Americký denníček. Kamala sklamala. O porážke neokonov s Michaelom Medvedom
Progresívci všade na svete robia po prehratých voľbách to, čo poznáme už aj od nás. Kričia, zúfajú, nadávajú, plačú, hnevajú sa, obviňujú všetkých okolo. S Rusmi je to už ťažšie, sfalšovať voľby v takom rozsahu, to nie je len tak, ale aj na nich, samozrejme, príde reč. Viac hnevu však v Amerike smeruje na Elona Muska.
Ak si chcete pozrieť nejaké emotívne ukážky, rozkliknite si tento link a pozrite príspevky pod ním, je tam malá prehliadka z obidvoch strán.
Need help urgently. Please post the best examples of lib meltdowns in the thread below. I'm deeply concerned that I may be missing some of the best ones. I don't want to miss any because they make me very happy. Thank you.
— Matt Walsh (@MattWalshBlog) November 6, 2024
V realite to nie je až také zlé, väčšina ľudí o zmysly neprišla ani na Manhattane. Ďaleko viac, samozrejme, prichádza vďaky, hoci bolo sladkú vôňu marihuany dnes na Manhattane cítiť už od rána, ráno bolo svieže, slnečné. Demos porazil demokratov. Trup získal desiatky a stovky tisíc hlasov všade (okrem Seattlu), dokonca aj na Manhattane, v Bronxe, Brooklyne, Queense... po celom New Yorku. O niečom to vypovedá.
Sedím v kaviarni pri jednom z troch stolíkov, Američania kávu a príbuzné nápoje (s ľadom, mliekom, rôznymi sirupmi a kávou vo veľkých pohároch) pijú zásadne na stojáka alebo počas chôdze. Značná časť z nich si ich cez web objedná a zaplatí ešte predtým, než prídu do kaviarne, aby ich už čakal na stolíku pri dverách. Na čo strácať čas. Na veci, ktoré robia život pekným, je tu skrátka menej času. Vedľa pri stolíku sedia dvaja starší homosexuáli, oslovujú sa love, prípadne dear, aj oni si tíško robia žarty z tých pseudonáboženských progresívnych nárekov po prehratých voľbách. Do reči sa s nimi však nepúšťam.
Čitateľov Štandardu a tohto denníčka víťazstvo Trumpa asi neprekvapilo, krajina bublala zmenou, bolo to cítiť aj v troch liberálnych baštách, ktoré som postupne navštívil.
Najzaujímavejšie je, že Kamala sa od porážky ešte stále neozvala. Má za sebou tichú noc, nepovedala ani slovo, ani sa neukázala, príhovor sa očakáva dnes.
Ešte väčšia zábava sa očakáva od vystúpenia ženského klubu v talk-show The View na televízii ABC, pripomína to podobný program Veroniky Cifrovej Ostrihoňovej od nás, len toho gýču je ešte viac. V minulej časti Whoopi Goldbergová rozdávala funkcie v novej administratíve Kamaly Harrisovej, veľmi túžila, aby Liz Cheney (dcéra Dicka Cheneyho, krstného otca všetkých neokonov v Bushovej vláde) bola ministerkou spravodlivosti a hlavnou prokurátorkou (Attorney General), Whoopi by sa potom cítila naozaj bezpečne. Keďže Cheneyová je pôvodne republikánka, debata je, samozrejme, označovaná za pluralitnú, aj keď, ako inak, dcéra už dávno podporuje progresívcov, najmä Kamalu. Aj to už poznáme u nás doma.
Whoopi Goldberg Endorses Liz Cheney for ‘Attorney General’
— Sam Mitha (@MithaEXP) November 4, 2024
Whoopi claims Cheney’s “Moral Core is Magnificent”. This is a Woman who promotes WAR overseas.
Whoopi claims she would feel a lot better with Cheney overseeing FBI, CIA, NBC, etc.
WHY would we give near unfettered… pic.twitter.com/7MizmkozxG
Vchod, ktorý strážia dva medvede
Michael Medved je legenda. Začínal ako obľúbenec Rusha Limbaugha, rozhlasáckej jednotky v Amerike, vášnivého konzervatívca, Medved istý čas kráčal v jeho stopách. Bol nesmierne populárny, program robil zo Seattlu, ale cestoval po celej Amerike, každá časť začína pozdravom a poďakovaním za najväčší národ na svete na tejto Božej zelenej Zemi. Má to v sebe čaro starého sveta, keď bol Reagan prezident a antikomunizmus stačil namiesto kompasu.
Lenže svet sa zmenil.
