Tomislav Poglajen (Kolakovič) sa narodil v chorvátskej Podgoraci dňa 8. septembra 1906, na sviatok Narodenia Panny Márie, ktorej ctiteľom zostal po celý život. Vyrastal vo veriacej rodine riaditeľa školy. Od detstva bol obklopený knihami, čo mu tiež ostalo na celý život. Šestnásťročný vstúpil – na malú radosť rodičov a staršej sestry – do jezuitského juvenátu v Bašbunare. Arcibiskupské gymnázium vedené jezuitmi absolvoval roku 1926 v Travniku. Filozofiu študoval vo Valse près de Puy vo Francúzsku, kde sa mu zásluhou vynikajúcich profesorov roztvorili obzory presahujúce rámec scholastickej filozofie sv. Tomáša Akvinského.

Počas dvojročnej prestávky medzi štúdiom filozofie a teológie (u jezuitov tomu tak býva) učil na travnickom gymnáziu francúzštinu a filozofickú propedeutiku. Študentom sa venoval aj mimo školy. Vytrvalo pritom sám študoval, okrem iného aj marxizmus-leninizmus.

V tridsiatych rokoch sa v Záhrebe stal redaktorom jezuitmi vydávanej revue Život. Jeho články polemizujúce s bludmi doby – fašizmom, nacizmom, komunizmom, ale aj s liberálnym kapitalizmom – vzbudzovali už vtedy pozornosť.

Teológiu študoval v belgickom Lovani, kde aj bol v auguste 1935 vysvätený na kňaza. Získal doktorát teológie, postgraduálne študoval potom kresťanskú filozofiu, sociológiu a spiritualitu východných kresťanov v Paríži, v Lille a na pápežskom Orientálnom ústave v Ríme. Jeho sociálnu orientáciu ovplyvnili kontakty – azda aj priateľstvá – s takými osobnosťami, ako boli zakladateľ personalizmu Emanuel Mounier, neskorší francúzsky minister zahraničných vecí Georges Bidault a jeden z ideových otcov európskej únie Robert Schuman. Pracovné a osobné priateľstvo ho spojilo so zakladateľom hnutia kresťanskej robotníckej mládeže Jeunesse ouvriere chrétienne (JOC) abbé Josephom Cardijnom, neskorším kardinálom. Ten pri návšteve ČSR v roku 1947 sa o Kolakovičovi vyjadril, že je príliš skromný, keď hovorí, že bol len jeho spolupracovníkom; bol viacej, bol spoluzakladateľom jocistického hnutia. K intelektuálnej výzbroji Kolakoviča patrilo aj to, že popri klasických jazykoch ovládal nemčinu, francúzštinu, taliančinu, ruštinu a angličtinu, a to tak, že v týchto rečiach mohol ex abrupto prednášať.

Aby pochopil mentalitu robotníkov, stal sa počas svojho parížskeho pobytu jedným z nich. V rámci príprav na svoj neštandardný apoštolát absolvoval vo Francúzsku niekoľko semestrov medicíny vrátane klinickej praxe. Pritom bol naďalej literárne činný. Po návrate do Záhrebu viedol mariánsku kongregáciu mladých robotníkov, v pôste roku 1938 mával duchovné príhovory v rozhlase. V roku 1940 prednášal na záhrebskom filozofickom inštitúte sociológiu a koncom toho istého roka sa stal profesorom sociológie a morálnej teológie v Sarajeve.

Keď v apríli roku 1941 prepadlo Juhosláviu Nemecko s Talianskom a vzniklo polofašistické Chorvátsko, stal sa, ako by sme povedali dnes, disidentom. Pre svoje protinacistické a protifašistické prejavy ako aj pre pomoc, ktorú poskytoval židovským utečencom z Rakúska, začalo sa o neho zaujímať gestapo a chorvátska polícia Ustaša. Jeho rádoví predstavení ho preto poslali do Splitu, kde sa pod talianskou okupáciou trochu lepšie dýchalo. Žil tam bez policajného prihlásenia a pod menom svojej matky – Kolakovič.

V apoštolskej horlivosti však nepoľavoval, a keďže do nej vraj zaplietal politiku, začala sa o neho zaujímať talianska vojenská polícia. To znepokojilo jeho spolubratov, ktorí mu vyčítali, že ohrozuje celú rehoľnú komunitu. Namietal, že nemôže mlčať, keď ide o záujmy Božie a o rešpekt k dôstojnosti človeka. Lenže nešlo len o toto – niektorí jeho predstavení sa už počas jeho parížskych štúdií obávali jeho novátorských filozofických a teologických názorov a pastoračných praktík. Nenasiakol azda na Západe modernizmom? Keď začal v Chorvátsku presadzovať jocismus, dostalo sa mu výčitiek, že rozbíja jednotu Katolíckej akcie. Naopak, najmä študenti a robotnícka mládež boli ním nadšení.

