Koučka a terapeutka Mary Dwyn Sumbalová: Strach je to najtoxickejšie, čo korona priniesla

Pandémia a s ňou spojené opatrenia vyniesli na povrch veľa skrytých problémov a podnietili vznik mnohých psychických i vzťahových ťažkostí. Prichádzame na to, že sa nestačí venovať len ochrane svojho fyzického zdravia, a začíname vyhľadávať pomoc pre myseľ a pre dušu u psychológov, kňazov, koučov či terapeutov. Koučka Mary Dwyn Sumbalová je výnimočná tým, že okrem klasického koučingu poskytuje aj terapeutické služby, dokonca má skúsenosti aj s duchovným poradenstvom. V tomto rozhovore vysvetlila, o čo ide v koučingu a v terapii, čo jej pomáha “spojiť sa” s klientom, ale aj to, ako pandémia dopadla na človeka a jeho psychiku a prečo introverti koronou utrpeli viac ako extroverti.

Mary, čomu všetkému sa venujete?

Som ICF certifikovaný kouč, prevažne sa venujem life coachingu ale aj business coachingu, som tiež vyštudovaný liečebný pedagóg a absolvovala som aj kurzy traumaterapie. Niekoľko rokov som aj školila ako soft-skills tréner. Robila som aj s manažmentom, napríklad som školila celý RTVS manažment, školila som v rôznych sektoroch, v bankovníctve, zdravotníctve, energetike i v bežných korporátoch. Čiže moje tri najsilnejšie oblasti sú koučing, terapia a tréning rôznych zručností, či už pre jednotlivcov – komunikácia, asertivita, riešenie konfliktov, alebo pre manažérov – ako viesť a motivovať ľudí, ako zvládať konflikty na pracovisku a podobne. 

Mám aj štátnice z arteterapií, muzikoterapie, pohybovej terapie a tak ďalej. Ak je klient tvorivý typ, nemusí to byť priamo umelec, ale môže, ak sa rád vyjadruje týmto spôsobom, pracujeme s tým. Napríklad cez hudbu, kresbu a podobne. Mala som aj veľmi racionálnych klientov, ktorým veľmi pomohlo odstrániť bloky práve tvorivými technikami, tak sme to v procese kombinovali.

Čiastočne sa venujem aj učeniu angličtiny či tlmočeniu konferencií, väčšinou ide o psychologické, duchovné alebo žurnalistické eventy. Vďaka jazykovým zručnostiam viem poskytovať všetky spomínané služby aj v anglickom jazyku. Najbližšie mám k ľudskému rozvoju. Samu seba nazývam, že som developer ľudského potenciálu.

Ako ste sa dostali od štúdia lekárstva k rozvoju ľudí? 

Odmalička som bola všestranná, všetko sa mi ľahko učilo a veľa vecí ma zaujímalo. Som z lekárskej rodiny, môj pradedko zakladal slovenskú kardiológiu. Jedno z prvých slov, ktoré ma otec učil, bolo “erytrocyt” (červená krvinka, pozn. red). (Smiech.) Biológia a chémia mi boli blízke a vždy som chcela pomáhať ľuďom. Bavilo ma aj umenie, dizajn, návrhárstvo, od šiestich rokov som hrala na husle, ako stredoškoláčka som koncertovala vo Viedni, no nevedela som si predstaviť, že by som sa venovala iba tomu. Chcela som pomáhať ľuďom a o medicíne som mala trochu “romantickú” predstavu, typu doktorka Quinnová, pomáhaš ľuďom zdravotne a zároveň ich vypočuješ, poradíš im, všetko spolu. Takto holisticky som to chápala, no realita počas štúdia medicíny ma trochu “obarila”. Videla som, že u nás je systém veľmi rigidný a len veľmi ťažko sa zmení. Pochopila som, že to nebude pre mňa. Veľmi ma zaujímala psychológia, všeličo som si sama študovala. Aj psychologička mi povedala, že môžem robiť čokoľvek, lebo mám na to kapacitu.

Ktorou cestou ste sa potom vydali?

