Výtvarník Ľubo Michalko: Diela, ktoré som vytvoril ako odraz môjho vnútra, sa ľudí oveľa viac dotýkajú

Pri realizácii vašej prvej kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v TV Lux ste prišli s veľkou keramickou mozaikou. Súvisel podľa vás nasledujúci záujem o vaše služby, spočívajúci v toľkých objednávkach na ďalšie kaplnky, s tým, že ste prekvapili takýmto nečakaným prvkom?

To, ako nakoniec stvárnim Sedembolestnú, nikto nečakal. Najprv som tiež nevedel, ako to mám urobiť. Nikdy predtým som takú veľkú realizáciu nemal. Vtedy som sa rozhodol skombinovať mozaiku s reliéfom. Nehovorím, že to je najlepšia cesta pre veľké realizácie, pretože v súčasnosti sa vraciam k tomu, že tváre robím aj celé mozaikové, napríklad teraz do kaplnky v Hviezdoslavove. Vtedy som si na to asi netrúfal a zdalo sa mi jednoduchšie spraviť ich 3D. Už som spomínal, že sa cítim komfortne viac v modelovaní, ako v maľbe. Modelovanie som miloval na strednej aj na vysokej škole. 

Pri kaplnke v Luxe som bol poučený z predchádzajúcej práce na televíznych štúdiách, že je potrebné vytvoriť pre kameru pozadie. Keď človek stojí v zábere, nemal by stáť pred bielou stenou. Takže som si povedal, že na tých miestach, ktoré budú v zábere, je potrebné vždy vytvoriť nejaké pozadie za človekom v zábere. Navrhol som to tak, aby ten tvar toto spĺňal, ale zároveň, aby tam bolo aj stvárnenie Sedembolestnej a centrálny Bohostánok. Takže existovali jasné mantinely, do ktorých som sa musel vtesnať, čo je najpríjemnejšia práca. No a keďže tam toto bolo dané, samotný tvar už bol otázkou niekoľkých kresieb.

Pri tvorení kaplniek máte nejakú inšpiráciu aj u iných umelcov?

Jasné, že veľkou inšpiráciou je páter Rupnik, s ktorým som mal možnosť sa aj osobne stretnúť. Jeho mozaiky sú však kamenné, ja robím keramickú mozaiku, takže v tomto je to iné. Mne to na jednej strane trochu zväzuje ruky, pretože z kameňa môžete vytvarovať na mieste takmer hocičo a vyplniť takmer hocijaký veľký priestor. Keramickú mozaiku si musím pripraviť doma v ateliéri, ale dáva mi zase iné možnosti, ktoré kameň nemá. Napríklad plasticita hliny alebo aj farebnosť. Je to v niečom úplne iné ako kamenná mozaika. Čiže nemám úplne jednoznačný vzor a ani nepoznám výtvarníka, ktorý by robil takéto keramické mozaiky na stenu. Ale možno len málo hľadám.

Je zjavné, že vo vašom umení je veľa duchovna. Poďme sa teraz pozrieť na to, z čoho to vychádza. Korešponduje to s vaším životom alebo to vychádza viac z tradície vašej rodiny, kde starý otec bol gréckokatolícky kňaz?

Ako som už vravel, nerád o sebe hovorím, že som kresťanský umelec alebo že sa venujem sakrálnej tvorbe, pretože sa nechcem takto zaškatuľkovať. Hoci je to tak, že keď sa tu poobzeráte okolo seba, vidíte, že sa venujem tejto tvorbe. Ale tak, ako som sa na začiatku svojej tvorby venoval dizajnu a úžitkovým veciam, tak sa teraz často venujem duchovnej tematike. Stále sa však snažím, aby moje umenie bolo niečo, čo vychádza z môjho vnútra. Aby to neboli obrazy len kvôli predajom, ale aby vychádzali z toho, čím žijem. Keď sú obrazy autentické, aj ľudia to vycítia. Totiž tie diela, ktoré som vytvoril ako odraz môjho vnútra, sa oveľa viac dotýkajú ľudí ako obrazy, ktoré tvorím viac s komerčným zámerom.

Vo vašej tvorbe ste začali úžitkovým umením a dizajnom a dnes robíte diela, v ktorých je veľmi silno cítiť, že ste veriaci. Udiala sa podobná cesta aj vo vašom vnútri alebo sa to jednoducho odvíjalo od povahy vašich zákaziek?

