V rámci tejto dvojkoľajnosti sa pedagogické fakulty dostali časom dokonca do defenzívy a ponuka programov v kombinácii dvoch predmetov sa na nich posledné desaťročia znižuje alebo ostáva okrajová. Aj keď mali v minulosti celkom dobré postavenie v príprave učiteľov, od začiatku 90-tych rokov začali byť doslova inštitucionálne tunelované, a to v prípadoch, kde sa na ich základoch vybudovali nové univerzity (príkladne univerzity v Prešove, Nitre, Banskej Bystrici).
Z pôvodných katedier pedagogických fakúlt, kde sa študovalo učiteľstvo prírodovedných alebo humanitných predmetov povznikali filozofické, prírodovedecké či iné podobné fakulty, ktoré pôvodné učiteľské programy jednoducho vzali z pedagogických fakúlt so sebou, aby mali koho pri štarte učiť, a aby si potom na nich postavili odborné neučiteľské štúdiá, na ktorých zakladajú svoju identitu a profil.
Tie učiteľské si samozrejme ponechali tiež, lebo tým sa znásobuje počet študentov a, pochopiteľne, aj napĺňa fakultný rozpočet. A z pedagogických fakúlt na týchto univerzitách ostali vykradnuté torzá s programami pre učiteľstvo materských škôl, primárneho vzdelávania a kde-tu dajakej tej výchovy. Tým nám aj parádne stúpol počet fakúlt, ktoré do ringu prípravy učiteľov vstupujú.
Čo sa teda udialo? Hoci, ako som už spomínal, je jedno, či máte diplom pre učiteľstvo matematika – chémia z pedagogickej alebo prírodovedeckej fakulty, vždy máte spôsobilosť pre základnú aj strednú školu. No práve tie iné ako pedagogické fakulty (na ktoré sa učiteľské programy roztrúsili) osobitne a rady zdôrazňujú, že pripravujú študentov najmä pre učiteľské pôsobenie na strednej škole. Že práve preto zdôrazňujú náročnosť obsahu predmetov, ktoré študujete, hlbokú znalosť odboru, lebo ako stredoškolskí učitelia budete pracovať s akademicky náročnými obsahmi a zdatnými žiakmi. A prototypom stredoškolského učiteľa pre tieto fakulty je vlastne gymnaziálny učiteľ, teda akademický gymnaziálny profesor. Práve v jeho predobraze sa tvorí povaha učiteľského štúdia na týchto fakultách, aj keď sa to otvorene nepriznáva.
Storočná ilúzia
Fakulty, ktoré sa vidia práve v príprave stredoškolských učiteľov tak žijú a živia sa jednou veľkou ilúziou. Tou ilúziou je práve to, že stredoškolský učiteľ je pre nich najmä gymnaziálny učiteľ. Žijú predstavou stredoškolského vzdelávania z devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, kedy stredná škola bolo naozaj gymnázium, ktorú navštevovalo 1 až 2 percentá populácie s výrazne silným kultúrnym kapitálom a kedy v nej učili profesori ako ich poznáme z filmov Škola základ života (1938) alebo Cesta do hlubin študákovy duše (1939).
No tá dnešná stredná škola, na ktorú tieto fakulty s hrdosťou pripravujú, no čo očividne nevnímajú, je celkom čosi iné. Na strednej škole je dnes celá žiacka populácia. A stredné školy to nie sú len gymnáziá, dokonca ani väčšinou gymnáziá. Sú to všetky možné druhy stredných odborných škôl. A v rámci nich sú to nielen štvorročné maturitné odbory, ale aj trojročné či dokonca dvojročné učebné odbory s veľmi širokou škálou akademických schopností, motivácií a osobných profilov žiakov, ktorí sa tam vzdelávajú. Vrátane takých, pre ktorých je učenie sa tým posledným záujmom a učiteľ nulovou autoritou, nech má diplom stredoškolského profesora odkiaľkoľvek a nech sú jeho znalosti odboru akékoľvek.
Náročnosť odborného štúdia, ktoré si do svojho vienka prípravy stredoškolských učiteľov tieto fakulty dali, je akiste zdôvodnená pre prípad učiteľov na gymnáziách. Zakladať si výhradne na nej je však profilovo celkom irelevantné a nepostačujúce, ak vnímame, čo všetko sa za stredoškolským vzdelávaním dnes ukrýva. Okrem vysoko motivovaných a študijne zdatných gymnazistov sú to aj žiaci bez záujmu o štúdium, s nízkou reálnou úrovňou základného vzdelania, so silne zakoreneným pocitom akademickej márnosti.
A tá márnosť má aj svoju paralelu, je ňou pedagogická márnosť. Týka sa tých, ktorí žiakov s takýmto profilom učia a ktorých nikto nepripravil na to, ako sa s takouto situáciou vyrovnať a ako k nej pristupovať. Tá pedagogická márnosť si počká na všetkých absolventov učiteľských programov daného zamerania a trpí ňou celý vzdelávací systém.