V osemnástich rokoch som zažila osobné obrátenie a s ním spojenú väčšiu slobodu v tom, kto naozaj som. To ovplyvnilo aj moje ďalšie smerovanie. Počas štúdia medicíny som prešla procesom, keď som zistila, že ma to nenapĺňa v dostatočnej miere. Boh ma postupne viedol a ukazoval mi, že mojím poslaním je viac uzdravovať zranených srdcom a privádzať ľudí ku slobode. Je to forma lekárstva, ale iná. Po dvoch rokoch medicíny a hľadania mi bol ponúknutý odbor liečebnej pedagogiky. Išlo o niečo ako aplikovanú psychológiu. Mali sme veľa psychológie, ale aj umelecké terapie, v rámci niektorých predmetov sme priamo pripravovali programy pre deti, mladých ľudí s problémami, pre starých ľudí a podobne. Testovali sme to všetko na sebe. Počas piatich rokov sme absolvovali asi štyri roky zážitkového výcviku. Čiže človek si počas toho veľa vecí “poriešil”. Nedalo sa tým prejsť bez toho, aby sme sa otvorili a boli zraniteľní. Aj pre mňa to bol proces premeny a hľadania mojej vlastnej slobody. Z toho potom vychádzalo aj moje povolanie.

Ak sa môžem spýtať aj tak osobnejšie, v čom sa u vás udial najvýraznejší posun v rámci vnútornej premeny? S čím sa vám podarilo vysporiadať?

Možno aj tým, že som vždy bola iná ako ostatní a mala som aj náročnejšiu rodinnú konšteláciu, hoci si vážim svoju rodinu, to prostredie bolo vzťahovo ubližujúce, plné zhadzovania a odmietania. Vyrastala som v pocite, že nikdy nie som dosť a že to, kým som, je zle a nemala by som tu byť. Bol to paradox, lebo hoci som vo všetkom excelovala a v mojom výkone nebol žiadny problém, napriek tomu som nebola akceptovaná s tým, kto a aká som. Zápasila som s odmietaním od ľudí a prežívala som osamelosť. Ako tínedžer som mala mnoho problémov. Keď som zažila Boží dotyk a obrátenie, začala som vyhľadávať poradenstvo, terapiu, modlitby, ale aj školu, vzdelanie. Z každej strany som sa obklopila uzdravujúcim prostredím. Trvalo to mnoho rokov, no tieto veci sa začali meniť a zapĺňať. Moja identita sa začala budovať. Ja to tak hovorím, že Boh mi vybudoval novú identitu. Postupne cez všetky tie zážitky, cez ľudí, cez to pomocné prostredie. Identitu, v ktorej viem, kto som, že som prijatá, že mám zmysel a poslanie; mám sa rada, teším sa zo seba, prekonala som pocity úzkosti a strachy. Ešte sa mi nestalo, že by za mnou prišiel človek s niečím, čo som ja sama nezažila v nejakej miere, s čím som zápasila a nakoniec zvíťazila. O to je to pre mňa ľahšie, lebo moja práca nepramení len zo vzdelania, hoci ho mám a rozumiem aj teórii, no mám to aj zažité. Zatiaľ sa mi nestalo, že by som niekoho nevedela pochopiť a dokonca veľmi jasne cítiť, s čím zápasí. Mám veľký súcit k ľuďom, lebo som sa musela naučiť súcitiť sama so sebou. 

Čomu ste sa venovali po škole?

Po škole som si chcela nájsť prácu v odbore, no v tom čase to nebolo jednoduché, a preto som začala s učením angličtiny. Popri tom som už počas výšky dobrovoľnícky pomáhala v rôznych organizáciách, ako nízkoprahové kluby mládeže, v Spoločenstve Martindom, venovala som sa rozvoju ľudí, prednášala som, robila som workshopy, viedla skupinky, robila som aj poradenstvo. Veľa praxe som získala cez dobrovoľníctvo. Potom som spoznala Eriku Feketeovú a s ňou som začala školiť aj v biznisovom sektore. Ona vo mne videla potenciál, že by som mohla byť dobrá koučka. Pomohla mi a vďaka nej som si spravila kurz a začala som koučovať. Vzdelávala som sa aj potom, spojila som sa s jedným inštitútom z USA a tam som absolvovala kurz reintegratívnej trauma terapie. Spolupracovala som s rôznymi firmami a v súčasnosti som prevažne na voľnej nohe. 

Kvôli čomu ľudia prichádzajú na koučing? Čo s nimi najčastejšie riešite?

