V pondelok sa pri príležitosti sto rokov od narodenia Vladimíra Jukla konala aj vedecká konferencia Sloboda je dar, ktorý je pre všetkých, ktorú organizoval Ústav pamäti národa v spolupráci s Pedagogickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave.
Vladimír Jukl, prezývaný tiež generál tajnej cirkvi, bol vedúcou osobnosťou kresťanského disentu, matematik, fyzik, katolícky kňaz. Bol to človek, ktorý zápasil s totalitným režimom a ktorého komunistický režim neustále prenasledoval a na skoro štrnásť rokov uväznil.
Spolu so Silvestrom Krčmérym a Jánom Chryzostomom Korcom boli ústrednými postavami neformálneho a neoficiálneho hnutia kresťanov v 60. rokoch s názvom tajná cirkev.
Počas ďalších dvoch dekád hnutie, ktoré bolo zamerané na náboženskú obrodu a slobodu, prerástlo až k vysloveniu náboženských a politických požiadaviek, ktoré boli súčasťou Sviečkovej manifestácie v roku 1988 a Nežnej revolúcie na Slovensku v roku 1989.
So Silvestrom Krčmérym neskôr založili aj Spoločenstvo Fatima.
František Mikloško by bez neho nebol tým, čím je dnes
František Mikloško, ktorý do verejného života vstúpil práve pod vedením Jukla, si pre Štandard zaspomínal na jeho impozantný životný príbeh. „V mojom živote znamenal veľa, možno všetko, pretože ma zapájal do všetkej práce, vždy ma poveroval novými úlohami. Keby nebolo jeho, tak dnes by som bol iný František Mikloško,“ konštatuje.
Jukl ho ovplyvnil svojou vernosťou. „Bol absolútne verný cirkvi a Pánu Bohu. Svojou dôslednosťou a logickým myslením. On bol ten, ktorý stál za všetkými projektmi tajnej cirkvi.“
Mikloško sa vyjadril aj k téme zabudnutia na takého významného človeka, ktorého často už ani mladá generácia nepozná. Ako vraví, je to osud veľkých ľudí, že nejaký čas zostanú v zabudnutí.
„Potom sa k nim mladí ľudia vrátia, pretože spoločnosť nemôže žiť bez nejakých vzorov,“ hovorí s dôvetkom, že mladí ľudia ešte začnú toto svetielko v nádeji hľadať, aby sa oň mohli oprieť, keďže podľa neho bol Jukl nielen verný cirkvi, ale jeho myšlienky sa vyznačujú akousi cezhraničnosťou.
Mikloško spomínal aj svoje dielo Vladimír Jukl: V prvej línii veľkého príbehu, ktoré ešte podľa neho povedie nevyspytateľnými cestami.
„Človek príde k niekomu na návštevu, uvidí tam knihu v knižnici, prečíta si ju a zmení mu to celý život," poznamenal. Myslí si, že aj v dnešnej dobe je kniha nositeľom akejsi pamäti národa. „Stále existuje aj spoločenstvo Fatima, ktoré založil,“ uvádza na margo nezabúdania na Jukla ako významnú osobnosť Slovenska.
Vladimír Jukl prežil skoro štrnásť rokov vo väzení, a ako priznal vo svojich memoároch, v tých najťažších chvíľach sa modlil. „To sú obdivuhodné životné príbehy, a to bez modlitby a duchovného života nebolo možné vydržať,“ dodáva.
Na otázku, čo nám odkazuje život Vladimíra Jukla, Mikloško odpovedá: „Byť verný svojej ceste sa v živote opláca. To je jediné kritérium, ktoré raz bude hodnotiť aj história, aj Pán Boh.“
Čo sa dialo za múrmi väznice z pohľadu rodinných príslušníkov
Vladimíra Hudáková (rod. Juklová) svojho strýka spoznala za múrmi väznice. „Ja som ho zažila ako malé dieťa, keď sme ho boli s otcom a starou mamou navštíviť vo väzení. To som mala tak štyri roky možno,“ konštatuje pre Štandard Hudáková.
Zverila sa, že až vtedy pochopila, že väznica je veľmi zlé miesto, keďže ju niekde na väzenskom dvore zrazil bicykel, z čoho mala vtedy nepríjemný zážitok.
„Pamätám si však, keď sa vrátil z väzenia, to som mala tak dvanásť rokov. My sme vedeli, že príde, ale nie kedy presne,“ spomína Hudáková a dodáva, že keď sa vrátil, považoval za potrebné postarať sa o jej duchovnú stránku. Tak ju pripravil na skúšky na prvé sväté prijímanie.