Miera trpezlivosti chorvátskych nacionalistov pretiekla, keď v januári 1943, v predvečer pravoslávnych Vianoc, vyzýval katolíkov k spoločným modlitbám s pravoslávnymi Srbmi za mier. Dostal predvolanie na taliansku komandatúru, kde mu poradili, aby opustil ich zónu, ináč že budú nútení deportovať ho na územie okupované Nemcami. Nemal na vyber. Niekoľko mesiacov potom brázdil pod rôznymi menami po rodnom Chorvátsku, navštívil aj rodičov v Záhrebe. Tu dozrelo jeho rozhodnutie uchýliť sa na Slovensko, ostrov relatívneho pokoja v Nemcami okupovanej časti Európy. Od záhrebského arcibiskupa a neskoršieho kardinála Stepinaca dostal odporúčací list, ktorý mu potom otváral na Slovensku nejedny dvere. Nie však všetky.

Ruský sen

Kolakovičovmu príchodu na Slovensko predchádzali dve pre neho až osudové udalosti: stretnutie s pápežom Piom XII. a rozchod s jezuitským rádom. Obidve súviseli s jeho ideou ruského apoštolátu. Tá sa opierala jednak o jeho rusofilstvo, jednak o presvedčenie, že viera v Rusku je dosiaľ živá a že Rusko po všetkých utrpeniach zapríčinených boľševickou revolúciou je na počiatku svojej duchovnej obrody v zmysle fatimského posolstva Panny Márie. Bol tiež presvedčený – to mal, ak sa nemýlim, od Jacqua Maritaina, že ruské kresťanstvo obohatí raz svojou duchovnou hĺbkou zracionalizované a vychladnuté kresťanstvo západné.

Neviem, či by som dnes, aspoň čo sa týka ruskej duchovnosti, prijímal tento názor s takým nadšením ako vtedy, keď som spolu s inými prijímal až nekriticky každé Kolakovičovo slovo a dôveroval jeho bezpochyby fundovanej znalosti kresťanského východu. Jedno však nemôžem poprieť a vysvetliť si inak ako zázrak či platnosť fatimskej predpovede, a to, že po desaťročiach prenasledovania viera v Rusku nielenže prežila v starenkách, ale ožíva v dnešnom pokolení, a to tak, že aj politici, kedysi komunisti, dnes veľkí demokrati, sa prežehnávajú pri slávnostiach vysielaných televíziou. Hoci, kto ho vie, veď Duch svätý vanie, kadiaľ chce.

Signály pragmatického vzťahu Sovietov k pravosláviu zaznamenal Kolakovič už počas vojny. Hovoril, že z ideologického hľadiska dochádza v Zväze k dvom významným zmenám, že vedie vojnu nie pod heslami boľševickej revolúcie, ale ruského patriotizmu (Boľšaja otečestvennaja vojna), a že takmer ustala protináboženská propaganda a predstavitelia pravoslávnej cirkvi sú oceňovaní za svoju podporu „Veľkej vlasteneckej vojne“. V Bystrici som počas Povstania zhliadol s Kolakovičom nejaký sovietsky film. Vždy, keď sa v ňom objavil záber na ikonu visiacu v kúte ruského domu alebo na prežehnávajúcu sa starenku, drgol ma: „Toto by skôr cenzúra neprepustila.“ Ilúzii, že v Sovietskom zväze dochádza k zmierneniu totalitného režimu a že to povedie aj k jeho postupnej liberalizácii, však nepodliehal Kolakovič sám; podliehali mu aj takí politici ako Roosevelt či de Gaulle, nehovoriac už o našom Benešovi.

Kolakovičovou až fixnou ideou sa stalo odhodlanie dostať sa, ako to len bude možné, do Sovietskeho zväzu a na mieste zistiť, či sa tam naozaj blýska na lepšie časy, či sa tam udržala viera a či by v dohľadnej dobe bolo možné naviazať kontakty medzi Moskvou a Rímom. O tom poslednom chcel hovoriť so samotným Stalinom. Ako si to konkrétne predstavoval, nevedel som si vtedy, a tým menej po mojej ruskej skúsenosti, predstaviť. (Rossiju rozumom nepojmeš!)

Kolakovič si myslel, že najväčším omylom komunistov bolo, že vyhlásili boj náboženstvu. Veď pre svoje utopistické snahy vybudovať sociálne spravodlivejší poriadok vo svete by skôr našli inšpiráciu v Biblii či v sociálnom učení Cirkvi ako u klasikov marxizmu-leninizmu. Možno aj o tom chcel v Moskve hovoriť. Mohol aj pripomenúť pomoc Ríma Rusku v dobe hladomoru začiatkom dvadsiatych rokov a naznačiť, že podobne by Cirkev mohla pomôcť aj pri povojnovej rekonštrukcii zeme. A čo sa týka nadviazania diplomatických stykov medzi Moskvou a Vatikánom? Tu predbehol realitu o pol storočia.

Keď o svojich „bláznivých“ nápadoch hovoril s Piom XII., ku ktorému ho uviedol jeho známy nemecký jezuita a pápežov poradca Leiber, prejavil pre ne pápež väčšie pochopenie než jeho záhrebskí predstavení. Pius XII. skôr ako mu k jeho „ruskej misii“ požehnal, vyslovil jednu podmienku: pokiaľ sa do Zväzu vôbec dostane, bude tam vystupovať ako súkromná osoba, nie ako pápežský legát.