Koučing je pre ľudí, ktorí sú v zásade zdraví, nemajú závažné psychické problémy. Pomáha človeku spoznať a dosiahnuť jeho túžby, sny a ciele. Človek príde s nejakým všeobecným pocitom, že by sa chcel niekam posunúť, nie je spokojný v práci, rád by to zmenil, ale nevie, čo ho baví a čo je. Alebo príde žena, ktoré je už desať rokov na materskej, chce prácu, no nevie, kým je okrem toho, že je matka a manželka. Potrebuje to zistiť a objaviť, čo v sebe v skutočnosti má. Niekto príde s tým, že by sa v niečom konkrétnom chcel zlepšiť, no nevie, ako na to. Prichádzajú aj ľudia, ktorí sa chcú posunúť vo vzťahoch. Ako v nich lepšie fungovať, alebo ako si vôbec nájsť vzťah. Stáva sa mi, že ma vyhľadá žena, je z toho nadšená, hovorí o tom doma a potom príde na koučing aj jej manžel. (Úsmev.) V oblasti biznisu či politiky to môže byť nastavenie vízie a stratégie, správny výber ľudí, reštrukturalizácia firmy, efektívnejšia komunikácia s verejnosťou, presvedčivý prejav, prezentovanie či lepšie predajné zručnosti.

Ako vyzerá samotný koučing?

Ako kouč som sprievodca. Nedávam priamo rady, čo má človek urobiť, nehovorím o tom, čo si myslím, že by mal spraviť. Potrebujem vedieť, čo dotyčný človek chce, kam sa chce dostať. Ide o to, že ja ako kouč najmä kladiem otázky, sumarizujem, reflektujem. Pracujem s metodikou GROW, to znamená ciele, realita, možnosti a vôľa niečo spraviť. Pomáham ľuďom definovať ich cieľ, čo chcú v skutočnosti dosiahnuť. Tak, aby cieľ bol merateľný, špecifický, realistický. Keď sa dobre zadefinuje cieľ, to je 70 – 80 percent úspechu koučingu, pomáham im vizualizovať ho. V koučingu v podstate čerpáte silu z budúcnosti. Z vášho budúceho “ja”, ktoré vizualizujete v želanej budúcnosti. Z neho čerpáte motiváciu, ale aj múdrosť, ako začať v prítomnosti. Je to v niečom aj istý “prorocký” princíp. Pozerám sa na svoje zasľúbenie v budúcnosti a z toho čerpám silu, ako začať dnes. 

Okrem koučingu pracujete aj ako terapeutka, kedy prichádza na rad terapia?

Často sa stáva, že ľudia na ceste za svojím cieľom majú bloky. Samozrejme, do istej miery je možné tieto bloky rozpustiť aj nástrojmi, ktoré využíva koučing. No ak sú to bloky príliš silné, emočne nabité traumou alebo ide o chronickú traumatizáciu či polytraumatizáciu, depresie a úzkosti, psychické poruchy, tam už klasický koučing nesiaha. Vtedy by mal kouč povedať, že tu sa jeho expertíza končí, a mal by človeka poslať za terapeutom. Niekedy aj sám človek cíti, že sa niekde zasekol a koučing ho už neposúva. Tým, že nie som len kouč, ale mám aj terapeutické vzdelanie, viem človeku povedať, že toto vyzerá ako problém, ktorý už čisto metodikou koučingu nevyriešime. Ale môžem vám pomôcť terapeutickými metódami. Ľudia sú radi, že nemusia ísť za niekým ďalším odznovu a že na problém našli riešenie.

Takže potom “preskakujete” z koučingu do terapie a naopak?