Samozrejme, že s krížmi by som ani nezačal, keby som k tomu nemal blízko. Od detstva som k viere mal vzťah a postupom času som si našiel aj svoju vlastnú cestu k Ježišovi. Alebo, lepšie povedané, Ježiš si našiel cestu ku mne. Asi v osemnástich rokoch, ešte v maturitnom ročníku, som prvýkrát zakúsil silný Boží dotyk, čo mi otvorilo oči a zapálilo srdce pre vieru a pre Boha. Začal som sa naplno angažovať v spoločenstve a všetkým som hovoril, že Boh ich miluje (úsmev). V spoločenstve som žil svoju vieru a prechádzal formáciou niekoľko rokov, až kým sa nerozpadlo. Potom som zostal bez spoločenstva a zároveň sa v mojom živote vystupňovalo veľa iných vecí: dve školy súčasne, práca, strach o budúcnosť a zabezpečenie. Okrem zamestnania som si na seba nabral veľmi veľa ďalšej práce. Do toho všetkého som začal plánovať manželstvo a myslieť na deti a budúcnosť. A tak som svoj vzťah s Bohom odsúval na vedľajšiu koľaj. Nemal som stabilnú modlitbu a ani ľudí okolo seba, ktorí by ma podržali alebo potiahli týmto smerom. A tak som sa nechal udusiť starosťami tohto sveta. Rodinná tradícia mi pomohla k tomu, že som stále žil sviatostne, ale vnútorne som bol čoraz chladnejší. Okrem problémov a starostí tohto sveta sa mi nabaľovali aj moje vlastné pády a moje vlastné životné zlyhania. Zlyhával som ako otec i ako manžel. Až som si povedal, že to už takto nemôžem ďalej ťahať. Že musím sám so sebou niečo urobiť. Cítil som sa veľmi nekomfortne, škrípalo to aj medzi nami vo vzťahu s manželkou. A tak som hľadal nejaký záchytný bod. Nejaký spôsob, ako by som sa dostal zo svojej vnútornej tmy a kolotoča rýchleho života.

A toto sa dialo ešte v období pred tým, ako ste prešli k tvorbe na voľnú nohu?

Presne tak, toto sa dialo v období, keď som na plný úväzok učil, zároveň som mal grafické štúdio a takmer na plný úväzok som riešil aj keramický ateliér. Veľmi málo som spal a strašne veľa som pracoval. Toto vyústilo do momentu kedy som si uvedomil, že niečo musím nevyhnutne vypustiť. Vtedy som sa začal naplno venovať umeniu. No napriek tejto praktickej úľave mi stále zostal obrovský balík osobnej ťažoby v mojom vnútri. A z tohto som hľadal cestu von. V tomto období som to prežíval tak, že sa chcem vrátiť k Bohu, s ktorým som už mal osobnú skúsenosť, že je dobrý, len ja som sa od neho vzdialil. Mal som túžbu vrátiť sa naspäť do prístavu, no nevedel som ako. Pamätám si, ako som niekoľko mesiacov žil s tým, že som si spieval verš z jednej piesne: “Túžim sa vrátiť do srdca chvály.” Spomenul som si na to, že sme kedysi robievali chvály a tam som zažíval Boží dotyk. Preto som v Kvetoslavove v kostole zorganizoval raz mesačne chvály, ktoré som viedol. Vnútorne úplne vyhorený som sa tam postavil s nejakým starým spevníkom a gitarou a hral som pred Bohostánkom. Hoci som nič neprežíval, cítil som sa úplne vzdialený od Boha, paradoxne, mnohí účastníci týchto chvál plakali a Boh sa ich zjavne dotýkal, o čom mi aj často po akcii prišli porozprávať. Takto som to zorganizoval asi päť- až šesťkrát a potom prišlo leto a farská dovolenka. Tam som počul od priateľa svedectvo o seminári Otcovo srdce, a tak mi zahorelo srdce, že som sa hneď prihlásil a koncom leta som sa na ňom aj zúčastnil.

Čo ste tam prežili?

Prežil som tam návrat do Otcovho náručia. Tento návrat k Bohu bol o to krajší, že bol spojený s odpustením. Odpustením voči mne. Mal som pocit, že Otec ma zdvihol zo zeme, kde som sa cítil ako malomocný a nečistý, ktorý sa naťahuje k Bohu, a on ma zdvihol, privinul si ma a úplne ma očistil od pocitu hanby, špiny a nehodnosti. Ale aj s odpustením iným, ktorí ma zranili. Zažil som pocit vykročenia z väzenia, ktoré má kľúč zvnútra. Celkovo som prežil akési vnútorné oslobodenie a uzdravenie a domov som prišiel premenený. No nebolo to tak, že by som sa snažil o nejakú premenu, ale zrazu som v rôznych situáciách reagoval ináč. Moja manželka Terezka tomu niekoľko mesiacov nevedela uveriť a čakala, kedy sa to vráti naspäť. Zrazu medzi nami prestali hádky a trenice, Boh to uzdravil a my sme po piatich rokoch manželstva zažili úplne novú úroveň vzťahu. Čo spočívalo aj v tom, že som s ňou začal viac zdieľať svoj život. Dovtedy som v našom manželstve žil istým spôsobom paralelný život, čo sa po mojom návrate zo seminára zmenilo.

A táto nová intimita vo vzťahu s Bohom a väčšia blízkosť vo vzťahu s manželkou sa odrazili aj vo vašej tvorbe?