„Veľmi trval na tom, aby som chodila každý deň do kostola s ním. Po istom čase, keď som sa dostávala do puberty, tak som sa začala búriť,“ povedala Juklova neter. Dodáva, že chrám potom odmietla. „Nemyslím si, že dobrý kresťan je ten, ktorý utiera kolenami schody v kostole,“ spomína Hudáková svoju pamätnú vetu, ktorú si musel jej strýko vypočuť.
Podľa nej musel toto vyjadrenie niesť veľmi ťažko. Preto dnes akoby „skladá klobúk pred ním dole, lebo v jeho situácii to musela byť silná skutočnosť“, skonštatovala Hudáková, ktorá nemala ani svadbu v chráme a dcéru nedala pokrstiť.
Michal Slivka si na Jukla zaspomínal vtipnou historkou
Konferencie na počesť Vladimíra Jukla sa zúčastnil aj slovenský historik, archeológ a vysokoškolský pedagóg na Univerzite Komenského v Bratislave Michal Slivka.
„Ja som sa osobne aj poznal s Vladom Juklom a mimoriadne som si ho vážil. Fero Mikloško, keď mi podsunul tú svoju knihu, tak som sa tam v tých detailoch s ním bližšie zoznámil,“ začal rozprávanie pre Štandard Slivka.
Jukl bol u neho na Kláštorisku v Slovenskom Raji tak v 1987 - 1988 roku, v lese odslúžil svätú omšu. V tom roku sa na Kláštorisku zišli mnohé významné osobnosti.
„Fero Javorský, archeológ tam priviezol aj profesora Vojtecha Budinského-Kričku, nestora archeológie na Slovensku aj so spolupracovníkom Jurajom Macákom,“ spomínal Slivka jednu z úsmevných historiek, keď pri obede začali všetci rozoberať, kto bol koľko vo väzení.
Vladimír Jukl len ticho sedel pri slovách „dva roky, tri roky". Keď prišiel na rad on, všetkých prekvapil číslom skoro štrnásť. „No a môj kolega Pavol Mačala vtedy zahlásil: ,Poďme preč, lebo tu sú samí kriminálnici za stolom.‘ Takže mám aj takéto vtipné spomienky,“ dodal Slivka.
Slivka si na osobnosť Jukla spomína ako na veľkého intelektuála, ktorý vedel integrovať a dávať dokopy ľudí v zásadných udalostiach „Jeho životné krédo, že netreba sa vzdávať, ale vždy vidieť tú budúcnosť v lepšom svetle, si dodnes u neho vážim,“ zhodnotil Slivka.
Tŕnistá cesta Vladimíra Jukla
Na vedeckej konferencii o Juklovi historik Róbert Letz z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave povedal že, patrí do generácie, ktorá sa narodila po prvej svetovej vojne. Jeho rodným mestom bola Bratislava.
Od detstva Jukla ovplyvňovali rôzne pohľady. Jeden názorovo liberálny zo strany otca Vladimíra staršieho a druhý konzervatívny, katolícky a slovenský zo strany matky, keďže jeho mama Elena bola v porovnaní s jeho otcom hlboko nábožensky a cirkevne založená.
Vladimír Jukl prvé tri roky študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity (dnešná Univerzita Komenského). Neskôr nastúpil na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity v Prahe študovať matematiku. Externe študoval aj teológiu.
Veľký vplyv mal na Jukla ešte počas vysokoškolského štúdia v Bratislave od roku 1943 chorvátsky kňaz a profesor Tomislav P. Kolakovič. Spoločenstvo, do ktorého vtedy chorvátsky jezuita Kolakovič, prenasledovaný gestapom, zhromažďoval mladých ľudí a ktorého sa Jukl stal tiež členom, sa volalo Rodina.
Práve v ňom katolícky kňaz pripravoval všetku veriacu mládež, prostredníctvom duchovnej misie, na nadchádzajúcu éru komunizmu. Počas tajných stretnutí v Kolakovičovom byte, kde mal kňaz prednášky, boli pridelené členom krycie mená. Vladimír Jukl sa volal Serioža.
Juklovi sa Kolakovičove názory a novátorská vízia pozdávali, hovorili spolu o potrebe prehlbovania náboženských vedomostí a upevňovaní náboženského presvedčenia nielen u seba, ale aj u iných ľudí a národov (myšlienka evanjelizácie Ruska).