Ľudia, ktorí za mnou prídu, už väčšinou vedia, že okrem koučingu sa venujem aj terapii a často nevedia, čo vlastne potrebujú. Vždy im dopredu poviem, akou metodikou pracujem, čo s nimi budem robiť, na prvom stretnutí zadefinujeme cieľ a kontrakt stretnutia – inými slovami, potrebujem vedieť, s čím chcú, aby som im pomohla, aby boli na konci spokojní, a oni potrebujú vedieť, ako im v tom môžem pomôcť. Zároveň im poviem, že som aj terapeut a v prípade, že by sa vyskytli hlbšie problémy, pozastavíme to a nejaký čas budeme venovať terapii. Pôjdeme terapeutickým protokolom, odstránime bloky a traumy a potom sa vrátime späť ku koučingu. Nezvyknem to miešať v rámci jedného stretnutia. Oddeľujem koučing a terapiu v rámci jednotlivých stretnutí, ale nie v rámci procesu. Často sa to deje tak, že ľudia prídu kvôli koučingu, no potom príde nejaký blok, vyriešime ho terapeuticky a sami sa prirodzene vracajú k tomu, čo chcú riešiť. Niekedy sa stane aj to, že niekto príde na terapiu, chce si poriešiť “srdcové problémy”, hranice, nedostatočné sebavedomie a podobne. Vyriešime niekoľko týchto zranení, niečo sa v ňom uvoľní a dobuduje, a zrazu sám prichádza s témami, ktoré už sú predmetom koučingu. No ani ako kouč, ani ako terapeut nikdy nerobím niečo, čo by človek sám nechcel. Vždy si overím, či to je v súlade so zadaním, s ktorým za mnou človek prišiel. Jasne a na rovinu mu navrhnem to, čo si myslím, že by mu pomohlo, a spýtam sa, či s tým súhlasí. Nevstupujem do niečoho, do čoho ma sám človek nepustí. 

Môžete bližšie popísať, čo sa deje počas terapie?

Ide o určitý druh psychoterapie. Niekedy ľudia potrebujú len poradenstvo alebo chcú osobnostnú diagnostiku, pochopiť svoje odlišnosti, nastaviť hranice a lepšie zvládať svoje slabé stránky… Vtedy sa dá ísť bežným psychologickým poradenstvom, psychoedukáciou. Vysvetlením, nastavením, zmenou zmýšľania a podobne. No ak sa rozprávame o traume, ja pracujem s emočne zameranou terapiou. Ide o reintegratívny princíp. V traume sa niečo v nás odštiepi, teda dezintegruje, disociuje. Nejaká časť nášho ja, nejaké naše detské emócie, detské myslenie, niečo v nás sa akoby odštiepi a žije si to svojím vlastným životom. Idete ďalej životom, príde stres v práci alebo nejaká výzva a to niečo malé v nás, to vnútorné dieťa, niekedy aj tínedžer, sa zrazu vynorí. Vynorí sa jeho pocit alebo presvedčenie, ktoré zažil, a zablokuje vaše súčasné “ja”. Človek si neuvedomuje, o čo ide. Rieši len to, “prečo mám zrazu takú úzkosť, prečo som v takej depke, prečo sa ma to tak dotklo, prečo som taký rozladený a nemôžem spať alebo potrebujem ísť piť…” Ľudia prídu napríklad s tým, že majú rôzne závislosti, úzkosti, depresie, pocity menejcennosti, opakované vzťahové konflikty, silný stres, no je to symptóm niečoho v nás, čo je zablokované, ubolené, disociované a má to v sebe nejakú zažitú predstavu, že svet je nebezpečný, som sám, nikto mi neverí, som odmietnutý, bezvýznamný, nezvládnem to, niečo mi hrozí. Ide o narušenie základných potrieb a vzťahových väzieb. V terapii pracujeme s emóciami. Pomáham človeku cítiť, čo cíti. Mnohí si to neuvedomujú, iní vám povedia, čo si myslia, že cítia a analyzujú sa v hlave. Ale aby došlo k zmene, musíte cítiť, čo cítite – stretnúť sa so sebou v hĺbke, pochopiť a prijať sa.

Ako im v tom viete pomôcť?

Veľmi pomalou terapeutickou technikou, kladením otázok, reflektovaním a sprevádzaním pomáham ľuďom dostať sa do kontaktu so sebou samým. Cez tento kontakt a pochopenie prechádzame procesom akoby “vystúpenia” do tretej osoby, kedy sa človek pozerá sám sebe do očí a prežíva to, čo prežíva jeho mladšie “ja”. Keď sa človek dostane do kontaktu so svojou emóciou, vybaví sa mu nejaký “zdrojový moment”, v ktorom už túto emóciu zažil, z ktorého to vlastne pramení. Vrátime sa do tejto zdrojovej traumy a tam pracujeme so sebasúcitom. 