Slovenský azyl

Na slovenskú pôdu vstúpil Kolakovič 13. septembra 1943. Ubytoval sa, kde inde, ako u bratislavských jezuitov, veď svojím myslením, spiritualitou a zmyslom pre realitu jezuitom nikdy neprestal byť. Keď však počet návštevníkov dožadujúcich sa stretnutia s tajomným „pánom profesorom“ narastal a začal narušovať aj zabehnutý kláštorný poriadok, nadišiel čas, aby presídlil na vhodnejšie miesto. Okrem toho, nakoľko mi pamäť ešte slúži, si s vtedajším provinciálom Mikušom nie príliš rozumeli. Mali totiž rozdielny vzťah k Slovenskému štátu. Tiso napríklad Kolakoviča nikdy neprijal a o stretnutie s Tukom či Machom zas Kolakovič neusiloval.

Svoj nový hlavný stan Kolakovič rozložil na Jakubovom námestí v budove Združenia katolíckej mládeže. Dostal tu k dispozícii celé jedno poschodie. Tu spával, pracoval, spovedal a besedoval s návštevníkmi. Pre prednášky, kurzy (filozofický, teologický) určené širšiemu okruhu poslucháčov (z dôvodov bezpečnostných však nie verejných) sa našla poslucháreň na Prírodovedeckej fakulte.

Čím to, že si vedel tak získavať ľudí? Silvester Krčméry na to odpovedá: „Neviem dobre zachytiť, v čom spočívalo čaro jeho osobnosti. Oslovila ma jeho všestrannosť, ale i jeho ľudskosť. Hoci bol veľmi citlivý a jemný, súčasne bol veľmi odvážny a dôsledný. Nikdy sa neuspokojoval s približnými informáciami. Väčšinou sa zbalil a išiel na miesto problému, i za cenu nasadenia vlastného života. (...) Zároveň mal črty hlbokej zbožnosti. Keď sa modlil alebo meditoval, mal som dojem, že sa kontaktuje s iným svetom.“

Vladimír Jukl: „Otec Kolakovič venoval pozornosť každému, vypytoval sa na plány do života. Pamätám sa, ako zareagoval, keď som vyslovil svoje krstné meno: ‚No jeden svätý Vladimír už je, ten kyjevský. Možno bude aj druhý, volá sa Vladimír Solovjev, ruský filozof a konvertita. Hľaď, aby si bol tretí svätý Vladimír!‘ (...) Praktický dopad profesorovho mimoriadneho duchovno-intelektuálneho charakteru na každodenný život bol veľký. Zdôrazňoval nám: ‚Študujte marxistickú filozofiu. Oboznamujte sa s učením komunizmu.‘ Odporúčal nám spis Berďajeva, sovietskeho (správnejšie by bolo ‚ruského‘, pozn. aut.) filozofa a politika (skôr mysliteľa, pozn. aut.), ktorý odišiel na Západ a napísal niekoľko analýz marxizmu a komunizmu. V tom čase (1944) bola v našom okruhu preložená jeho práca Pravda a lož komunizmu. Táto práca aj mne osvetlila praktiky komunizmu a komunistov: čím získavajú (pre istú stránku ich pravdy) ľudí a v čom je hlboká nepravdivosť celého systému.“ Anton Neuwirth: „Kolakovič sa stal v našich očiach priekopníkom sociálneho učenia cirkvi. Ako prvý označil cirkev za sociálny faktor a sociálnu otázku za jej prioritu. Dovtedy nebolo efektívneho zásahu do sociálnych štruktúr, čo bolo natoľko nové, že mnohí, vrátane prezidenta Tisu, ho začali považovať za ‚červeného agenta‘ a veľmi ťažké bolo presvedčiť ich, že ním nie je.“

Jozef Vicen: „Moje sympatie k nemu zo začiatku nahlodávalo podozrenie, či sme hádam nepadli do osídel veľmi rafinovaného komunistického agenta. (...) Obsah jeho príhovorov bol pre nás nielen šokujúci, ale hlavne objavný. Pochybnosti sa striedali s bezmedzným nadšením. (...) V jeho slovách každý hľadal odpovede na otázky, ktoré nám spôsobovali najväčšie problémy. Mravné, ideologické i politické. (...) Bol som nadšeným stúpencom aktivít prof. Kolakoviča a stal som sa jeho priateľom. Napriek tomu, že poznal môj neoblomne kladný postoj k slovenskej štátnosti, nikdy sa ani náznakom nepokúsil korigovať tento detail môjho politického presvedčenia. A realistické upozorňovanie na formy komunistického teroru, ktoré na nás čakali po druhej svetovej vojne, mocne ovplyvnili moje politické myslenie.“

Podľa mňa patrilo k čaru jeho osobnosti aj to, že bol mladý (vtedy 37-ročný), príjemného vzhľadu, štíhly, vzpriamený, s vysokým čelom, už bielymi vlasmi a s veselými očami. Pre študentov, ktorými sme väčšinou boli, však zavážilo to, že pri všetkej autorite, ktorú vzbudzoval, nemal profesorské maniere, s každým, s kým prišiel do styku, zaobchádzal ako so seberovným. Keď s niekým hovoril, tak to z jeho stany nikdy nebol monológ – vedel pozorne načúvať, ako keby v tej chvíli nebolo pre neho nič dôležitejšieho ako vy a to, prečo ste k nemu prišli. V tej chvíli ste mali pocit, že u neho nachádzate porozumenie, že sa mu môžete zdôveriť aj so svojimi najskrytejší túžbami, pochybnosťami, zlyhaniami. Odchádzali sme od neho s úľavou, naplnení energiou, ktorá z neho vyžarovala. Ako sprievodca v duchovných veciach nám nič nevnucoval, nerobil nás závislými na sebe, neformoval nás podľa seba, rešpektoval našu originalitu, bral nás takých, akí by sme mohli byť, keby sme rozvíjali to, čo do nás Boh vložil. Hovorieval: „Daj sa totálne (to bolo jeho obľúbené slovo) Kristovi, hoď na neho všetky svoje starosti a túžby, má veď široký chrbát a staneš sa svedkom zázrakov.“

