Koučka a terapeutka Mary Dwyn Sumbalová: Strach je to najtoxickejšie, čo korona priniesla

Mary, čomu všetkému sa venujete?

Som ICF certifikovaný kouč, prevažne sa venujem life coachingu ale aj business coachingu, som tiež vyštudovaný liečebný pedagóg a absolvovala som aj kurzy traumaterapie. Niekoľko rokov som aj školila ako soft-skills tréner. Robila som aj s manažmentom, napríklad som školila celý RTVS manažment, školila som v rôznych sektoroch, v bankovníctve, zdravotníctve, energetike i v bežných korporátoch. Čiže moje tri najsilnejšie oblasti sú koučing, terapia a tréning rôznych zručností, či už pre jednotlivcov – komunikácia, asertivita, riešenie konfliktov, alebo pre manažérov – ako viesť a motivovať ľudí, ako zvládať konflikty na pracovisku a podobne. 

Mám aj štátnice z arteterapií, muzikoterapie, pohybovej terapie a tak ďalej. Ak je klient tvorivý typ, nemusí to byť priamo umelec, ale môže, ak sa rád vyjadruje týmto spôsobom, pracujeme s tým. Napríklad cez hudbu, kresbu a podobne. Mala som aj veľmi racionálnych klientov, ktorým veľmi pomohlo odstrániť bloky práve tvorivými technikami, tak sme to v procese kombinovali.

Čiastočne sa venujem aj učeniu angličtiny či tlmočeniu konferencií, väčšinou ide o psychologické, duchovné alebo žurnalistické eventy. Vďaka jazykovým zručnostiam viem poskytovať všetky spomínané služby aj v anglickom jazyku. Najbližšie mám k ľudskému rozvoju. Samu seba nazývam, že som developer ľudského potenciálu.

Ako ste sa dostali od štúdia lekárstva k rozvoju ľudí? 

Odmalička som bola všestranná, všetko sa mi ľahko učilo a veľa vecí ma zaujímalo. Som z lekárskej rodiny, môj pradedko zakladal slovenskú kardiológiu. Jedno z prvých slov, ktoré ma otec učil, bolo “erytrocyt” (červená krvinka, pozn. red). (Smiech.) Biológia a chémia mi boli blízke a vždy som chcela pomáhať ľuďom. Bavilo ma aj umenie, dizajn, návrhárstvo, od šiestich rokov som hrala na husle, ako stredoškoláčka som koncertovala vo Viedni, no nevedela som si predstaviť, že by som sa venovala iba tomu. Chcela som pomáhať ľuďom a o medicíne som mala trochu “romantickú” predstavu, typu doktorka Quinnová, pomáhaš ľuďom zdravotne a zároveň ich vypočuješ, poradíš im, všetko spolu. Takto holisticky som to chápala, no realita počas štúdia medicíny ma trochu “obarila”. Videla som, že u nás je systém veľmi rigidný a len veľmi ťažko sa zmení. Pochopila som, že to nebude pre mňa. Veľmi ma zaujímala psychológia, všeličo som si sama študovala. Aj psychologička mi povedala, že môžem robiť čokoľvek, lebo mám na to kapacitu.

Ktorou cestou ste sa potom vydali?

V osemnástich rokoch som zažila osobné obrátenie a s ním spojenú väčšiu slobodu v tom, kto naozaj som. To ovplyvnilo aj moje ďalšie smerovanie. Počas štúdia medicíny som prešla procesom, keď som zistila, že ma to nenapĺňa v dostatočnej miere. Boh ma postupne viedol a ukazoval mi, že mojím poslaním je viac uzdravovať zranených srdcom a privádzať ľudí ku slobode. Je to forma lekárstva, ale iná. Po dvoch rokoch medicíny a hľadania mi bol ponúknutý odbor liečebnej pedagogiky. Išlo o niečo ako aplikovanú psychológiu. Mali sme veľa psychológie, ale aj umelecké terapie, v rámci niektorých predmetov sme priamo pripravovali programy pre deti, mladých ľudí s problémami, pre starých ľudí a podobne. Testovali sme to všetko na sebe. Počas piatich rokov sme absolvovali asi štyri roky zážitkového výcviku. Čiže človek si počas toho veľa vecí “poriešil”. Nedalo sa tým prejsť bez toho, aby sme sa otvorili a boli zraniteľní. Aj pre mňa to bol proces premeny a hľadania mojej vlastnej slobody. Z toho potom vychádzalo aj moje povolanie.