Vediem človeka k tomu, aby mal a prejavil súcit voči svojmu mladšiemu “ja” a dokázal mu dať pocit pochopenia, aby sa so sebou dokázal spojiť a prijať – to je tá reintegrácia – a aby mu dokázal dodať to, čo mu v tej chvíli v minulosti chýbalo. Volá sa to emočne korektívny zážitok. Všetko sa to deje v priestore predstavivosti, no imaginácia je reálna, mozog to vníma ako skutočnú vec. V tejto imaginácii sa dotýkame nášho minulého “ja”. Ja som pri klientovi, uisťujem ho, ak treba, uzemním ho, ak sa v tom príliš stráca, vrátim ho späť. Nejde o to, aby si to celé znovu prežil a retraumatizoval sa. Ide o to, aby bol ukotvený v bezpečnej realite a z tejto bezpečnej reality sa dokázal pozrieť na to svoje malé “ja” a dodať mu to, čo mu chýbalo. Povedať mu pravdy, ktoré cíti, že mu treba povedať. 

• 

• 

Keď to urobí dobre, v tom mladšom “ja” sa niečo mení. Dôjde k emočnému uvoľneniu a tento zážitok človeka mení. Spája sa so sebou, dochádza k reintegrovaniu disociácie a potom sa vraciame do spúšťacej situácie. Ak predošlý proces prebehol dobre, človek zrazu cíti zmenu aj v spúšťacej situácii. Zrazu má väčší nadhľad, pokoj, prežíva to iným spôsobom bez toho, aby sme ho do toho nejako tlačili. Niekedy sa to deje rýchlo a na jednom sedení sa podarí spracovať jednu traumu a je to uvoľnené. No niekedy je to dlhodobé, niektorým ľuďom sa určitý vzorec opakoval veľakrát a je potrebné venovať sa tomu dlhodobejšie.

Koľko stretnutí je treba absolvovať pri koučingu a koľko pri terapii, aby to prinieslo želané výsledky?

Kým koučing môže fungovať približne od piatich do dvanásť-šestnásť stretnutí a človek odchádza spokojný, terapia môže trvať dlhšie. Musím rešpektovať tempo, akým sa človek dokáže dotýkať seba samého a otvárať svoje problémy. Je to veľmi individuálne a spravidla to trvá dlhší čas.

V akých intervaloch je dobré stretnutia absolvovať a koľko trvá jedno stretnutie?

Približne 50 minút. Bežná frekvencia je raz do týždňa, ale závisí to aj od aktuálneho nastavenie klienta.

Pracujete len spoločne na stretnutiach alebo klienti dostávajú aj nejaké úlohy, ktoré musia riešiť sami?

Dobrá otázka. Samozrejme, nielen na stretnutiach. Či ide o koučing alebo o terapiu, klienti dostávajú domáce úlohy. Pri koučingu je domáca úloha niečo ako akčný plán, ktorý pomáham definovať. Stanoví si ho klient, ja mu pomáham otázkami, motivujem ho. Pri terapii dávam ľuďom úlohy ja, no tiež v spolupráci s nimi a s ohľadom na to, na čo sa cítia. Dávam im veci, ktoré si musia premyslieť, urobiť, nejaké zážitkové techniky a podobne. 

Napríklad?

Pri terapii zvyknem dávať úlohu písať si každý deň, aká bola nosná emócia toho dňa a nosná myšlienka, ktorá ju sprevádzala, a čo to ovplyvnilo. Alebo úlohy typu – postav sa pred zrkadlo a chvíľu sám sebe do očí hovor dobré veci, ako sa vidíš, alebo nejaké povzbudenia, ktoré vyplynuli aj z terapie. V koučingu je to veľmi individuálne podľa cieľa. Niekedy si človek povie, toto si vyhľadám, toto si spíšem a podobne. 

Ako vašu prácu zasiahla pandémia? Vyhľadávajú ľudia vaše služby viac? 