„Staň sa druhým Kristom,“ hovoril ďalej, „nie že by si ho kopíroval, ale takým, akým si myslíš, že by bol, keby žil teraz, na tvojom mieste a s tvojimi jedinečnosťami. To nás oslobodzovalo, zmierovalo so sebou samými a robilo tolerantnejšími k iným, inak mysliacim, inak obdarovaným. Z jeho strany to bola taktná, pritom cieľavedomá snaha vzbudiť v nás túžbu stať sa biologicky, citovo a rozumovo vyrovnanými osobnosťami zameranými na absolútne Dobro, na absolútnu Lásku.

Kolakovičovi sa darilo nadväzovať kontakty s ľuďmi aj preto, že hoci sa nikdy nenaučil hovoriť poriadne po slovensky, všetci mu rozumeli. Síce spočiatku len tí, čo ako tak rozumeli po nemecky či po francúzsky, ale už zanedlho aj tí, ktorí okrem svojej slovenskej materinčiny inak nehovorili. Kolakovič sa síce snažil hovoriť po slovensky, ale skôr to bol akýsi všeslovanský volapük, zmiešanina ruštiny, slovenčiny a chorvátčiny. Jeho „Kdo zdes basíra?“ (Kto tu basuje?) patrilo mne, keď s nami nacvičoval hymnus Veni sancte spiritus.

Politický exkurz

V súvislosti s Kolakovičom sa dodnes vynára otázka, aký bol jeho vzťah k vtedajšiemu Slovenskému štátu. Podľa mňa bol kritický. Ale v tomto prípade radšej prenechám slovo Jozefovi Vicenovi, ktorý bol, ako o tom píše vo svojej autobiografii, „nadšeným stúpencom slovenskej štátnosti“.

„Kolakovič,“ píše Vicen, „uznával, že Slovensko je na tom lepšie, ako iné štáty zapojené do vojnových udalostí. Starosti mu však spôsobovalo pričasté zdôrazňovanie, že sme ak nie priamo katolícky, tak aspoň dôrazne kresťanský štát, čím sa naše kresťanstvo a najmä katolicizmus v spojení s hitlerovským Nemeckom dostáva do podozrivého svetla. Tvrdil, že pre katolicizmus a pre kresťanstvo je vždy nebezpečné, ak sa jeho ostentatívni vyznávači dostanú do podozrenia, že sa dopúšťajú činov, ktoré sú v príkrom rozpore s jeho náukou. Najväčšiu starosť mu však robilo, že na čele Slovenského štátu ako prezident stojí katolícky kňaz. Uznával, že Dr. Jozef Tiso je ako kňaz bezpochyby bezúhonný, upozorňoval však, že práve pre kňazskú bezúhonnosť sa po vojne stane terčom nenávistných útokov a bude sa mu pripisovať zodpovednosť aj za činy, ktorých sa nikdy nedopustil a ani dopustiť nemohol.“

Tu by som doplnil, že podobné obavy vyslovil aj Pius XII. v rozhovore s biskupom Buzalkom v septembri 1939, teda krátko po prepadnutí Poľska Nemeckom. Povedal: „Jedno je však, čo Nás (pluralis maiestaticus, pozn. aut.) naplňuje obavou, či za týchto okolností je prospešné pre všetky eventuality v budúcnosti, že na tak zodpovednom štátnickom mieste stojí náš kňaz Dr. Tiso (vtedy ešte len predseda vlády, pozn. aut.). (...) V budúcnosti môže hnev ľudu za pohnutých udalostí preniesť zodpovednosť na kňazov alebo na cirkev a potom sa mstiť v tej mylnej domnienke, že to robili kňazi a cirkev.“

Kým o kritických pripomienkach k slovenským štátnikom hovoril Kolakovič skôr len v súkromných rozhovoroch, pred širším okruhom poslucháčov sa otvorene a ostro vyjadroval o talianskom fašizme, nemeckom nacizme a sovietskom komunizme. Vicen uvádza: Kolakovič „priam žasol, ako málo vieme nielen o nemeckom nacizme, ale aj o sovietskom komunizme. Takisto ho prekvapovalo, ako málo poznáme vtedajšiu vojenskú situáciu na frontách. Ani jeden z nás napríklad nepoznal podrobnosti o bitke pri Stalingrade a o zvrate, ktorý po nej nastal. (Kto chcel vedieť, vedel, stačilo, aby počúval Londýn. Pozn. aut.) Vedeli sme o masových hroboch z Katynského lesa a správne sme ho pripisovali brutalite sovietskych tajných služieb, ale nemali sme reálnu predstavu, že aj po nemeckých vojenských zásahoch zostávalo mnoho masových hrobov.“

Podľa mňa nebolo tomu celkom tak. Ja som napríklad patril k tým, čo Nemcom neverili jediné slovo, preto som musel prejsť až moskovskou skúsenosťou, aby som uveril, že katynský zločin spáchali Sovieti. A naopak, čo sa týka nemeckých zverstiev, tak sa mýli Vicen. Keby sme aj neverili protinacistickej propagande, mohli sme veriť slovenským vojakom vracajúcim sa z východného frontu.