Michael Medved bol od začiatku ochotný sa stretnúť, jeho sekretárka Karmen navrhla termín, pozval ma k sebe domov. Bolo to od neho milé, nikto ma neodporúčal, navyše cez víkend bol u neho jeho brat Jonathan z Izraela, ktorý mal donedávna spoločnú firmu s Naftali Bennettom, bývalým izraelským premiérom, ktorý zohral známu pozitívnu úlohu pri pokuse o mierové rokovania Ruska a Ukrajiny v roku 2022. Svet je malý.
Medved býva na ostrove Mercer s krásnym výhľadom na zátoku pri Seattli. Ostrov je dokonale udržiavaný, vysoké stromy, množstvo zelene, takmer v tieni, žijú tu bohatí ľudia, v podstate vo veľkom krásnom parku. Medvedov dom nie je žiadna okázalá vila, bežný dom, nižšie stropy, zariadenie je staršie, parkety vychodené, krb z mramoru, väčšinu knižnice tvoria CDčka, keďže Michael píše desaťročia filmové recenzie.
Prišiel som s Petrom Horákom, Slovákom, ktorý je profesorom matematiky na neďalekej University of Washington. Zazvonili sme, pred dverami boli dva drevené medvede, matka a mláďa, usmiali sme sa. Vedel, že vtipu rozumieme.
Michael má 76, pred pár rokmi prekonal rakovinu, keď stojí, hlavu nosí ťažko zvesenú akoby mal hrb, keď sedí vyzerá, naopak, vystreto. Prejav má veľmi kultivovaný, v gestách skromnosť. Štíhly, usmiaty, po celý čas mal však ustarostený pohľad a smutné oči. Povedal som mu to na konci rozhovoru, že cítim kontrast s jeho optimizmom v podcastoch a programoch a tým, ako smutne pôsobí osobne. Nesúhlasil, „som optimista“, trval na tom. Neveril som mu.
Predkovia pochádzajú z Ukrajiny, „volalo sa to Machnivka, už to zrejme neexistuje, na Ukrajine som nikdy nebol, iba v Poľsku“, z veľkej židovskej rodiny skoro všetci zomreli, jeho stará mama prišla o 5 detí, jeho otec odišiel do USA.
„Jedným z dôvodov, prečo podporujem Kamalu Harris, je aj Ukrajina a otázka NATO,“ povie. Svoj názor mu však poviem až na záver, chcem, aby rozprával sám, aby sme nemuseli viesť hneď od začiatku polemiku. Pôvodná polhodinka sa natiahne na hodinu a pol.
Trumpa nemôže ani cítiť, „začalo to ešte v roku 2015, keď hovoril tie blbosti (stupid crap), že Barack Obama sa narodil v Afrike“. Nedávalo mu to zmysel, hnevalo ho to, bola to predsa čistá lož. Odvtedy je majstrom v produkcii nekonečných omylov (limitless flaws).
Svoj postoj k Trumpovi považuje za „prorocký“, odpudzoval ho ešte predtým, než oznámil kandidatúru. Medved sa pozná v podstate s celou americkou elitou, mnohí senátori sú v podstate priatelia alebo známi, zvlášť si vážil Joea Liebermanna, demokrata, ktorý podporil McCaina. Chýbajú mu republikáni, ako Bush, Romney, dúfa v návrat Paula Ryana, ktorý vraj píše knihu a keby Trump neuspel, usiloval by sa o návrat.
Nemá rád ani JD Vancea, dôvody mi prezradí, ale želá si, aby som si to nechal pre seba. Myslím, že v niečom podstatnom z toho, čo hovoril, má pravdu.
Medved nemá problém s tým, ak prezident nerobí to, čo sľúbil v kampani. Tak je to predsa vždy, keďže má rád dejiny, ilustruje to od Roosevelta po Busha a Bidena, úrad prezidenta je „reakčný úrad“, musí vedieť zareagovať na to, čo sa vo svete deje. Preto je dôležitý charakter prezidenta. Prezident má byť role model, niekto, koho možno napodobovať.
Posnažím sa mu úctivo oponovať, viacerí americkí prezidenti mali od toho predsa ďaleko, len sa to niekedy nevedelo. Roosevelt poslal milenca svojej ženy na front (z večera do rána, do 24 hodín bol mŕtvy), Kennedy, Lyndon Johnson a Clinton boli svojim ženám neverní spôsobom, že Trumpova morálka minimálne znesie porovnanie. Nesúhlasí. Aj to, že sa o tom nevedelo, má pre neho význam.
Keď sa ho spýtam na charakter Kamaly Harrisovej, hneď začne hovoriť o Trumpovi. Tak je to pri každej otázke. Pred štyrmi rokmi volil Bidena, ani tu ho charakter a politické otázky, kde Biden reprezentuje presne to, čo Medved dlhodobo kritizuje na stave americkej kultúry, nevyrušuje. Zase bol pri Trumpovi.