Je to kolísavé. Keď udrela pandémia, prvé dva-tri mesiace bolo práce veľmi málo. Ľudia sa zľakli, lebo predtým chodili ku mne fyzicky. Čakali, že to prejde a potom znovu prídu. Iní zo zľaknutia možno začali šetriť práve na sebarozvoji. Situácia sa rýchlo nemenila, a tak som hľadala nové spôsoby. Prešla som do online. Ľudia časom prišli na to, že sa to dá a má to dokonca aj výhody. V druhej vlne bolo práce dokonca ešte viac, lebo ľudia prišli o mnohé zdroje zvládania stresu a záťaže kvôli opatreniam a obmedzeniam. Pritom stresu pribúdalo, či už z prílišnej izolácie, alebo z prílišnej nahustenosti v domácnostiach. Narastali psychické problémy, úzkosti, depresie, závislosti začali eskalovať. Preto sa mi začali ozývať. Problémy, ktoré v minulosti mali, ale neriešili ich, radšej ich ako-tak zakryli alebo potlačili rôznymi únikmi a kompenzáciami, vedeli ich zamiesť pod koberec, no teraz to už nešlo. Plus vznikli nové veci v dôsledku tej abnormálnej situácie, v ktorej sme sa ocitli. Pribúdal stres a patologické situácie, ktoré pre človeka nie sú prirodzené. Virginia Satirová hovorila, že človek na to, aby sa dobre rozvíjal, potrebuje desať objatí denne. Päť, aby prežil ako-tak, a aspoň jedno, aby psychicky nezomieral. Vezmite si, koľkí ľudia boli počas korony úplne odrezaní od fyzického kontaktu. 

S akými problémami vás v tomto čase ľudia najviac vyhľadávali?

Úzkosti, depresie, vzťahový a pracovný stres a závislosti. Či už to boli závislosti na alkohole, pornografii alebo iné, ktoré prerástli do úplne neželaného stupňa, alebo úzkosti z osamelosti či životnej neistoty v súvislosti s prácou, pocit zlyhania, strachy. Vzťahy a hranice boli tiež veľká téma – neviem si stanoviť hranice, ľudia ma využívajú, zneužívajú, neviem sa ozvať a povedať, čo potrebujem ja, neviem si dopriať a podobne. 

Riešili ste to skôr koučingom alebo terapiou?

Práve počas korony sa viac rozmnožila terapia. Bolo pár koučingov, lebo niektorí ľudia sa začali viac zamýšľať nad tým, čo naozaj chcú, čo z toho, čo v živote majú, si chcú nechať, čo si chcú vrátiť. Niektorí riešili svoju identitu, kto som, čo som, akú mám osobnosť, preferencie. Pandémia spôsobila to, že ľudia mali čas kontemplovať. Museli. Boli doma, boli so sebou a museli rozmýšľať. Tie myšlienky a pocity sa už zrazu nedali zatlačiť. 

V tomto čase sú opatrenia voľnejšie, vidno, že ľudia sú z toho šťastní, no zároveň sa začína hovoriť o tretej vlne, respektíve novej epidémii v súvislosti s delta variantom koronavírusu. Čo by podľa vás mohlo ľuďom pomôcť lepšie zvládať prípadný lockdown či iné obmedzenia?

Určite by som bola rada, ak by sme urobili čokoľvek iné ako zatvorenie celej krajiny. Z môjho pohľadu sú tie následky, ktoré vidím, a myslím si, že je to len vrchol ľadovca, ďaleko horšie ako benefity lockdownov. Viac by som vsadila na prevenciu, zdravý životný štýl, posilnenie imunity, šport a včasnú podpornú liečbu. Ak aj ľudia budú chvíľu zavretí, aby si našli spôsoby, ako tomu pomôcť. Aj ja som ich musela hľadať, hoci to bolo nákladné a musela som do toho veľa investovať. Chodila som aspoň do zdravotného strediska cvičiť alebo na masáž, keďže inam sa nedalo ísť, mala som online hodiny španielčiny a s kamarátmi sme mali stretká na zoomoch a vonku. Určite je dobré stretávať sa aspoň so svojím užším okruhom, vo svojej bublinke, neostať úplne izolovaný. Treba byť zodpovedný, ale v zdravej miere a múdro, nenechať sa zahnať do strachu. Strach veľmi znižuje imunitu, spôsobuje depresiu, úzkosti a ďalšie poruchy a závislosti. Podľa mňa je strach to najtoxickejšie z toho, čo korona priniesla. Prvá vec je, prestaňme sa báť, nežime v strachu. Je dôležité mať aj dôveru v Boha. Nedovoľme strachu preniknúť do našich domácností. Je taký vtip o tom, že jehovisti zaklopú na dvere a domáci pán sa pýta: Čo by ste chceli? – Chceli by sme sa rozprávať. – Ste dvaja? – Áno. – Tak sa porozprávajte! Takým istý spôsobom treba odohnať aj strachy. Klop, klop, prišli sme sa baviť o tom, aký bude tvoj život hrozný. – Tak sa rozprávajte tam vonku, ale ja do toho nejdem, nepustím vás dnu. Budem žiť čo najslobodnejšie, ako viem, samozrejme, s primeranou ohľaduplnosťou voči druhým. Dám si do života nejaký šport, nejaké umenie, aj keby som si len doma zahrala na bubník, pozriem si koncert, dám si do života aj nejaký sociálny kontakt. Toto je obzvlášť dôležité pre introvertov. Zistilo sa totiž, že introverti koronou utrpeli viac ako extroverti. 

