Primárnym faktorom, ktorý umožnil vypuknutie rozsiahleho násilia, bola slabá prítomnosť bezpečnostných zložiek a ich neochota zasiahnuť voči vplyvnou a mimoriadne populárnou cirkvou vedeným demonštrantom. Tým sa okrem iného podarilo vyliezť na tretie podlažie obytnej budovy, kde sa nachádza kancelária hnutia Tbilisi Pride, strhnúť dúhovú vlajku a zničiť zariadenie kancelárie. Podobný osud postihol dve ďalšie kancelárie miestnych liberálnych neziskových organizácií. Medzitým obvinili políciu, že ani jednu z nich aj napriek zhromažďovaniu davu neochránila.
Giorgi Tabagari, riaditeľ Tbilisi Pride, zároveň vyhlásil, že demonštrantom podľa jeho názoru pomáhali aj gruzínske tajné služby. Na Facebooku napísal, že hoci jeho skupina niekoľkokrát zmenila miesto konania pochodu, demonštranti sa na vopred stanovenom mieste objavili vždy skôr.
Polícia sa podľa dostupných informácií snažila ochrániť aspoň reportérov, ktorých dav už tradične podozrieva z nadržiavania liberálnym hnutiam. Desiatky z nich napriek tomu utrpeli zranenia. "Toto je lov na novinárov," napísali viacerí na sociálnych sieťach. "Ťahali ma približne dvesto metrov. Bil ma dav asi sto ľudí a ani jeden policajt sa tam neukázal, aby ma ochránil. Jediný policajt sa objavil pri vchode do chrámu Kašveti, no sám však bol bezmocný. Dav ma tĺkol, pričom ho nezaujímalo, že som novinár. Boli tam kňazi a organizátori podujatia. Kryl som si hlavu a prosil o pomoc, no nikto mi nepomohol. Chceli ma zabiť," opísal svoj zážitok Rati Cverava, reportér spravodajskej spoločnosti Formula TV.
Vedenie spravodajskej spoločnosti Palitra media nakoniec v súvislosti s násilím odvolalo z miesta demonštrácie všetky štáby. "Kým bude pokračovať napätie a nebude obnovený poriadok na hlavnej ulici, naši novinári odtiaľ budú evakuovaní. Niekoľko našich reportérov odviezla do nemocnice záchranka," píše sa v jej vyhlásení.
Víťazstvo proruských síl?
Viacerí analytici sa pokúšali pondelkové udalosti v gruzínskej metropole vykresliť ako triumf proruských síl. Poukazovali pritom na napojenie niektorých lídrov miestnych identitárnych hnutí na Kremeľ a proruský sentiment miestnej pravoslávnej cirkvi. Jedným z hlavných organizátorov tohtoročnej protidemonštrácie, ako aj obdobnej z roku 2019, bol podnikateľ a konzervatívny líder Levan Vasadze. Síce v 90. rokoch žil v USA, kde vyštudoval vysokú školu, no počas podnikateľských rokov v Rusku sa obrátil ku konzervatívnym hodnotám. Následne tam vyštudoval život apoštolov a teológiu na Pravoslávnej humanitnej univerzite svätého Tichona v Moskve.
Hoci Vasadze vôbec neskrýva svoje sympatie k Rusku, o väčšine sympatizantov nacionalistických a identitárnych gruzínskych hnutí sa to povedať nedá. Akékoľvek kultúrne súznenie s Ruskom prebíja v ich očiach skutočnosť, že Moskva podporila separatistické hnutia v Abcházsku a Južnom Osetsku, ktoré väčšina medzinárodného spoločenstva považuje za integrálnu súčasť Gruzínska. Túto skutočnosť podporujú aj viaceré štúdie, ktoré dospeli k záveru, že dané hnutia síce zdieľajú ruské naratívy, no pre rusko-gruzínsky konflikt sú prevažne proti Kremľu.
Rusko tak dokáže predmetné hnutia podporovať nepriamo, vytváraním a zdieľaním naratívov a v niektorých prípadoch možno aj finančne. Zďaleka však nie je ani prvotnou príčinou prevažne konzervatívneho naladenia gruzínskej spoločnosti, ani vzniku ultrakonzervatívnych hnutí. Ich korene sú miestne, gruzínske.
Triumf pravoslávia
Primárnou hybnou silou anti-LGBT hnutia sa popri identitárnych organizáciách stala miestna pravoslávna cirkev. Pred týždňom vyzvala členov Európskeho parlamentu pracujúcich na LGBT témach, ako aj ambasády západných štátov, aby podujatie nepodporovali. V rovnakom vyhlásení požiadala gruzínsku vládu, aby "zabránila destabilizácii krajiny a verejného života". Organizátorov podujatia zároveň obvinili z "propagovania netradičného spôsobu života pod maskou ochrany ľudských práv". Podľa cirkvi je dôležité, aby Západ a vláda ukázali, že "európska demokracia" nepredstavuje odmietnutie svetonázoru a náboženského cítenia drvivej väčšiny Gruzíncov. Cirkev zároveň zdôraznila, že odmieta v tejto veci násilie.
Súčasný predpokladaný nástupca na čele gruzínskej pravoslávnej cirkvi Šio Mudžiri vyjadril poľutovanie nad násilím a dištancoval sa od neho. Dodal však, že účastníci pochodu boli vopred varovaní. Šio Mudžiri ďalej uviedol, že najlepší spôsob, ako predísť podobným incidentom v budúcnosti, bude, ak gruzínska legislatíva začne zohľadňovať "urážku náboženského a národného cítenia". Cirkev zároveň vyhlásila, že podnikne kroky proti duchovným, ktorí nabádali k násiliu, "ak takí boli".
