Vojenskú čiapku som odložil na vešiak, slovo som dodržal, hovorí Miroslav Donutil

Pretože chceli, aby sme zo seba vydali absolútne maximum. Museli sme vedieť robiť všetko
– tancovať, stepovať, spievať, rozprávať, meniť charaktery, hovoriť cudzími jazykmi, samozrejme. Hrať na hudobné nástroje, spievať, hrať pôvodné divadlo. To je asi to najdôležitejšie: autorstvo. Nechali nás, hercov, premýšľať o úlohách, vstupovať do prípravy, diskutovali s nami, často aj v hádke. Ale vždy sme dospeli ku konsenzu, a keď nie, tak sme o tom hovorili, kým sme konsenzus nenašli. To je pre mňa ako herca kľúčový prvok, môcť sa autorsky podieľať na výstavbe role. Nie každý režisér to rešpektuje a dobre si pamätám, keď to vo veľkých kamenných divadlách nebolo pravidlom.

Po nedávnej smrti Karla Heřmánka vytvoril jeho syn Karel výborný zostrih základných úloh, z ktorých každá bola úplne iná, s inou energiou, pohybovým a hlasovým nasadením. Je to aj odkaz Husy na provázku, v ktorej ste obaja hosťovali počas štúdia na JAMU?

Bolo to výnimočné obdobie. Nechodili sme do rovnakého ročníka, ale de facto od prvého po posledný ročník bola vtedy JAMU jeden homogénny celok osobností. Bolo to štvorročné obdobie, keď sme my, začínajúci herci, trávili všetok čas spolu. Však aj keď Jiří Bartoška oslavoval sedemdesiatku, Bolek Polívka nás všetkých zavolal do jedného radu a sedelo nás tam dvanásť: Dáša Havlová-Veškrnová, Olda Navrátil, Svatopluk Skopal, Pavel Zedníček, Jiří Bartoška, Karel Heřmánek, Eliška Balzerová, Jana Švandová, Boleslav Polívka, Pavel Rimský, z inej generácie Vašek Neužil a ja. Potom Bolek zavolal Ivana Trojana, aby si sadol oproti nám a povedal mu: „Pozri! Tak toto všetko je JAMU! A ty si tu jediný z DAMU!“. Ale keď som potom v roku 1990 prišiel na naliehanie riaditeľa Ivana Rajmonta do Národného v Prahe, nastal rozruch: nazvali nás pivničnými hercami, ktorí chceli v Národnom robiť pivničné divadlo.

To bol, samozrejme, začiatok vašej filmovej éry.

Mal som šťastie, že hneď prvá ponuka bola na film Tankový prápor. Potom prišli Čierni baróni, ďalší vojenský film, potom film Drahomíry Vihanovej Pevnosť, kde som opäť hral vojaka, a potom Pelíšky Jana Hřebejka, kde som profesionálny dôstojník. Myslel som si, že už mám dosť vojakov, a tak som išiel do televíznej relácie Vešiak, v ktorej ste mohli na vešiak zavesiť niečo, čo už nikdy nepoužijete. A ja som si tam niesol vojenskú čiapku. Pred štúdiom som sa stretol s režisérom Karlom Kachyňom, s ktorým som nakrúcal film Fany, a on sa ma opýtal, kedy budeme opäť spolupracovať. A ja na to: „S vami vždy, pán režisér!“ A takto som vošiel do štúdia Vešiak a oznámil som, že uniformu si už nikdy neoblečiem. 

Keď som vyšiel von, režisér Kachyňa mi podal scenár so slovami: „ Budete hrať hlavnú úlohu, poručíka!“ A ja som mu tú úlohu musel odmietnuť. Musel som si stáť za svojím. S pánom Kachyňom, ktorý bol v tom čase už starý pán, som už nikdy viac nenatáčal, čo som veľmi ľutoval.

Prináša „pivničný herec“ nápady a pripomienky k tvorbe mladšej generácie, napríklad k vášmu dnes už výsostne politickému thrilleru Moloch, ktorý vznikol v česko-slovenskej koprodukcii?

S tímom Molocha, teda s jeho tromi hlavnými tvorcami – scenáristom Štefanom Titkom, režisérom Lukášom Hanulákom a producentom Vratislavom Šlajerom nespolupracujem prvýkrát. Ich prácu dobre poznám a môžem sa na nich spoľahnúť. Lukáš režíruje aj v Kanade a je tam úspešný a Vratislav Šlajer mi pred rokmi, ešte ako mladík, ponúkol projekt Doktor Martin, a hoci som vtedy rozhodne nechcel hrať v seriáloch, jeho ponuku som prijal.