Od buka do buka
Ak sú to absolventi tých fakúlt, ktoré svojim profilom uviazli v minulých storočiach a ktoré v mene svojej vysokej odbornosti túto stránku mince vôbec nevidia, tie sa míňajú svojej dnešnej úlohy. Sú to fakulty, ktorých učiteľské programy sú vyprázdnené, pretože základnými školami svojim spôsobom pohŕdajú a pri tých stredných stoja mimo obraz ich súčasnej reality.
Tento zásah mimo realitu ju posilnený aj tým, že fakulty nijakým spôsobom neregulujú ponuku učiteľských programov potrebám vzdelávacieho prostredia a nič ich k tomu nemotivuje ani netlačí. Ich ponuka zohľadňuje výlučne vnútrofakultné a vnútrouniverzitné potreby a motívy, vonkajšia realita akoby neexistovala a nikto ju ani jasne neartikuluje.
Kritériom ponuky študijných programov je to, aby fakulty uplacírovali zamestnancov svojich katedier, aby sa dobre vykalkulovala hra na garantov jednotlivých študijných programov a aby bolo na fakulte dosť študentov, ktorí sú nositeľmi rozpočtu. To je celá jednoduchá logika, pri ktorej je úplne jedno, či Slovensko má deväť, dvadsaťštyri alebo sto fakúlt pripravujúcich učiteľov, lebo v logike reálnych potrieb vzdelávacieho systému sa u nás vôbec nepracuje.
To, že nezmyselne prehustené prostredie učiteľského vzdelávania len rozrieďuje kvalitu uchádzačov na takéto štúdium je už vlastne len podružná otázka s vlastnosťou čerešničky na torte. A že dochádza k masívnemu mrhaniu verejných zdrojov nezaujíma v tejto súvislosti už vôbec nikoho. Veď sa aspoň niekedy nahlas opýtajme, kde sú všetci tí absolventi učiteľstva zo všetkých tých nespočetných fakúlt, keď školy majú problém nájsť učiteľov.
Chyba v systéme
Fakulty, ktoré svoj profil smerujú k príprave gymnaziálnych učiteľov a ktoré sa pýšia svojim odborným profilom a náročnosťou už len týmto „sebapoňatím“ vyjadrujú svoje odtrhnutie od reality a neschopnosť na ňu reagovať. Ak by svoj profil na stredné školy mysleli vážne, museli by nielen lepšie vymedziť svoju vzdelávaciu misiu, ale dokázali by aj významným spôsobom prispieť k zásadnejším zmenám v obsahu stredoškolského vzdelávania, najmä jeho časti pokrývajúce všeobecné vzdelanie. Na to však majú v skutočnosti veľmi slabý, ak vôbec nejaký vplyv.
Aj vďaka „gymnaziálnej tradícii“, na ktorej sa vezú tieto fakulty, je na nej založené aj celé všeobecné vzdelávanie na všetkých stredných školách. Model gymnaziálneho vzdelávania je dlhé desaťročia vzorcom pre všetky študijné odbory stredných škôl, vrátane tých krátkych (trojročných) či úplne krátkych (dvojročných) učebných odborov. Tie kratšie vznikajú tak, že sú len oklieštením a zredukovaním všeobecného gymnaziálneho vzdelávania, čo je triviálna a zlá metodológia. Že nám to takto nefunguje, vedia všetci. Žiaci, učitelia, rodičia, len fakulty pripravujúce učiteľov hádam nie. Lebo, keby to vedeli a keby o to mali záujem a keby to s pedagogickými štúdiami mysleli seriózne, tak by tomu tak dávno nebolo.
Riešenie, samozrejme, existuje. Východiskom je modulový systém všeobecného vzdelávania na stredných školách, ktorý je schopný rozlíšiť potreby, schopnosti a motivácie žiakov na rôznych úrovniach stredoškolského vzdelávania. Ten by však znamenal zásadnejšiu zmenu vzdelávacích programov stredných odborných škôl, ako aj zásadnejšiu zmenu v nastavení a distribúcii študijných programov učiteľstva. Znamenalo by to skrátka zásadnejšiu zmenu v systéme.
A do toho sa veľmi nikomu nechce. Hoci u nás sa k reformám hlásia všetci, no vždy len do tej miery, do akej sa netýka ich samotných. Najmä vtedy, ak by platil oprávnený odhad, že by celkom stačilo, ak by sme tých učiteľských fakúlt mali mať na Slovensku nanajvýš tak polovicu. S adekvátnejším profilom, lepšou kvalitou a schopnosťou reagovať na to, čo sa vo vzdelávacom prostredí deje.
