Čierny scenár na MS: Ani 12 bodov nám nemusí stačiť na štvrťfinále. Po prvý raz v histórii

Čo znamená prehra so Švédskom, ak by sme nedokázali získať ani bod v zápase s Českom? Krátka úvaha o jednom čiernom scenári, o ktorom sa môže rozhodnúť už dnes.

Hlavný tréner slovenských hokejistov Craig Ramsay. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Postupové vzorce a jednoduchá matematika hovorili jasnou rečou. Slováci mali situáciu vo vlastných rukách. O postupe medzi najlepšiu osmičku mohlo byť rozhodnuté už včera, stačilo získať bod proti doteraz nepresvedčivým Švédom.

Švédska reprezentácia však opäť zabrala, keď to bolo najpotrebnejšie. Slovenský tím sa nedá za výkon z nedeľňajšieho večera haniť, mužstvo podalo zodpovednú a solídnu hru, narazili sme na tie isté problémy ako vždy.

Neefektivita v streľbe, nevyužité veľké príležitosti a nepotrestané fauly nášho súpera rozhodli o tom, že sa zatiaľ z postupu neradujeme. Buď to za nás dnes vybojujú Dáni alebo Rusi, alebo si budeme musieť odviezť aspoň bod zo zajtrajšieho derby proti Čechom. Stále to síce máme vo vlastných rukách, lenže rozbehnuté Česko nie je súperom, s ktorým sa vyhráva každý rok.

Existuje scenár, ktorý by si najradšej žiaden fanúšik nepripustil. Nedá sa však tvrdiť, že by bol nereálny. Slovensko môže napriek zisku veľmi solídnych štyroch víťazstiev a dvanástich bodov opäť raz skončiť pred bránami štvrťfinále.

V prenesenom slova zmysle by to bola agónia, na ktorú – kritik povie – sme si už, dá sa povedať, zvykli.

Rýchle počty: Ak dnes vyhrá Česko aj Švédsko za tri body, a my zajtra nebudeme bodovať proti Česku, vypadávame. S dvanástimi bodmi. A opäť z deviatej priečky.

Dúfajme, že nás včerajší zápas so Švédskom ešte nebude mrzieť. Foto: J. Novák/TASR

V najlepšej osmičke sme si nezahrali už poriadne dlho. V semifinále boli reprezentanti s dvojkrížom naposledy pred ôsmimi rokmi. Po striebre z roku 2012 sme sa o rok v (pre našu krajinu nateraz poslednom) play-off súboji postavili Fínom. O tom, že to severská krajina na Slovensko vie, sa nemusíme baviť.

Možno je to príležitosť pripomenúť si, odkedy začala agónia nášho hokeja.

Pri spomínanom zápase s Fínskom nechýbalo veľa a bol by z toho historický obrat. Po prvej tretine sa zdalo byť rozhodnuté, Slovensko prehrávalo už 0:3. Dvoma gólmi v druhej dvadsaťminútovke sme znížili, tretím na začiatku poslednej časti hry vyrovnali. Boli sme na koni, no Fínov sme nedorazili a náš protivník šiel pred domácimi tribúnami do najlepšej štvorice.

V tom momente sa začala spomínaná agónia.

Rok 2014. Deviate miesto na turnaji, 10 bodov, jeden bod od postupu.

Rok 2015. Deviate miesto na turnaji, 9 bodov, päť bodov od postupu.

Rok 2016. Deviate miesto na turnaji, 8 bodov, dva body od postupu.

Rok 2017 bol jediným, keď sme sa namiesto štvrťfinále pozerali na boje o záchranu. Skončili sme na 14. priečke s biednymi štyrmi bodmi.

Rok 2018. Deviate miesto na turnaji, 11 bodov, jeden bod od postupu.

Rok 2019. Deviate miesto na turnaji, 11 bodov, tri body od postupu.

Po domácom šampionáte sa vravelo o vynikajúcom výkone Slovenska. Písalo sa o kľúčových momentoch, ktoré nás stáli miestenku vo štvrťfinále. Tými boli inkasovaný gól v poslednej sekunde duelu proti Kanade či nezvládnutý záver kľúčového stretnutia proti Nemecku.

Otázne je, či nám potľapkávanie po pleciach za dobrý výkon bude stačiť aj vtedy, keď po majstrovstvách v Rige napíšeme:

Rok 2021. Deviate miesto na turnaji, 12 bodov, nula bodov od postupu.

Kedy sa skončia suchoty?

O tom, že slovenskí reprezentanti hrajú v rámci svojich možností výborne, asi niet pochýb. Tréner Craig Ramsay sa opäť ukázal ako vynikajúci stratég, no ani od neho nemôžeme očakávať, že mávne čarovným prútikom a porazíme hokejové veľmoci. Dvanásť bodov je vynikajúce číslo. Ako píšeme, inokedy na postup vždy stačilo. Niekedy dokonca stačilo menej...

Formát dvoch základných skupín po osem krajín zaviedla IIHF v roku 2012. Turnaj zjednodušila, urobila ho priamočiarejším. Žiadne kalkulovanie s osemfinálovými skupinami, skrátka je potrebné od začiatku zbierať čo najviac bodov.

Tabuľka je niekedy zamotaná tak, že stačí jedenásť bodov. Tak napríklad postúpili Česi v roku 2013, a i Francúzi a Fíni v roku 2014. S jedenástimi bodmi sa dostali ďalej i Dáni v 2016 či Nemecko a Fínsko o rok neskôr.

Niekedy však postačí i desať bodov. S takým počtom sme medzi najlepšiu osmičku prenikli v roku 2013. Švajčiarom stačilo desať bodov v roku 2015, Američanom o rok neskôr.

Vľavo: Matej Hajko, Boris Valábik a Pavol Gašpar pred zápasom, vpravo radosť po góle. Foto: J. Novák/TASR

Slovensko bolo v podobnej situácii pred deviatimi rokmi. Na pamätných majstrovstvách sveta v roku 2012 sme postúpili zo štvrtého miesta základnej skupiny so ziskom 15 bodov. Piati Francúzi nazbierali len deväť, avšak práve s nimi sme zohrali posledný dramatický duel. Ak by sme ho prehrali v riadnej hracej dobe, s dvanástimi bodmi by sme skončili pred bránami štvrťfinále.

V tom roku sme na postup do štvrťfinále čakali od MS 2007. Čo je tiež dlhší čas, ale nedá sa povedať, že by roky medzitým boli také tesné ako pri dodnes trvajúcich „suchotách“. Zrejme nemusíme pripomínať boj o záchranu v roku 2008 či neúspešný domáci šampionát o tri roky neskôr.

Výsledky z posledných turnajov naznačujú, že Slovensko má v svetovej elite jasne stabilizovanú pozíciu. Bohužiaľ, na deviatom mieste. Tobôž, keď ho obsadíme päťkrát za šesť rokov a hrozí, že v roku 2021 natiahneme nevábnu sériu. Byť chvíľu na vrchole a potom padnúť hlboko dole, to nám niečo pripomína nielen v športe.

Napriek tomu s predvádzanými výkonmi môže na Slovensku vládnuť spokojnosť. To isté sa dá povedať o počte bodov, ktorý svieti v tabuľke. Stopercentne šťastní však môžeme byť až vtedy, keď budeme mať istotu štvrťfinále.

A tú môžeme mať už dnes. Dovtedy hrozí, že sa staneme prvým tímom, ktorý nepostúpil do najlepšej osmičky napriek zisku 12 bodov v skupine.