Mám rád ľudí, ktorí vedia, čo robia a prečo to robia. V Štefanových scenároch sa mi málokedy stane, že by som tam našiel niečo, čo by mi vyslovene prekážalo, len občas spolu diskutujeme a on zvyčajne akceptuje niekoľko mojich návrhov na zmeny v replikách. Sú to ľudia, s ktorými sa oplatí diskutovať. Boli sa na mňa pozrieť v Mestských divadlách pražských, tam hrám dve vážne úlohy. Videli tam môjho syna Martina a moju nevestu Sáru - tak prišli na nápad dať nás dokopy pre seriál, ktorý teraz vysiela televízia Nova, Záhadné prípady - z čoho mám, mimochodom, radosť. V bežnom živote nemáme veľa času sa vídať, bolo príjemné mať rodinu prítomnú v našom pracovnom živote, ako kolegov.

Vo trojdielnej minisérii Moloch hráte prezidenta, na ktorého je spáchaný atentát: vychádza to čiastočne zo súčasnej reality?

Ako divák mám rád dobre napísané, dobre obsadené a dobre zahrané thrillery. Keď som si prvýkrát prečítal scenár Molocha, v ktorom mám možnosť hrať postavu českého prezidenta, bolo to napínavé – atentát hneď v prvej epizóde ma veľmi prekvapil. Je to klasický politický thriller najťažšieho kalibru, so všetkým, čo k tomu patrí. Kým som však dočítal poslednú stranu scenára, na Slovensku už došlo k tragédii s premiérom Ficom a neskôr v USA k atentátu na Donalda Trumpa.

To, čo som v Molochovi spočiatku vnímal ako fikciu, sa pri čítaní scenára stalo realitou. Niekedy film predbieha správy zo spravodajstva, stáva sa to: práve včera som si spomenul, ako som s Věrou Chytilovou nakrúcal film Pasti, pasti, pastičky, v ktorom sa strieľalo v nemocnici. Mnohí vtedy Chytilovú označili za pesimistku a blázna: neskôr sa, žiaľ, streľba v nemocnici stala skutočnosťou.

Ani za film Dedičstvo alebo Kurvahošigutntág, ktorý Věra Chytilová nakrútila v roku 1992 a v ktorom tiež účinkujete, ju práve nechválili.

A aký to bol prešľap! Věra Chytilová, tá už nikdy nenatočí dobrý film, hovorilo sa. To je jej koniec! A potom sa z toho stal kultový film, dnes na Slovensku možno ešte populárnejší ako u nás. Věra vždy presne vedela, čo robí, a myslím si, že každá jej práca bola brilantná. Som rád, že som mal možnosť sa s ňou spriateliť. Bola náročná, veľa kolegov s ňou vôbec nemohlo natáčať, ale pre mňa to bolo úžasné stretnutie. Jej spôsob práce mi vyhovoval. Keď mi ponúkla Pasti, pastičky, pastičky, povedala mi: „Ale Mirko, to je proti chlapom!“ A ja na to: „Věra, celý tvoj život je proti chlapom, poďme do toho!“ 

Kam sa vytratí váš rozprávačsko-komediálny talent, vaša chuť zabávať ľudí, keď máte hrať vážnu charakterovú úlohu? Napríklad v Molochovi ako prezident trávite väčšinu času v perfektne priliehavom obleku...

Skúsenosť ma naučila. S režisérom Jiřím Svobodom sme nakrútili film Rašín, kde som hral predsedu vlády Karla Kramářa. To bolo moje prvé stretnutie s veľkou politickou osobnosťou, veľmi významnou. Som rád, že sa striedajú moje veselé a vážne polohy. Keď mám – ako hovoríte – chuť rozprávať ľuďom príbehy, ktoré ich rozosmejú, som vo svojom živle. Ale v rámci možností sa snažím obsiahnuť aj kvalitné vážne veci – aj keď niektorí recenzenti to radi ignorujú.

Vaše dve veľké úlohy v pražskom Divadle ABC si však všimli. Prvou je americká klasika Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho.