Ak sa môžem spýtať aj tak osobnejšie, v čom sa u vás udial najvýraznejší posun v rámci vnútornej premeny? S čím sa vám podarilo vysporiadať?

Možno aj tým, že som vždy bola iná ako ostatní a mala som aj náročnejšiu rodinnú konšteláciu, hoci si vážim svoju rodinu, to prostredie bolo vzťahovo ubližujúce, plné zhadzovania a odmietania. Vyrastala som v pocite, že nikdy nie som dosť a že to, kým som, je zle a nemala by som tu byť. Bol to paradox, lebo hoci som vo všetkom excelovala a v mojom výkone nebol žiadny problém, napriek tomu som nebola akceptovaná s tým, kto a aká som. Zápasila som s odmietaním od ľudí a prežívala som osamelosť. Ako tínedžer som mala mnoho problémov. Keď som zažila Boží dotyk a obrátenie, začala som vyhľadávať poradenstvo, terapiu, modlitby, ale aj školu, vzdelanie. Z každej strany som sa obklopila uzdravujúcim prostredím. Trvalo to mnoho rokov, no tieto veci sa začali meniť a zapĺňať. Moja identita sa začala budovať. Ja to tak hovorím, že Boh mi vybudoval novú identitu. Postupne cez všetky tie zážitky, cez ľudí, cez to pomocné prostredie. Identitu, v ktorej viem, kto som, že som prijatá, že mám zmysel a poslanie; mám sa rada, teším sa zo seba, prekonala som pocity úzkosti a strachy. Ešte sa mi nestalo, že by za mnou prišiel človek s niečím, čo som ja sama nezažila v nejakej miere, s čím som zápasila a nakoniec zvíťazila. O to je to pre mňa ľahšie, lebo moja práca nepramení len zo vzdelania, hoci ho mám a rozumiem aj teórii, no mám to aj zažité. Zatiaľ sa mi nestalo, že by som niekoho nevedela pochopiť a dokonca veľmi jasne cítiť, s čím zápasí. Mám veľký súcit k ľuďom, lebo som sa musela naučiť súcitiť sama so sebou. 

Čomu ste sa venovali po škole?

Po škole som si chcela nájsť prácu v odbore, no v tom čase to nebolo jednoduché, a preto som začala s učením angličtiny. Popri tom som už počas výšky dobrovoľnícky pomáhala v rôznych organizáciách, ako nízkoprahové kluby mládeže, v Spoločenstve Martindom, venovala som sa rozvoju ľudí, prednášala som, robila som workshopy, viedla skupinky, robila som aj poradenstvo. Veľa praxe som získala cez dobrovoľníctvo. Potom som spoznala Eriku Feketeovú a s ňou som začala školiť aj v biznisovom sektore. Ona vo mne videla potenciál, že by som mohla byť dobrá koučka. Pomohla mi a vďaka nej som si spravila kurz a začala som koučovať. Vzdelávala som sa aj potom, spojila som sa s jedným inštitútom z USA a tam som absolvovala kurz reintegratívnej trauma terapie. Spolupracovala som s rôznymi firmami a v súčasnosti som prevažne na voľnej nohe. 

Kvôli čomu ľudia prichádzajú na koučing? Čo s nimi najčastejšie riešite?

Koučing je pre ľudí, ktorí sú v zásade zdraví, nemajú závažné psychické problémy. Pomáha človeku spoznať a dosiahnuť jeho túžby, sny a ciele. Človek príde s nejakým všeobecným pocitom, že by sa chcel niekam posunúť, nie je spokojný v práci, rád by to zmenil, ale nevie, čo ho baví a čo je. Alebo príde žena, ktoré je už desať rokov na materskej, chce prácu, no nevie, kým je okrem toho, že je matka a manželka. Potrebuje to zistiť a objaviť, čo v sebe v skutočnosti má. Niekto príde s tým, že by sa v niečom konkrétnom chcel zlepšiť, no nevie, ako na to. Prichádzajú aj ľudia, ktorí sa chcú posunúť vo vzťahoch. Ako v nich lepšie fungovať, alebo ako si vôbec nájsť vzťah. Stáva sa mi, že ma vyhľadá žena, je z toho nadšená, hovorí o tom doma a potom príde na koučing aj jej manžel. (Úsmev.) V oblasti biznisu či politiky to môže byť nastavenie vízie a stratégie, správny výber ľudí, reštrukturalizácia firmy, efektívnejšia komunikácia s verejnosťou, presvedčivý prejav, prezentovanie či lepšie predajné zručnosti.