Spýtam sa ho, prečo mal potrebu niekoho ako Kamala podporiť, prečo jednoducho neostal ticho. „Vyčítam si, že som v roku 2016 nepodporil Hillary, ktorá s Trumpom prehrala,“ odvtedy tú chybu nechce zopakovať.
A platí za to. Doslova. Opäť ma zaviaže mlčanlivosťou, ale rozhlasové stanice mu v masívnom meradle zrušili zmluvy, čo má pre neho obrovské finančné dopady. S publikom však ísť nechce, za to skritizuje aj nebohého Rusha Limbaugha.
Trumpa nedokáže ani cítiť.
„Pred voľbami 2016 bol na konvente republikánskej strany, Trumpa som už vtedy kritizoval, prišiel ale ku mne, podal mi ruku, hovorím mu Michale Medved, on I like your stuff (mám rád, čo robíte), povedal mi. Absolútne netušil, kto som.“
V Iráne by sme mali zmeniť režim
Okrem zahraničnej politiky mu vadia Trumpove názory na imigráciu. Smeje sa cez slzy, že chce deportovať 25 miliónov ľudí, keď mu poviem, že predsa pred chvíľou sám povedal, že prezidenti svoj program neplnia, namietne, že v tomto prípade je zlé všetko, že v Amerike nie je ani toľko nelegálnych imigrantov, že ich je nanajvýš 9 miliónov, z toho má veľká časť z nich v rodine už obyvateľov USA (najčastejšie deti narodené v USA), preto ich nie je možné deportovať.
Imigrácia pre neho vôbec nie je otázka. „Pozrite sa, ako dobre sa naučili hispánci anglicky, navyše teraz prichádzajú najviac Indovia.“ Prekáža mu spájanie imigrantov s násilným zločinom, prekáža mu, že Trump vlastne realizuje projekt Pata Buchanana, ktorý je antisemita. „To mi má dôvod vadiť,“ dodá.
Gestom naznačím, že s ním v názore na Buchanana nesúhlasím, za antisemitu ho mimochodom označil aj Trump, ale aj pri ňom to bola snaha diskreditovať ho, ide o útoky na charakter, ktoré nemajú opodstatnenie. Reagujem však s odkazom na nebohého Samuela Huntingtona a jeho poslednú knihu Kam kráčaš Amerika (originál Who Are We?), kde v záverečnej kapitole opísal viaceré vnútorné pnutia, ku ktorým Amerika smeruje a ktoré dnes reprezentuje Trump. Kniha vyšla vyše 10 rokov pred Trumpom, dokazuje teda, že tento vývoj nemôže byť dielom jedného demagóga. Michael nesúhlasí, knihu ale nečítal, prizná sa, a začne s ďalšou kritikou Trumpa.
Pred odchodom ešte príde reč na zahraničnú politiku, poviem mu, čo si myslím o vojne, aj to, čo si o nej myslí stále viac a viac Ukrajincov. Ostane potichu. Peter Horák sa ho spýta na Irán, Medved hovorí, že „americkou politikou by mala byť zmena režimu. Alí Chameneí, najvyšší náboženský vodca Iránu, má 85 rokov. Mahmúd Abbás, ktorý stojí na čele Palestínskej samosprávy, má 88. Je to ideálny čas na zmenu režimu.“ Prekvapí ma to. Neokoni sa skrátka nič nenaučili.
Spýtam sa ho ešte, či nemá pocit, že neokonzeratívci ako on sa v podstate pomaly vracajú spať k demokratom, odkiaľ kedysi začali prechádzať k republikánom. „No,“ nie, povie rezolútne, „dušou som republikán a nikam neodchádzam.“ Dodá, že ľudí ako on sú milióny.
Ešte ma zaujíma jedna vec. Či pre svoje postoje stráca starých priateľov. Odpovie pomaly, premyslene a so smútkom, že áno, samozrejme. Poviem mu, že je mi to ľúto, že priateľstvo by malo byť silnejšie ako politika. Súhlasí. Možno aj vďaka tomu sa rozídeme v dobrom duchu, Michael je milý a vyprevadí nás pred dom.
Neokoni už raz porážku Trumpom zažili, mnohí však pre neho napokon pracovali. Jedna z nádejí týchto volieb je, že to teraz bude inak. Skúška sa bude skladať na Ukrajine. Trump musí ratovať to, čo spôsobili najmä politici, ktorých mal Michael Medved najradšej.
Tento text je siedmou časťou z komentovaných reportáží Jaroslava Danišku z Ameriky, staršie časti jeho denníčka nájdete tu:
Fotograf Paul Martinka z New York Post: Amerika je ako na steroidoch
Ešte raz s profesorom Jeffrey Sachsom, tentoraz o Gaze
S profesorom Jeffrey Sachsom o skončení vojny na Ukrajine
Prečo Musk a americkí miliardári podporujú Trumpa