Ako to myslíte?

Najprv sa zdalo, že extroverti to budú mať ťažšie. Prvé týždne si introverti hovorili – konečne ma nikto neotravuje, nevolá na všetky akcie, môžem robiť z domu, čítať si, super! Extroverti boli hotoví – čo mám robiť? Nemám aktivity, kontakty… Lenže tým, že extroverti sú zvyknutí vyhľadávať podnety a iniciovať aktivity, rýchlo sa adaptovali. Začali viac volať, zoomovať, skajpovať, išli von aj keď len v menšej zostave, stretli sa aspoň v parku, v prírode. Hľadali spôsoby, ako sa s druhými kontaktovať v možnej miere. Introverti to mali inak. Keď ich zrazu nikto nevolal, neboli prirodzene vovádzaní do toho, že napríklad boli s inými ľuďmi v práci pri obede, v autobuse a podobne, nemali to prirodzene, a preto sa mnohí akoby “zakuklili” do seba. Z toho, čo im spočiatku vyhovovalo, sa zrazu ocitli v stave hlbokej osamelosti. Viacerí introverti mi to aj priamo hovorili – po pár mesiacoch sa mám hrozne, už ani neviem, ako niekomu zavolať, ako sa s ľuďmi vôbec baviť, cítim sa úplne mimo, neviem, čo so životom… Najprv som z toho bola prekvapená, no potom som si študovala zdroje zo zahraničia a zistila som, že je to fenomén, ktorý sa týka mnohých introvertov. Takže pozor na to, ak ste introvert, nezakuklite sa. Povedzte vašim extrovertným kamarátom, nech vás volajú von. A ak to nepôjde, tak aspoň na ten zoom, hoci introverti to nemajú veľmi radi. Je to možno nepríjemné, no bude to pre vás menej bolestné ako dlhodobá izolácia.

Môže im pomôcť aj to, keď vyhľadajú napríklad kouča?

Určite áno. Niektorí ľudia ešte stále nerozumejú, o čom je koučing. Toto nie je žiadna psychiatria, kouč nie je “cvokár”, je to pre zdravých ľudí, ale aj pre tých, ktorí možno majú nejaké psychické problémy, no chcú sa posunúť dopredu. Je to úplne normálne. Keď vás bolí chrbtica, idete cvičiť. Chcete schudnúť, nájdete si nutričného poradcu, či trénera. Chcete sa zabaviť, idete na pivo s kamošmi. Chcete sa posunúť, idete ku koučovi. Chcete si uľaviť, máte depku, úzkosti, idete k terapeutovi. Je to služba ako hociktorá iná. Nechajte si poslúžiť, netreba sa toho báť. Investícia do seba je prvým prejavom lásky k sebe. 

Keď má niekto záujem o tieto služby, existuje nejaký zoznam koučov? Alebo robíte každý individuálne?

Kouči zvyčajne pôsobia individuálne, každý má svoju stránku a svoju ponuku. Niektorí sú zameraní viac biznisovo, iní skôr na life coaching. Ja osobne mám webstránku grow4life.co, kde ma ľudia môžu kontaktovať. Budem veľmi rada. Poskytujem individuálne služby, ale pracujem aj s tímami či skupinami. Snažím sa to robiť dostupne pre bežnú verejnosť. Vďaka tomu, že je to možné robiť aj online, viem poskytovať služby aj klientom z iných regiónov, aj tým zo zahraničia.