Poznala som ju už dávno, na začiatku sedemdesiatych rokov. Bolo to obdobie, keď sme boli s manželom Jozefom Adamovičom vo veľmi blízkom, skoro až rodinnom kontakte s našimi priateľmi a kolegami z Činoherného klubu v Prahe.
V poslednom období som ju už vnímala ako spriaznenú dušu, zopárkrát sme spolu telefonovali, medzi iným sme hovorili o Velehrade, Libuška mala v sebe hlboký, duchovný rozmer.
Myslím si, že v Čechách je dnes pomerne mnoho skvelých, okúzľujúcich, dobrých herečiek, dokonca i medzi jej vrstovníčkami, Libuška sa ale od nich líšila. Bola tou bytosťou, umelkyňou, ktorá vyžarovala, niekedy sa tomu vraví, že bola pomazaná, Libuška bola pomazaná.
Takú si ju zachovám vo svojej pamäti, takú si ju zachovajú diváci v Čechách i na Slovensku.
