Jaroslav Daniška

„Máte to aj u vás tak, s tými vlajkami?“ Pýta sa ma taxikár, pôvodom je zo Sudánu, moslim. „Ktoré vlajky máte na mysli?,“ spýtam sa. „Palestínske. Ale aj tie dúhové,“ zaujíma sa. O Slovensku samozrejme nikdy nepočul, názov Česko-Slovensko komolí takým spôsobom, že zrejme ani o tom. Poteší ho, že tie dúhové sú u nás veľmi zriedkavé, a prekvapí, že palestínske ešte viac.

Američania majú vlajky radi, od začiatku pobytu si všímam, ako je to s ich výskytom. Najmenej je ukrajinských, videl som za celý pobyt tri. Dve vo Washingtone, jednu mal na bicykli pripevnenú muž v strednom veku, ktorý jazdí po hlavnom meste na bicykli, na vysokej anténke za sebou má americkú, ukrajinskú a stranícku vlajku – podporuje Harrisovú s Walzom. „Vyzerá ako Ukrajinec, vidím ho často, vozí sa po meste už niekoľko mesiacov,“ povie mi o ňom Rajmund Kiss, spravodajca pre maďarské médiá, ktorý pôsobí v Kolégiu Mateja Korvína (MCC).

Druhú vlajku som videl neďaleko Bieleho domu, kde skupinka troch-štyroch starších Američanov počíta deň za dňom pokračujúcu vojnu. Práve, keď som išiel okolo, sa im prihovoril ukrajinský mladík, pani s čiapkou MUGA (Make Ukraine Great Again) ho matersky objala.

O Ukrajine sa však hovorí málo, keď chcel jeden novinár pritlačiť na Trumpa, aby odsúdil a nazval Putina vrahom, Trump zareagoval, že aj na strane Ameriky začali viacerí vojny, že by sa do tejto debaty púšťať nechcel.