Ako vyzerá samotný koučing?

Ako kouč som sprievodca. Nedávam priamo rady, čo má človek urobiť, nehovorím o tom, čo si myslím, že by mal spraviť. Potrebujem vedieť, čo dotyčný človek chce, kam sa chce dostať. Ide o to, že ja ako kouč najmä kladiem otázky, sumarizujem, reflektujem. Pracujem s metodikou GROW, to znamená ciele, realita, možnosti a vôľa niečo spraviť. Pomáham ľuďom definovať ich cieľ, čo chcú v skutočnosti dosiahnuť. Tak, aby cieľ bol merateľný, špecifický, realistický. Keď sa dobre zadefinuje cieľ, to je 70 – 80 percent úspechu koučingu, pomáham im vizualizovať ho. V koučingu v podstate čerpáte silu z budúcnosti. Z vášho budúceho “ja”, ktoré vizualizujete v želanej budúcnosti. Z neho čerpáte motiváciu, ale aj múdrosť, ako začať v prítomnosti. Je to v niečom aj istý “prorocký” princíp. Pozerám sa na svoje zasľúbenie v budúcnosti a z toho čerpám silu, ako začať dnes. 

Okrem koučingu pracujete aj ako terapeutka, kedy prichádza na rad terapia?

Často sa stáva, že ľudia na ceste za svojím cieľom majú bloky. Samozrejme, do istej miery je možné tieto bloky rozpustiť aj nástrojmi, ktoré využíva koučing. No ak sú to bloky príliš silné, emočne nabité traumou alebo ide o chronickú traumatizáciu či polytraumatizáciu, depresie a úzkosti, psychické poruchy, tam už klasický koučing nesiaha. Vtedy by mal kouč povedať, že tu sa jeho expertíza končí, a mal by človeka poslať za terapeutom. Niekedy aj sám človek cíti, že sa niekde zasekol a koučing ho už neposúva. Tým, že nie som len kouč, ale mám aj terapeutické vzdelanie, viem človeku povedať, že toto vyzerá ako problém, ktorý už čisto metodikou koučingu nevyriešime. Ale môžem vám pomôcť terapeutickými metódami. Ľudia sú radi, že nemusia ísť za niekým ďalším odznovu a že na problém našli riešenie.

Takže potom “preskakujete” z koučingu do terapie a naopak?

Ľudia, ktorí za mnou prídu, už väčšinou vedia, že okrem koučingu sa venujem aj terapii a často nevedia, čo vlastne potrebujú. Vždy im dopredu poviem, akou metodikou pracujem, čo s nimi budem robiť, na prvom stretnutí zadefinujeme cieľ a kontrakt stretnutia – inými slovami, potrebujem vedieť, s čím chcú, aby som im pomohla, aby boli na konci spokojní, a oni potrebujú vedieť, ako im v tom môžem pomôcť. Zároveň im poviem, že som aj terapeut a v prípade, že by sa vyskytli hlbšie problémy, pozastavíme to a nejaký čas budeme venovať terapii. Pôjdeme terapeutickým protokolom, odstránime bloky a traumy a potom sa vrátime späť ku koučingu. Nezvyknem to miešať v rámci jedného stretnutia. Oddeľujem koučing a terapiu v rámci jednotlivých stretnutí, ale nie v rámci procesu. Často sa to deje tak, že ľudia prídu kvôli koučingu, no potom príde nejaký blok, vyriešime ho terapeuticky a sami sa prirodzene vracajú k tomu, čo chcú riešiť. Niekedy sa stane aj to, že niekto príde na terapiu, chce si poriešiť “srdcové problémy”, hranice, nedostatočné sebavedomie a podobne. Vyriešime niekoľko týchto zranení, niečo sa v ňom uvoľní a dobuduje, a zrazu sám prichádza s témami, ktoré už sú predmetom koučingu. No ani ako kouč, ani ako terapeut nikdy nerobím niečo, čo by človek sám nechcel. Vždy si overím, či to je v súlade so zadaním, s ktorým za mnou človek prišiel. Jasne a na rovinu mu navrhnem to, čo si myslím, že by mu pomohlo, a spýtam sa, či s tým súhlasí. Nevstupujem do niečoho, do čoho ma sám človek nepustí. 