Willy Loman, obrovská charakterová postava, s ktorou zápasil aj Karel Höger a chcel ju hrať tak veľmi, že jej dal prednosť pred Hamletom. A druhou inscenáciou je Čapkova Biela nemoc. Keď som sa pýtal režiséra Michala Dočekala, či chce, aby som hral Maršála alebo doktora Galéna, povedal, že oboje. Bol som z toho trochu zmätený, ale vyriešilo sa to. A s inscenáciou, ktorá je už rok vypredaná, sme obišli niekoľko festivalov, čo ma teší.

A teraz prišla opäť komediálna lastovička, s Bolkom Polívkom budeme robiť remake úspešného francúzskeho filmu. Niekto sa ma minule pýtal, ako je možné, že mám menej ponúk z filmu ako z televízie, ale nie je to celkom tak: napríklad Moloch sú pre mňa vlastne tri celovečerné filmy. Nemyslím si, že by sa tento typ minisérie dal považovať za seriál, všetko bolo natočené filmovou metódou. A čo sa týka filmov pre kiná, ponuka nie je taká, akú by som chcel. Ale možno som príliš rozmaznaný: v mojom veku chcem robiť len kvalitné veci.

Dobre si vás pamätám v hlavnej úlohe vo filme Atlas vtákov režiséra Olma Omerzu z roku 2021. Kritika vás vtedy chválila ako „neuveriteľne disiplinovaného“.

Ten film mám veľmi rád, moja postava je poriadny grázel, ale rozhodne si nemyslím, že by som sa nejako násilne “disciplinoval”, bola to jednoducho vážna úloha, takže som jej pod citlivým vedením režiséra dal to, čo potrebovala. Samozrejme, v mojom veku už nedostávam pestrejšie herecké úlohy, začínam sa stretávať so scénami v nemocnici. Však som si aj počas nakrúcania Molocha povedal: „Chlapi, čoskoro budem hrať len na nemocničnom lôžku, napojený na káble! Tak si vážte, že sa ešte stále hýbem!“ Je logické, že už nemôžem hrať čiperného človeka, ktorý lozí do korún stromov, takže som vďačný za každú plnokrvnú postavu. Po úlohe prezidenta ma čaká úloha predajcu áut, ktorý nenávidí Nemecko, predáva len škodovky a zistí, že je Nemec.

V Molochovi sa koná prezidentská debata o eure. Zaujímate sa o to aj osobne?

Ak mám byť úprimný, veľmi o tom neuvažujem, pretože viem, že je to čisto politická záležitosť. Aj keby Donutil stokrát povedal, že chce euro, politici by sa na tom aj tak museli dohodnúť. Ale mám dvoch synov, ktorí majú svoj život pred sebou, jeden je herec a druhý má IT firmu, takže v kontexte dosť hrozných udalostí, ktoré svet momentálne rieši, samozrejme, myslím na ich budúcnosť.

V čom presne?

Mňa budú tieto udalosti na planéte Zem trápiť ešte chvíľu, ale o tom, ako bude svet vyzerať, rozhodne ich generácia. Ich názory ma utvrdzujú v tom, že to bude dobré. Medzi mladou generáciou je veľa takýchto ľudí – aspoň ich vidím okolo seba. Mňa osobne veľmi silno zasiahla vojna na Ukrajine, nie div, veď som klasické povojnové dieťa. Prežil som ťažké päťdesiate roky, prežil som šesťdesiate roky, celú okupáciu vrátane normalizácie.

Boli sme vtedy takí hlúpi, že v Brne, kde som vtedy žil, sme chodili pred ruské tanky, kričali na ne a vysvetľovali im, aby išli domov, že tu nemajú čo robiť. A sedeli tam nejakí Mongoli a vôbec nám nerozumeli a nechápali, kde sú, kde ich vysadili a čo tu majú robiť. Lebo im len povedali: „Tam je nepriateľ,“ ale oni žiadneho nepriateľa nevideli. A teraz Putin posiela rovnako nič netušiacich ľudí na Ukrajinu. História sa opakuje. Rusko je nebezpečná, expandujúca mocnosť a ich vodca chce obnoviť Zväz sovietskych socialistických republík. Už sa mu to nepodarí a možno to aj vie. O to väčší nezmysel je jeho vojna.

V Molochovi sa vplyv Ruska dotýka všetkých postáv: vás ako postaršieho prezidenta, Jana Révaia ako českého investigatívneho novinára v strednom veku a poľskej herečky Elizy Rycembelovej ako mladej online vyšetrovateľky...