Už začiatkom roka 1944 sa Kolakovič podľa mňa vyznal v slovenských pomeroch lepšie ako niektorí, čo vládli mocou. Týkalo sa to okrem toho, čo spomínal Vicen, najmä riešenia židovskej otázky. Od Kolakoviča sme sa dozvedali o nemeckých vyhladzovacích táboroch v Poľsku. Upozorňoval nás tiež na rozpor medzi kresťansko-sociálnym programom režimu a jeho nedôsledným realizovaním.

O tom hovorí Jukl: „Napríklad na Zámockej ulici bývali ľudia vo všelijakých búdach a šopách. Raz neskoro večer tam navštívil (Kolakovič) niekoľko rodín a urobil pár fotografií (nie on, ale niekto z jeho sprievodu, pozn. aut.), aby mohol štátnym činiteľom dokumentovať potrebu riešenia sociálnych problémov. (...) Upozorňoval, že v Bratislave bujnie prostitúcia, alkoholizmus, nákazlivé choroby.“

Kolakovičove názory na riešenie sociálnej problematiky sa nám zdali niekedy až príliš radikálne, až šokujúce. V prednáške o sociálnom učení Cirkvi napríklad povedal, že „pre katolíkov je hanbou, že mohlo vzniknúť niečo takého, ako je komunizmus. Je našou hanbou, že do čela boja, ktorý sme mali viesť my, sa postavili iní. Priekopníkmi sociálnej spravodlivosti musíme byť my, pretože vieme, že každý človek je druhý Kristus, má božskú hodnotu. (...) Každé telo je Kristovým telom. Ako môžeme dopustiť, aby sa Kristova hostia váľala v blate nezdravého bytu, špinavého zariadenia. Ako môžeme dovoliť, aby sa s telom ničila duša človeka. (...) Komunizmus redukuje človeka len na hmotu, nástroj. (...) My chceme človeka zameraného na Nekonečno. Kresťanstvo je jedinou ochranou človeka, jedinou záchranou jeho dôstojnosti.“

Stručné zhrnutie Kolakovičových sociologických názorov vyšlo slovensky v útlej knižke Základné črty ľudského poriadku. Ale vedeli by sme to, čo sme vtedy skoro bezo zbytku prijímali, prijímať aj dnes? Veď aj sociálne učenie Cirkvi prešlo od tých čias, a najmä po 2. vatikánskom koncile, vývojom a prehĺbilo sa. Jeho trvalou hodnotou však zostáva, čo Kolakovič najviac do nás vštepoval, že základom spravodlivého usporiadania sveta je rešpekt k božskej hodnote človeka; hovoril: „Preto každý spoločenský poriadok, ak má byť naozaj ľudským, musí zaistiť každému človeku ako nositeľovi dôstojnosti ľudskej osoby sústavné, organické a hierarchické udržovanie, rozvoj, výstavbu a zdokonaľovanie biologicko-fyziologickej, emocionálnej aj duchovnej skutočnosti... v jej bytostnom zameraní na Transcendentno.“

Z toho Kolakovič vyvodzuje: „Ak hľadíme na človeka jednostranne a čiastočne, aj poriadok, ktorý sa zakladá na tomto čiastočnom chápaní, bude jednostranný, zakrpatený, ba neľudský, lebo neberie do úvahy všetky podstatné vlohy človeka, bez ktorých nie je človekom. Tyranstvo sa rodí vždy, kedykoľvek sa čiastka nanucuje miesto autentického celku. Čiastočnosť nemožno uskutočniť podobrotky, lebo človeku nedostačuje ako celok, preto sa o to pokúša násilím.“ Z povedaného chápeme, prečo Kolakovič tak zásadne odmietal akýkoľvek náznak totality, prečo považoval za mylné nadhodnotenie rasy, triedy, štátu či národa.

Bola ešte jedna vec, ktorá Kolakoviča priamo iritovala, a to zaslepenosť tých ľudí, ktorí si nechceli pripustiť, že Nemecko vojnu už prehralo a že Slovensko sa za spojenectvo s ním ocitne na strane porazených a že nám hrozí komunistické nebezpečenstvo. Žiaľ, ani v Cirkvi nemali jeho varovania potrebný ohlas. Zhodou okolností deň či dva pred vypuknutím Povstania zasadala v Banskej Bystrici konferencia slovenských biskupov. Na pozvanie biskupa Škrábika predložil jej Kolakovič ním vypracované memorandum Pastorácia pre ťažké časy. Navrhoval v ňom zriadiť popri oficiálnej duchovnej správe aj duchovnú správu tajnú a vyčleniť pre ňu už teraz, kým nebude neskoro, k tomu ochotných kňazov. Pochopenie pre to však, ako som už povedal, nenašiel. Až o štyri roky neskôr, na základe „mexických fakúlt“, sa v Cirkvi niektoré z vtedajších Kolakovičových návrhov začali realizovať. V roku 1951 v procese so slovenskými biskupmi Buzalkom, Vojtaššákom a Gojdičom sa o memorande nájdenom pri domovej prehliadke u biskupa Vojtaššáka hovorilo.