Môžete bližšie popísať, čo sa deje počas terapie?

Ide o určitý druh psychoterapie. Niekedy ľudia potrebujú len poradenstvo alebo chcú osobnostnú diagnostiku, pochopiť svoje odlišnosti, nastaviť hranice a lepšie zvládať svoje slabé stránky… Vtedy sa dá ísť bežným psychologickým poradenstvom, psychoedukáciou. Vysvetlením, nastavením, zmenou zmýšľania a podobne. No ak sa rozprávame o traume, ja pracujem s emočne zameranou terapiou. Ide o reintegratívny princíp. V traume sa niečo v nás odštiepi, teda dezintegruje, disociuje. Nejaká časť nášho ja, nejaké naše detské emócie, detské myslenie, niečo v nás sa akoby odštiepi a žije si to svojím vlastným životom. Idete ďalej životom, príde stres v práci alebo nejaká výzva a to niečo malé v nás, to vnútorné dieťa, niekedy aj tínedžer, sa zrazu vynorí. Vynorí sa jeho pocit alebo presvedčenie, ktoré zažil, a zablokuje vaše súčasné “ja”. Človek si neuvedomuje, o čo ide. Rieši len to, “prečo mám zrazu takú úzkosť, prečo som v takej depke, prečo sa ma to tak dotklo, prečo som taký rozladený a nemôžem spať alebo potrebujem ísť piť…” Ľudia prídu napríklad s tým, že majú rôzne závislosti, úzkosti, depresie, pocity menejcennosti, opakované vzťahové konflikty, silný stres, no je to symptóm niečoho v nás, čo je zablokované, ubolené, disociované a má to v sebe nejakú zažitú predstavu, že svet je nebezpečný, som sám, nikto mi neverí, som odmietnutý, bezvýznamný, nezvládnem to, niečo mi hrozí. Ide o narušenie základných potrieb a vzťahových väzieb. V terapii pracujeme s emóciami. Pomáham človeku cítiť, čo cíti. Mnohí si to neuvedomujú, iní vám povedia, čo si myslia, že cítia a analyzujú sa v hlave. Ale aby došlo k zmene, musíte cítiť, čo cítite – stretnúť sa so sebou v hĺbke, pochopiť a prijať sa.

Ako im v tom viete pomôcť?

Veľmi pomalou terapeutickou technikou, kladením otázok, reflektovaním a sprevádzaním pomáham ľuďom dostať sa do kontaktu so sebou samým. Cez tento kontakt a pochopenie prechádzame procesom akoby “vystúpenia” do tretej osoby, kedy sa človek pozerá sám sebe do očí a prežíva to, čo prežíva jeho mladšie “ja”. Keď sa človek dostane do kontaktu so svojou emóciou, vybaví sa mu nejaký “zdrojový moment”, v ktorom už túto emóciu zažil, z ktorého to vlastne pramení. Vrátime sa do tejto zdrojovej traumy a tam pracujeme so sebasúcitom. 

Vediem človeka k tomu, aby mal a prejavil súcit voči svojmu mladšiemu “ja” a dokázal mu dať pocit pochopenia, aby sa so sebou dokázal spojiť a prijať – to je tá reintegrácia – a aby mu dokázal dodať to, čo mu v tej chvíli v minulosti chýbalo. Volá sa to emočne korektívny zážitok. Všetko sa to deje v priestore predstavivosti, no imaginácia je reálna, mozog to vníma ako skutočnú vec. V tejto imaginácii sa dotýkame nášho minulého “ja”. Ja som pri klientovi, uisťujem ho, ak treba, uzemním ho, ak sa v tom príliš stráca, vrátim ho späť. Nejde o to, aby si to celé znovu prežil a retraumatizoval sa. Ide o to, aby bol ukotvený v bezpečnej realite a z tejto bezpečnej reality sa dokázal pozrieť na to svoje malé “ja” a dodať mu to, čo mu chýbalo. Povedať mu pravdy, ktoré cíti, že mu treba povedať.