Tiež s ním súhlasil o myšlienkach spojených s rodinou, manželstvom a školstvom. „V Kolakovičovi som stretol kňaza, ktorý bol duchovný, erudovaný, ale aj hlavne reálne zmýšľajúci. Bol som ním uchvátený,“ zazneli Juklove slová interpretované Letzom, ktorý na konferencii predstavil Juklov život počas rokov 1943 - 1951.
Vladimír Jukl zo začiatku plánoval zanechať štúdium a vstúpiť do kňazského seminára, ale Kolakovič ho prehovoril, aby sa naďalej vzdelával.
Keď prišlo Slovenské národné povstanie, Jukl podľa slov Letza vyhľadal Kolakoviča, ktorý mu povedal, že „verí v porážku Nemecka a je toho presvedčenia, že aj katolíci sa majú zapojiť do Slovenského národného povstania“, ozrejmil Letz.
Letz spomínal aj Chatu pod Hrbom v Slovenskom Rudohorí, ktorá sa mu stala takmer osudnou, keď ho spolu so zajatcami nemecká armáda takmer zastrelila. Podarilo sa mu však tajným východom utiecť.
Pre Jukla bolo Slovenské národné povstanie dôležitou udalosťou, počas ktorej sa okrem vnútornej účasti aj angažoval.
„Prejavilo sa to počas pobytu na Chate pod Hrbom, keď ošetroval ranených a chorých partizánov, vykonával strážnu službu a pomáhal pri doprave potravín,“ objasnil Letz s dôvetkom, že Jukla však nemožno považovať za člena partizánskej brigády.
Potom sa obnovilo Československo. „Postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku sa výrazne zhoršilo,“ uviedol Letz o následnom odštátnení cirkevných škôl vládnou mocou, zastavení vydávania katolíckej tlače a o zrušení katolíckych spolkov.
V hľadáčiku Štátnej bezpečnosti, riadenej komunistami, bol Kolakovič ako prvý hlavný špión a podozrivý. Po ňom bol uväznený a vypočúvaný aj Vladimír Jukl, keďže v Bratislave zakladal tajné krúžky.
Štátna bezpečnosť vtedy zatkla aj jeho spolupracovníkov ako Silvestra Krčméryho, kňaza Ota Mádra, ktorý bol odsúdený na doživotie. V procese boli odsúdení aj dvaja mladí študenti medicíny a farmácie, ktorých popravili.
Letz spomenul, že Jukla nezlomili roky väzenia, skôr naopak, počas väznenia ostal verný vízii „kristianizácie malých skupiniek“. Ukázalo sa, že tá jeho „vernosť a vytrvalosť sú silnejšie, ako všetka moc totalitného režimu“, uviedol Letz.
Nesloboda vo väzení z pohľadu Ústavu pamäti národa
František Neupauer, odborný pracovník Ústavu pamäti národa, na konferenčnom stretnutí hovoril o prenasledovaní cirkví a reholí, aktivitách štátnej bezpečnosti a období normalizácie.
Taktiež spomenul detailnejšie obdobie väznenia Jukla. To bolo pre neho nielen reálne, ale aj mentálne. „Vďaka“ Kolakovičovi sa Jukl dostal do väzenia dvakrát. Prvý raz počas Slovenského národného povstania roku 1946 a druhýkrát ho zatkla Štátna bezpečnosť v auguste roku 1951 za zhromažďovanie špionážnych správ „cirkevno-politického rázu a organizovanie krúžkov“.
Moderátor konferencie a tiež historik z Ústavu pamäti národa Patrik Dubovský spresnil, že Štátna bezpečnosť odsúdila Jukla vďaka poľahčujúcim okolnostiam „len“ na 25 rokov za velezradu za použitia rôznych metód násilia, samotky vo vyšetrovacej väzbe a manipulácie.
„Tento drastický trest zapadal do scenára režimu, ktorý sa snažil zdecimovať cirkvi v Československu, a preto akékoľvek duchovné aktivity laikov mimo rámca oklieštenej oficiálnej cirkvi boli režimom tvrdo potláčané,“ skonštatoval Dubovský.
Počas zatknutia a tvrdých výsluchov bol Jukl vo väzení bitý a kopaný príslušníkmi Štátnej bezpečnosti. Tlak vyvíjali tiež vyhrážaním sa a na báze strachu, aby odsúdený podpísal protokol, potom mu už dali pokoj. Takto boli zmenené aj výpovede.
Čo ukazujú súdne spisy
Ďalší historik Ján Šimulčík, ktorý je zároveň aj iniciátorom pamätníka Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla v Šintave, na vedeckej konferencii odkryl slová zo súdnych spisov, ktoré boli ovplyvnené práve neprimeraným správaním zo strany Štátnej polície.