Apoštolát

Vráťme sa však do jesene 1943, kedy Kolakovič prišiel na Slovensko plné neistoty z toho, čo bude, keď sa jeho územím prevalí front, a čo ho čaká po vojne. Jedným z javov posledných rokov vojny bolo, že spontánne a nezávisle na sebe vznikali na viacerých miestach skupinky veriacich usilujúcich o hlbší duchovný život. Cítili, že tradíciou a klerikalizmom poznamenaný slovenský katolicizmus by v skúškach, ktoré nás čakajú, ťažko obstál.

Napríklad Ústredie slovenského katolíckeho študentstva, ktoré bývalo liahňou politikov HSĽS, sa pod vedením jeho nového predsedu medika Vladimíra Sterculu a vedúcej jeho ženskej sekcie Márie Pecíkovej preformovalo na motor skutočnej študentskej Katolíckej akcie. Premyslený program, dosť podobný neskoršiemu Kolakovičovmu, mal aj vo Svoradove pôsobiaci krúžok Frassati, pomenovaný po talianskom študentovi, ktorý zomrel v povesti svätosti. Práve niektorí z jeho členov sa stali prvými Kolakovičovými žiakmi a blízkymi spolupracovníkmi.

A tu prichádza na scénu Kolakovič so svojím apoštolátom. V čom spočívala jeho špecifickosť? Podľa mňa v tom – neviem či ostatní „kolakovičovci“ budú s tým súhlasiť –, že bol dvojrozmerný. Jedna jeho časť, nazvime ju organizačnou, vytvárala predpoklady pre úspešnosť jeho druhej, podstatnej, formačnej časti. Inšpiráciu pre prvú časť našiel – takže nebol príliš originálny – v začiatkoch verejného pôsobenia nikoho menšieho ako Ježiša Krista. Podobne ako on zoskupil postupne okolo seba tri okruhy, ktoré by s určitým zveličením mohli asociovať apoštolov, učeníkov a verejnosť.

Prvý raz sa asi väčšina z nás dozvedela o hnutí kresťanskej robotníckej mládeže Jeunesse ouvriere chrétienne (JOC) a jej paralelách, študentskej a roľníckej kresťanskej mládeže (Jeunesse étudiante chrétienne – JEC a Jeunesse agricole chrétienne – JAC). Nadchlo nás to. Bol to niečo iného ako tradičné katolícke spolky, v ktorých laik, hoci šlo o laický apoštolát, hral len druhoradú úlohu.

Najmä tri veci nás na jocisme oslovovali. Prvú vyjadruje jocistické heslo „formation par action“ (človek sa formuje aktivitou), druhé heslo „voir, jugé, agir“ (videť, súdiť, konať). „Vidieť“ znamená poznať samého seba, poznávať prostredie, v ktorom žijem. „Súdiť“ znamená uvažovať, čím môžem prispieť k zlepšeniu seba a prostredia, ktoré ma obklopuje. „Konať“ znamená nezostávať len pri úvahách a slovách. To ďalej znamená angažovať sa v Cirkvi, kultúre, hospodárstve, politike. Za vynikajúce sme tiež považovali, že jocisti vytvárali malé spoločenstvá, krúžky, bunky, v ktorých každý prikladá ruku k dielu. Tak sa stáva, že členovia krúžkov sa stávajú priekopníkmi vytvárajúcimi okolo seba ďalšie, sekundárne a terciárne krúžky.

Takým primárnym či ústredným krúžkom, ktorý Kolakovič vytvoril okolo seba, bola Rodina. V našich povojnových dejinách sa stala pojmom, u niekoho v dobrom, u iného v odsudzujúcom zmysle. Rodina nebola ani spolkom, ani rehoľou, tým menej skupinkou ľudí, ktorí by považovali sami seba – aj taká námietka zaznela – za elitu národa. A už vôbec nebola protištátnou organizáciou, ako tvrdila Štátna bezpečnosť. Bola spoločenstvom ľudí, ktorých pribral k sebe Kolakovič nie preto, že ich považoval za „výkvet národa“, ale preto, že si o nich myslel, že sú ochotní pracovať na svojom duchovnom prehĺbení a sú schopní a ochotní venovať sa plne apoštolátu aj v časoch očakávaného prenasledovania Cirkvi.

Je pozoruhodné, ako sa Kolakovičovi takmer zrazu podarilo vytvoriť z rôznorodého zoskupenia ľudí (kňazov, rehoľníkov a laikov rôzneho veku, vzdelania či duchovnej vyspelosti) spoločenstvo dôvery a vzájomného priateľstva. Tieto priateľstvá prekonali aj existenciu Rodiny, ktorá stratila svoj raison d’aître príchodom čias, ktoré asi vyžadujú nové formy apoštolátu. Pozoruhodné je aj to, že na rozdiel od terajšej nevraživosti ľudí rôzne politicky založených sa nám v Rodine darilo túto rôznosť prekonať. Dôkazom toho, že nehovorí do vetra, je, že ma po Povstaní vytrhol z rúk gestapa s nasadením vlastného života.