Pravoslávna cirkev pritom v Gruzínsku nie je akousi okrajovou silou reprezentujúcou malú časť praktikujúcich veriacich. Podľa prieskumov verejnej mienky je dlhodobo najpopulárnejšou osobnosťou v krajine katolikos Ilia II. Pozitívne ho vníma až 89 percent Gruzíncov. Podobne je na tom aj sama cirkev, ktorá bola dlhé roky najdôveryhodnejšou inštitúciou v štáte. Hoci ju v posledných rokoch predbehla armáda, stále je druhá s podporou 82 percent obyvateľov.
Prevažná väčšina Gruzíncov tiež zdieľa pohľad cirkvi na hnutie LGBT a iné sexuálne menšiny. Prieskum verejnej mienky z roku 2018 ukázal, že len 21 percent miestnych obyvateľov považuje ochranu práv sexuálnych menšín za dôležitú, 26 percent malo neutrálny postoj a 44 percent ju považovalo za nedôležitú.
Gruzínska pravoslávna cirkev pritom býva tiež často označovaná za agenta ruského vplyvu. Spomínaný Šio Mudžiri napríklad šudoval v Moskve na tej istej univerzite ako Vasadze a je považovaný za hlavného predstaviteľa dominantného proruského krídla pravoslávnej cirkvi. O dobrých vzťahoch svedčí aj skutočnosť, že ruská pravoslávna cirkev neuznala samostatnosť (autokefáliu) samozvaných pravoslávnych cirkví v gruzínskych separatistických regiónoch Abcházsko a Južné Osetsko. Treba si však uvedomiť, že gruzínska cirkev nie je pravoslávna, konzervatívna a anti-LGBT, pretože je proruská. Práve naopak, je prevažne proruská preto, lebo je pravoslávna, konzervatívna a anti-LGBT. Rusko tu možno podobne ako pri miestnych identitárnych organizáciách považovať za faktor, avšak nie príčinu daného stavu.
Keď vplyv Západu stroskotáva v kultúrnych témach
Gruzínsko býva už tradične prezentované ako ukážkový príklad integrácie do štruktúr EÚ a NATO a s nimi súvisiacej westernizácie. Ako je teda možné, že dúhový pochod tam už niekoľko rokov naráža na taký zásadný odpor väčšiny obyvateľstva?
Odpoveď nám opäť ponúka pozornejší pohľad na dlhoročné výsledky prieskumov verejnej mienky. Z nich vyplýva, že väčšina Gruzíncov si smerovanie na Západ spája primárne s výhľadom lepšej socioekonomickej situácie a funkčnejšieho štátu, nie však s prijímaním liberálnych hodnôt. Najviac, až 43 percent, Gruzíncov označilo za dôvod, pre ktorý podporujú integráciu do EÚ, posilnenie ekonomiky. Ďaľších osem percent motivuje primárne predstava pracovných príležitostí a ďalších sedem percent liberalizácia vízového režimu. Naopak, posilnenie demokracie vnímajú ako hlavný prínos eurointegrácie len dve percentá Gruzíncov a európske hodnoty len jedno.
Želanie a vízia väčšiny Gruzíncov sa neodrážajú len v prieskumoch verejnej mienky, ale pretavujú sa aj do reality, pričom krajina sa rozhodne nezastavila v čase. Zatiaľ čo dúhový pochod sa aj napriek úsiliu miestnych aktivistov nedarí zorganizovať najmenej už od roku 2013, v mnohých iných ohľadoch Gruzínsko západné štáty nielen dobehlo, ale aj predbehlo. V roku 2020 sa tento juhokaukazský štát umiestnil na siedmom mieste spomedzi 190 krajín v rebríčku podnikateľského prostredia z dielne Svetovej banky. Nemenšie úspechy Gruzínsko dosiahlo v boji s korupciou, hoci problémom zostávajú slabá ochrana zamestnancov a veľmi nízka sociálna mobilita.
V Gruzínsku sa ukazuje, že v kultúrne mierne odlišných regiónoch sa môže westernizácia niekedy prejavovať len v niektorých oblastiach. Snahy o jej implemtáciu ako celku zhora, vrátane kultúrnych aspektov bežných pre západné librálne demokracie, naráža minimálne v strednodobom horizonte na odpor, ktorý môže mať za vhodných podmienok mimoriadne násilnú podobu, aká sa ukázala v pondelok v Gruzínsku. Vláda v Tbilisi sa síce mohla postaviť otvorene na stranu LGBT osôb a nepochybne mala zabežpečiť lepšiu ochranu aktivistov a novinárov, išla by však proti celkovým náladám v spoločnosti a mohla by prísť o značnú časť svojej terajšej podpory.
Ide aj o varovný signál pre Európsku úniu, v ktorej väčšina členských štátov LGBT hnutie v Gruzínsku podporuje. Modrú zástavu EÚ, ktorá už roky vlaje pred budovou gruzínskeho parlamentu, rozhnevaný dav strhol spolu s tými dúhovými. Hoci sa väčšina gruzínskej spoločnosti stavia voči snahe o dúhový pochod v krajine negatívne, násilníci v uliciach ju ako celok nereprezentujú. Pondelkové udalosti však ilustrujú, že kultúrne vojny môžu (nielen) v Gruzínsku prerásť do reálnych bojov v uliciach miest.