Práve po tomto intenzívnom duchovnom zážitku som svoje vnútorné prežívanie oveľa intenzívnejšie začal vkladať do svojich diel. Vytvoril som sériu obrazov “Otcovo objatie”, lebo som sa skutočne cítil objatý Bohom. Stalo sa mi, že niekoľko mesiacov po výstave sa ozvala jedna pani, že sa k nemu stále v mysli vracia a chce si ho kúpiť. A keď sme sa o ňom zhovárali, dávalo mi to možnosť svedčiť a hovoriť o mojom zážitku s Otcom. Na túto sériu nadväzovali obrazy s témou “Návrat domov”. Bola to veľmi pekná séria, ktorá sa tiež mnohých ľudí dotýkala a aj tieto diela viacerí vyhľadávali. Všetko to boli diela, ktoré vychádzali z môjho vnútorného prežívania.

Poďme ešte k vašej manželke. Spomínali ste, že najprv tejto vnútornej premene niekoľko mesiacov neverila. Zároveň už roky pracujete z domu, v ktorom máte svoj ateliér. Ako spolu fungujete?

Terezka statočne zvládala aj obdobie pred týmto mojím prerodom a držala mi chrbát aj v ťažkých časoch. Niesla to so mnou, modlila sa za mňa a za to, aby som si nejakým spôsobom našiel cestu späť a bližšie k Bohu. Takže možno to celé bola jej zásluha. Zažili sme akési spojenie sŕdc. V súvislosti s tým, že som ostal pracovať doma, sa ma mnohí ľudia pýtali, ako to zvládame, že sme stále spolu, či nemáme ponorkovú chorobu. No v skutočnosti nám je niekedy spoločného času málo a potrebujeme si hľadať ešte samostatný čas pre seba. Jednoducho je nám spolu dobre, veľmi sa v našom vzťahu eliminovali miesta vzájomného trenia až do takej miery, že si vravím, aké je zvláštne, že sa vôbec nehádame. 

Ako spolu vychádzate pracovne?

Terezka začala vyrábať keramické šperky a takým spôsobom sa pridala ku mne do ateliéru. Najprv pracovala len na svojich šperkoch, no teraz už pomáha v ateliéri aj mne na mojich veciach a je to už skutočne vzájomná spolupráca.

Od seminára Otcovo srdce, kde ste zažili svoj návrat k Otcovi, uplynulo už niekoľko rokov. Ako si odvtedy udržujete túto vnútornú premenu, ku ktorej tam došlo?

Bolo to pred šiestimi rokmi. Jedna z vecí, ktoré som si vzápätí po seminári Otcovo srdce povedal, bola, že už nechcem stratiť tú perlu či poklad viery, ktorý mi Boh už druhýkrát daroval. Prvýkrát som si ho nechal ukradnúť a vedel som ako: starosťami tohto sveta, tým, že som nemal osobný čas s Bohom, a ešte tým, že som nemal spoločenstvo. A o týchto veciach som si povedal, že ich musím vo svojom živote zmeniť.

Jedna vec bola teda cesta osobnej modlitby. Boh ma učil, že bez osobnej modlitby to nepôjde. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som modlitbe nedal prioritu a vtedy som sa veľmi rýchlo dokázal vrátiť k niektorým starým vzorcom správania a myslenia, s ktorými bojujem: k hnevu, strachu a snahe ovládať veci podľa vlastných predstáv. A toto všetko sa skrze modlitbu a fakt, že sa môžem “napiť” Božej prítomnosti, veľmi oslabuje a ja dokážem žiť vo väčšom pokoji. Naučil som sa modliť ráno, kedy si dám pol hodinu – hodinu s Bohom na takéto načerpanie, čo mi dáva pokoj do celého dňa.

Tiež sme Terezkou začali hľadať spoločenstvo, v ktorom by sme mohli duchovne rásť a zároveň tam aj slúžiť. A tak sme vstúpili do spoločenstva Eben Ezer v Bratislave.

Ako vás ovplyvnila korona?

Najviac tým, že ľudia zrazu nemohli prichádzať a pozerať si obrazy naživo. Tiež sa mi zrušili dve naplánované výstavy. Ľudia takéto umenie potrebujú vidieť naživo. Takto sa mi predali aj mnohé veci v minulosti. Keď aj nie priamo na výstave, tak neskôr. Ľudia často niečo vidia na výstave a ozvú sa po nej. Keď však nemajú možnosť to vidieť, je to problém.

Tento rozhovor robíme u vás doma, obklopení vaším umením, čo veľmi obohacuje náš celkový zážitok a robí kulisu vášmu rozprávaniu. Kde sa ľudia vedia dostať k vašim dielam a vidieť ich aj naživo?

V septembri 2021 pripravujem výstavu v Dome Quo Vadis a niekoľko ďalších sa chystá v roku 2022. Mám aj túto domácu galériu, kde si zákazníci vedia moje diela po dohode pozrieť aj osobne. A, samozrejme, som aj na webe, kde mám svoju internetovú galériu, kde sa dá takisto všetko prezrieť.

(Práve v týchto dňoch mal v TV Lux premiéru dokument o Ľubovi Michalkovi s názvom Povolanie laik, v ktorom aj so svojou manželkou Terezkou hovoria o ceste hľadania vnútorného pokoja. Pozn. red.)