtemnejších miestach, ako bol koncentračný tábor," dodala.
Životné lekcie a posolstvo nádeje
Sociálne siete sú plné nevyžiadaných múdrostí rôznych influencerov, ktorí nám radia, ako žiť. No praktický návod pozostávajúci zo štyroch otázok od Edith Eger je zmysluplnejší. Môže to bolieť, je to však spôsob, ako sa spojiť so sebou samým. Nájdete ho v knihe Voľba.
Prvé dve otázky sú: „Čo chceme, kto to chce?" Zdá sa to jednoduché, že... No to, čo chceme, sa skrýva hlboko v našom vnútri a to, čo robíme, je veľakrát výsledkom tlaku rodiny, okolia atď. Pokračujeme ešte dvomi ďalšími a ťažšími otázkami: „Čo s tým urobíme a hlavne kedy?"
Podľa literátky je pritom veľmi dôležité, aby sme zostali vo svojom srdci mladými a zachovali si detskú hravosť, no zároveň neboli detinskí.
„S vďačnosťou vám ponúkam túto knihu v nádeji, že si prečítate môj príbeh a budete cítiť, že v tomto zvláštnom údele byť človekom nie ste sami. Dúfam, že si pomyslíte: ,Ak to dokázala ona, dokážem to aj ja.‘