„Žalobe som rozumel. Cítim sa vinný v plnom rozsahu žaloby,“ takéto a ďalšie podobné slová ako „napomáhal som v rozvracaniu starého kapitalistického režimu“ alebo „ilegálne stretnutia a pokyny“ uvádzal Jukl za fyzického a psychického ubližovania, keď, ako spomínal, ho bili obuškom po nohách, keď sa po tomto treste nemohol asi desať dní postaviť na nohy.
V tom čase schudol na 49 kíl. Keď mu bolo najhoršie, modlil sa.
V jednom z mnohých pozmenených protokolov, ktorý Jukl podpísal, bolo: „Nakoniec som zakladal ilegálne skupiny katolíckej mládeže. V týchto ilegálnych skupinách pripútavali sme mládež k politike vysokej cirkevnej hierarchie a Vatikánu a vychovávali ju v duchu protiľudovo-demokratickom.“
Keď Jukl nechcel ďalej rozprávať, alebo aby hovoril tie „správne“ slová, prichádzal podľa slov Šimulčíka naňho ďalší trest, keď ho príslušníci polície počas desiatich nocí každú štvrť hodinu budili. „Keď sa otvorili dvere alebo okienko, musel som vstať z postele a v pozore sa hlásiť svojím číslom. Bolo to vyčerpávajúce,“ citoval Šimulčík presné slová uväzneného.
V spisoch, ktoré historici odkryli, sa nachádzali uznesenia, v ktorých sa písalo aj o tom, ako sa Jukl stal spolupracovníkom Kolakoviča, a teda plne sa zapojil do jeho „protištátnej činnosti“. Vtedajšia komunistická vláda nazývala Kolakoviča „vatikánskym špiónom“.
„Som človekom dobrej vôle a snažím sa o plnenie svojich povinností,“ uvádzajú sa slová Jukla v ďalšom súdnom spise. Vo väzenských dokumentoch možno tiež vyčítať aj napríklad jeho obľúbené činnosti, ako bol šach, hra na husle alebo niektoré športy. Vo väzení bol tiež súdne trestaný za niektoré delikty. „Napríklad za to, že u neho v cele našli šach,“ priblížili historici.
Vo väzení mal nakoniec skrátený trest na trinásť rokov, šesť mesiacov a deväť dní, keďže bol podmienečne prepustený v roku 1965. Ako vo svojich záznamoch spomína, väzenie bolo výbornou školou pokory.
„Ak sa nechceš zblázniť vo väzení, ak nechceš prísť o rozum alebo nechceš spáchať samovraždu, tak sa modli. Modlitba bola skutočne sila, vďaka ktorej mohol veriaci človek obstáť v tom strese, v tom mnohonásobnom ponižovaní, v tom zbavení prakticky všetkého majetku,“ zhrnul Jukl väzenské obdobie.
Po škole a väzení pôsobil ako vyučujúci matematiky a rysovania a zároveň od roku 1962 vyučoval v základnej deväťročnej škole matematiku. Bol tiež redaktorom Katolíckych novín, výkonným tajomníkom Konferencie biskupov Slovenska. Rozhodol sa slúžiť cirkvi a bol vysvätený za kňaza. Zaviedol a slúžil poludňajšie omše v Dóme sv. Martina.
Vladimírovi Juklovi bolo za celoživotné úsilie udelené štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam.
Konferencia: Sloboda je dar, ktorý je pre všetkých
Na vedeckej konferencii pri príležitosti stého výročia od narodenia Vladimíra Jukla sa okrem už vyššie spomínaných vyjadrovali aj ďalší odborníci, historici či rodinní príbuzní, ktorí hovorili viac o tajných náboženských aktivitách pre mládež, o jeho duchovnom profile a spiritualite či o Juklovi kňazovi a tiež spoluzakladateľovi Spoločenstva Fatima alebo matematikovi.
Medzi prednášajúcimi sa tak objavili napríklad Maciej Ruczaj (bývalý veľvyslanec Poľska na Slovensku), Ján Čarnogurský ( jeden z organizátor Sviečkovej manifestácie roku 1988), Jaroslav Cuhra (Archív bezpečnostných zložiek v Prahe), Pavol Jakubčin (Filozofická fakulta Trnavskej univerzity), Anatolij Dvurečenskij (Matematický ústav SAV) či Pavol Benko (Spoločenstvo Fatima).
Partnermi konferencie boli aj Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského, Pedagogická fakulta UK, Spoločenstvo Fatima a Fórum kresťanských inštitúcií.