Zásluhou členov Rodiny, najmä študentov pochádzajúcich z rôznych kútov Slovenska, sa sieť jej sekundárnych a terciárnych krúžkov rozšírila počas niekoľkých mesiacov po celej krajine. Koncom školského roku 1944, teda pred Povstaním, by sa už v Bratislave či väčších mestách ťažko našla fakulta alebo stredná škola, na ktorej by už nepôsobili naše krúžky. Rodina, zo začiatku len „bratislavská“, po vojne aj „pražská“, sa via facti stala akýmsi štábom Katolíckej akcie u nás. Publikačne a organizačne pôsobila na Slovensku prostredníctvom Ústrednej katolíckej kancelárie, v niektorých českých diecézach prostredníctvom ich pastoračných referátov.

Spiritualita

Svoju energiu však Kolakovič nevyplytval vytváraním organizačných štruktúr apoštolátu. Jej ťažiskom bola duchovná formácia jeho najbližších a (nakoľko to jeho pololegalita dovoľovala) pôsobenie na širší okruh ľudí. Rekolekciami, homíliami či nedeľnými konferenciami, pri ktorých mal každý možnosť vyjadriť sa k diskutovanej otázke, sa snažil vytrhnúť nás často z príliš vonkajších prejavov našej viery. Hovoril, že kresťan, ak chce byť naozaj kresťanom, sa nemôže uzavrieť do svojho meštianskeho súkromia a pohodlia, musí cítiť zodpovednosť za všetko, čo sa okolo neho deje, a vnášať Krista späť do už odkresťančeného prostredia. S Kristom je naše miesto na strane slabých, prenasledovaných, neúspešných. S ním, Kristom, musíme vymáhať pre každého človeka právo na rozvoj jeho osobnosti po stránke materiálnej, rozumovej, emocionálnej, duchovnej, aby každý mohol slobodne smerovať v súlade so svojou prirodzenosťou k Bohu, ktorý je zmyslom a cieľom našej existencie.

Hovoril o barbarstve vojny. Kde zostalo naše kresťanstvo? – pýtal sa. Ako mohlo dopustiť, že v mene falošných doktrín sa páchajú zločiny na miliónoch ľudí? Proti aktivite zla treba postaviť aktivitu dobra. Spomeňme, ako začal Ježiš – s dvanástimi rybármi. A ako sa šírilo kresťanstvo? Od jednotlivcov, od svätcov ako kruhy čeriace hladinu vody. Majme teda aj my odvahu pustiť sa do boja proti klamstvu a zlu okolo nás v duchu hesla pápeža Pia X.: „Omnia instaurare in Christo!“ (Všetko obnoviť v Kristovi!) Boh s nami počíta. Modlitbou, obeťou, životom v pravde prispejeme k stvárňovaniu dejín.

Kolakovičova spiritualita bola kristologická. Pod jeho vplyvom sa aj náš vzťah ku Kristovi utváral ako k bratovi či priateľovi, na ktorého sa dá spoľahnúť. Z toho vyplývala aj Kolakovičova, teda aj naša spiritualita ekleziologická. Že Cirkev nie je len pápež a cirkevná hierarchia, sme vedeli hádam všetci, ale Kolakovič nám mystérium Kristovho tela priblížil takým neošúchaným spôsobom, že sme si azda až teraz uvedomili, že Kristus svojím príchodom na svet vlastne zbožštil človeka, že nás učinil čiastkou svojho tela a že nás svojím utrpením, smrťou, vzkriesením a nanebovstúpením predurčil k tomu, aby sme ho raz videli tvárou v tvár (1 Kor 13,12). Neviem, nakoľko to koho z nás priviedlo k pokore, ale iste nás to naučilo rozlišovať medzi božskou a ľudskou – k pádu naklonenou – skutočnosťou v človeku. Robilo nás to imúnnymi voči pokušeniu obviňovať Cirkev, že sklamala, ak zlyhal niektorý z jej trebárs veľmi rešpektovaných členov.

Predpokladám, že Kolakovič svoju kristocentrickú orientáciu opieral o myšlienky, ktoré dozreli a boli zaštítené najvyššou cirkevnou autoritou v encyklike Pia XII. Mystici Corporis, ktorá vyšla v Ríme v lete 1943. Súdim tak podľa toho, že ju dal preložiť do slovenčiny. Vyšla tu na jar roku 1945 pod názvom O mystickom tele Kristovom.

Ale Kolakovič sa vyjadroval o Cirkvi aj ako o „ľude Božom“, čiže pojmom vieroučnej konštitúcie 2. vatikánskeho koncilu Lumen gentium. Celkom koncilovo, hoci 19 rokov predtým, ako koncil začal, hovoril Kolakovič – bez toho, že by vyslovil slovo „kolegialita“ – o dôležitosti spolupráce biskupov, kňazov, mužov a žien zasväteného života a laikov. V „Meditácii o Duchu svätom“ povedal: „Duch svätý je jednou z ústredných skutočností nášho vnútorného života, hlavným princípom vtelenia do Krista, životným princípom nás, údov Kristovho mystického tela.“ A ďalej: „Sme povinní dať svoje sily a schopnosti do služieb Kristových. Pracuje v nás predsa jeho energia. To telo, ktoré zomrelo a vstalo z mŕtvych, žije v nás. Žije v Eucharistii, ktorou Kristus vchádza do nášho vnútra, aby sa tam celá Najsvätejšia Trojica usídlila.“