Eliza je veľmi talentovaná, vynikajúca známa poľská herečka, ale bohužiaľ sa s ňou nestretnem, logicky, pretože ona je online investigatívec a ja som prezident. Nestretnem sa ani s ďalšou, tentoraz ukrajinskou herečkou, ktorá natáča v Kyjeve. Môj príbeh na Ukrajinu nevedie, ale mal som možnosť sa tam pozrieť už predtým, pri Balade pre banditu.

Hneď v roku 1978, keď Balada pre banditu vznikla?

Nie, až v deväťdesiatych rokoch, keď sme na podnet Českého rozhlasu vycestovali do Koločavy, odkiaľ pochádzal Nikola Šuhaj. Tam sme film premietali miestnym obyvateľom, neďaleko cintorína, kde je Nikolov hrob. V tom čase ešte žila Anička Štajerová [zomrela v roku 2006, pozn. red.], dcéra Nikolu Šuhaja a Eržiky. Celý život prežila v zakarpatskej doline Suchor, kde sa odohráva dej Olbrachtovej knihy. Keď sme premietali film, išiel som odprevadiť pani Aničku domov cez rieku a ponúkol som jej: „Poďte, pani Anička, prevediem vás cez most.“ A ona len povedala: „To nie je potrebné!“ A skočila cez tú riečku. Tam som pochopil, že je naozaj dcérou zbojníka.

Čo hovoríte na to, že Nikola Šuhaj vlastne nebol zbojník?

Stretli sme tam veľmi starého brata Nikolu Šuhaja a ten nám povedal: „Môj brat utiekol z vojny, mal len pušku a mokré náboje. Usadil sa na Poľane, číhal na židovských obchodníkov a občas niekoho zastrelil, aby sa obohatil. Potom prišiel váš spisovateľ Olbracht, postavil si na kopci stan a pozýval ľudí, aby rozprávali legendy o zbojníkoch, pričom za jeden príbeh dával desať korún. Takže niektorí ľudia išli aj trikrát! Rozprávali neuveriteľné nezmysly!“ A potom to všetko Ivan Olbracht napísal do svojej knihy. Áno, moderná história odhaľuje, že všetko bolo inak. Ale Balada pro banditu, ktorú napísal Milan Uhde na základe dobových novinových článkov, bol skvelý film, mnohým sa páčil. Aj mne sa páči, bola to moja prvá veľká filmová úloha.

Obaja vaši rodičia hrali ochotnícke divadlo, kto vás viac ovplyvnil?

Hlavne moja mama, tá bola od detstva v ochotníckom spolku katolíckych tovarišov. Jej prvá úloha bola v Jiráskovej Lucerne, dievčatko, ktoré víta kňažnú pri jej príchode. Ale keď bola mama malá, zabudla ísť na javisko a farár ju postrčil a povedal: „Podaj kvetinku!“ Tak povedala svoju prvú repliku na javisku: „Podaj kvetinku!“ Potom sa presadila v ochotníckom súbore a otcovi sa ako dospelá páčila, tak chodil okolo a hovoril, že aj on je ochotník. Ale v podstate bol len ochotný získať mamu.

Myslíte na nich často?

Na rodičov sa nedá prestať myslieť. Moja mama bola skvelá, otec bol prísny, ale mal som ho rád. Pamätám si, ako som sa raz rozprával s hudobníkom Karlom Vágnerom a sťažoval som sa mu: „Človeče, my sa teraz s otcom stále hádame, on má úplne iný názor na život ako ja.“ A Karel povedal: „Nehádaj sa. Jedného dňa pocítiš, ako veľmi by si sa chcel s otcom rozprávať, a on tu už nebude. Keby tu dnes bol môj otec, s ktorým som sa tiež pohádal, želal by si, aby som ho niesol na chrbte z Kbel, kde žili moji rodičia, na Staromák, a urobil by som to.“

A Karel mal pravdu. V posledných rokoch na nich myslím o to viac, že zažili najprv vojnu a potom komunizmus. A ja som sa síce narodil za komunizmu, ale potom prišla demokracia. Bolo to vtedy krásne a plné nádeje, že budeme žiť navždy v slobode, v mieri, v prosperite. Ale nie je to celkom tak. Vzhľadom na blízkosť Ruska si nikdy nemôžeme byť istí. Napriek tomu som rád, že žijem v tejto dobe. Že mám rodinu a priateľov, s ktorými mi je dobre. A že môžem robiť prácu, ktorú mám rád.