Ak však pozornejšie sledujete, zistíte, že systém má mnoho vnútorných napätí a nezrovnalostí. Mnohí ľudia ho nasledujú zo strachu, chamtivosti alebo bezduchého, automatického zvyku; je v ňom veľmi málo autenticity a morálnosti. Takže aj keď sa systém zvonku môže zdať silný, vo vnútri je mŕtvy. 

Stačí teda žiť v súlade s vašimi morálnymi normami, autenticky, robiť malé, každodenné občianske skutky dobra a človek si môže byť istý, že zlý systém sa skôr či neskôr rozpadne na prach. Neviete kedy, neviete ako presne, ale je to isté. Inak povedané, ak máte dobré úmysly a úprimne ich nasledujete, Boh sa postará o všetko ostatné.

A som o tom presvedčený aj teraz. Ale naučil som sa, že Prozreteľnosť či Boh niekedy konajú inak, ako by ste očakávali.

Ešte pred rokom, kedy som stále uplatňoval prístup „moci bezmocných“, som nečakane dostal ponuku stať sa poradcom predsedu vlády. Po chvíľke premýšľania som to s vďakou prijal a ako sledujem politiku zvnútra, naučil som sa niekoľko vecí.

Prozreteľnosť a morálka

Po prvé, sily, proti ktorým stojíme, sú nesmierne silné a majú obrovský náskok. Samozrejme, vedel som o tom aj predtým. Ale teraz, keď to vidím zvnútra, pri svojej každodennej práci, je to úplne nová skúsenosť.

„Systém“, proti ktorému stojíme, je brutálny. Preto, hoci je „moc bezmocných“ užitočnou stratégiou, je potrebné robiť aj niečo iné. Obzvlášť, ak nám život alebo Prozreteľnosť dáva možnosť byť trochu menej bezmocný, nemali by sme váhať ju využiť. Nie sme len poľná ľalia, ale boli nám zverené isté talenty.

Po druhé, všetci sme ľudia, plní chýb a morálne rozporuplní. Nikto nie je dokonalý, ale to neznamená, že sa nemôže postaviť za správnu vec. A uvedomil som si, že Prozreteľnosť si niekedy vyberá ľudí, ktorí nie sú ideálni, ale dokážu urobiť správnu vec na správnom mieste a v správnom čase.

Čerstvým príkladom je to, čo sa stalo minulý týždeň v USA. Donald Trump sa – napriek veľkému odporu hlavného prúdu – vráti do Bieleho domu. Hoci z konzervatívneho hľadiska je sotva ideálne morálnym človekom, som presvedčený, že – v širších súvislostiach – v mnohých ohľadoch stojí na správnej strane.

Ba čo viac, Prozreteľnosť musí pracovať s ľuďmi, ktorí nie sú dokonalí, pretože vďaka tomu, akí sú, môžu pôsobiť tam, kde sú. Existuje dôvod, prečo sa Donald Trump dostal dvakrát do Bieleho domu, ale nikomu z nás sa to nepodarilo, a prečo sa Robert Fico dostal štyrikrát na post predsedu vlády Slovenskej republiky, ale nikomu z nás sa to nepodarilo. Hoci si možno myslíme, že sme lepšími predstaviteľmi konzervatívnych morálnych hodnôt.

A to je moja výzva konzervatívcom – takí konzervatívci existujú, dokonca sú aj v tejto miestnosti –, ktorí sa akosi vyhýbajú spolupráci s ľuďmi, ako je Donald Trump, Robert Fico a ďalší, pretože sa im nezdajú dostatočne „slušní“ – čo je vraj „nekonzervatívne“ – alebo o nich médiá hovoria, že sú skorumpovaní. Mali by sme pracovať s každým, kto aspoň čiastočne prejavuje otvorené srdce pre konzervatívne hodnoty, a mali by sme im pomáhať stať sa lepšou verziou seba samého, ak sú ochotní čo len trochu počúvať.

Konzervativizmus ako štátna ideológia?

Existuje však červená čiara. Všetci sme počuli výkriky progresívcov, že politici ako Fico, Trump alebo Orbán v krátkom čase ako parný valec zlikvidujú liberalizmus a spôsobia rozklad demokracie. To je, samozrejme, absurdné šírenie strachu. Oni to nechcú, nepotrebujú a nemajú na to ani prostriedky. Vzhľadom na všetky okolnosti, jediné, čo môžu, je urobiť systém menej nevyváženým a trochu spravodlivejším voči konzervatívcom. A spomaliť progresívny parný valec.

V nasledujúcich desaťročiach sa však pomery môžu zmeniť. A my sa musíme mať veľmi na pozore, aby sme sa nestali monštrami, s ktorými teraz bojujeme, ako by nás varoval Nietzsche. 

Mnohí považujú to, čo sa teraz deje, za vojnu o budúcnosť našej civilizácie alebo dokonca o naše samotné prežitie. Nie že by som s tým nesúhlasil. Na druhej strane, ak sa naladíte na vojnovú mentalitu, začnete uvažovať inak. Je tu existenčná hrozba a zrazu je všetko dovolené. Prináša to čierno-biele rozdelenie a pohŕdanie druhou stranou. Priznajme si to: niektorí konzervatívci si vo fanatizme a jednostrannosti svojich názorov môžu podať ruky s progresívcami.

Boj za slobodu

Preto si musíme stále pripomínať, že aj keď bojujeme – áno, bojujeme a bojovať musíme, hoci je to vojna, ktorú sme nezačali a je to vojna, ktorú sme nechceli –, bojujeme za niečo, nie proti niečomu; a určite nie proti niekomu.

Bojujeme za spoločnosť, ktorá žije v súlade s prirodzeným právom, ale zároveň je slobodná, za spoločnosť, ktorá si správnu stranu vybrala vedome a dobrovoľne, a nie preto, že ju k tomu niekto donútil.

Toto je cesta konzervatívneho aktivistu. Potrebné sú všetky tri zložky: musíme mať dobré úmysly, musíme byť praktickí (lev a líška), ale bez toho, aby sme stratili úctu k druhej strane, a usilovať sa o slobodu, nie o spoločnosť, v ktorej nespravodlivo dominujeme – ako to dnes v mnohých ohľadoch robia progresívci.

Nie je to ľahká úloha, ale my nie sme konzervatívci preto, aby naša práca bola ľahká, ale preto, aby to, čo robíme, bolo správne.