Ku kristologickej a ekleziologickej spiritualite neodmysliteľne patrí aj spiritualita mariánska. Aj pre ňu nás vedel získať. Nehovoril totiž o nej vo farbotlačovej podobe. Vo svojej „Májovej meditácii“ prednesenej roku 1944 na púti Rodiny do Marianky označil Máriu za jedinečnú reprezentantku ľudstva, spojenú v hĺbke svojej duše s Bohom, ktorý je naplnením všetkej lásky. Z toho vyvodzoval, že keďže človek nie je spojený s najhlbšou skutočnosťou v sebe, je neistý, prázdny, večne vzrušený a vydaný odstredivým silám, ktoré ho ničia. Príkladom, ako nájsť cestu do svojho vlastného vnútra, ako objaviť samého seba a Boha v sebe, ako získať pokoj a radosť v duši, je Mária.

V úvode do krátkeho kurzu teológie pre laikov povedal: „Súčasné prúdy v katolicizme volajú po odstráneniu vžitého názoru, že na teológiu má monopol klérus. Zapríčinila ho sterilita duchovného života ako kléru, tak aj veriacich. Veď už v prvých kresťanských dobách zaujímali laici v teológii dôležité miesto. Teológia je vtelenie Božej pravdy do človeka, do povolania, do celej ľudskej spoločnosti. Súčasná neúčasť laikov v teológii zapríčiňuje, že vo vedeckej teológii je veľa medzier. Napríklad manželstvo normujú kňazi, ktorí však nepoznajú jeho hĺbku. Veriaci dostávali len základnú katolícku výchovu, ale ako uplatňovať Krista v medicíne, diplomacii, advokácii atď., nevedia. V tom sme zapadli do pohanského dualizmu. V kresťanstve neexistuje sféra, ktorú by sme mohli oddeliť od Kristovho pôsobenia. Obnovu, revolúciu sveta,“ Kolakovič používal silné výrazy, „je treba začať štúdiom teológie.“ Poznať teológiu vyžaduje aj náš duchovný život, pretože, ako hovoril Kolakovič, „naša asketická literatúra bola príliš sentimentálna. Nevychádzala z dogmatickej skutočnosti, rozplývala sa v podrobnostiach, druhoradé veci sa pokladali za prvoradé a podstatné, pričom sám Kristus akoby zostal na okraji.“

S duchovným životom úzko súvisí liturgia. Aj tu predbehol Kolakovič koncil. Presadil napríklad, že biskupi povolili zavedenie večerných svätých omší. „Ako môžete nabádať ľudí, aby často pristupovali k sviatostiam,“ naliehal na biskupov a kňazov, „keď im to neumožňujete? Veď kto okrem penzistov si môže dovoliť zúčastniť sa rannej svätej omše?“ Pre akademickú mládež zaviedol študentské sväté omše. Boli recitované, s lektormi, veci u nás dosiaľ neslýchané. Všetko muselo byť, pravda, v latine, len epištolu a orácie čítal lektor po slovensky.

Kolakovič prekračoval aj ďalšie tabu, hovoril, dokonca na spoločných exercíciách pre akademikov a akademičky (ó, hrôza!) aj o sexe: „Boli by sme smiešni, keby sme dnešnej mládeži falošne ukazovali kresťanskú čistotu ignoranciou a nevedomosťou, keby sme im prezentovali kresťanstvo tak slabé, že nechce o sexualite nič vedieť. Musíme predsa poznať aj tú časť Božieho stvorenia, v ktorej sú nádherne zvýraznené Božie dokonalosti! Keď študujeme anatomicky zloženie genitálií, plodiacich častí muža a rodidiel ženy, musíme obdivovať ich veľkoleposť a prejaviť úctu k Božiemu duchu venujúcemu toľko starostlivosti a toľko tepla počatiu a rozvoju plodu. Boh vie, že matka prijíma do sebe Božiu hodnotu, že cesta z hĺbky matky vedie do hĺbok večnosti, že nový tvor, ktorý po spojení semena s vajíčkom dostane duchovný princíp, je od prvej chvíle zacielený na večnosť."

„Partizánske“ intermezzo

Povstanie vypuklo zhodou okolností, ako som sa už zmienil, asi dva dni po biskupskej konferencii konanej v Banskej Bystrici. Kolakovič bol upozornený, že sa oňho zaujíma gestapo, ja som len tak-tak unikol agentovi ÚŠB. Bolo preto len prirodzené, že na cestu do Bystrice, kam by som beztak šiel, som sa pripojil ku Kolakovičovi a Juklovi.

Aj v Bystrici sa Kolakovič rýchlo orientoval. Naviazal kontakty s ľuďmi z obidvoch vzájomne sa strážiacich táborov, demokratického (občianskeho) a komunistického. Stretol sa tiež so známymi sovietskymi partizánskymi veliteľmi mjr. Studinským a kpt. Jegorovom. S ich pomocou a so súhlasom pána biskupa sa mu podarilo umiestniť do niektorých partizánskych oddielov vojenských kaplánov. Okrem toho navštevoval kňazov a nabádal ich, aby sa zapojili do Povstania, lebo, ako hovoril, sa tak Slovákom naskytuje azda posledná príležitosť očistiť sa od obvinení, že kolaborovali s nacistickým Nemeckom. Väzba kléru so Slovenským štátom bola však natoľko silná, že príliš neuspel.

Myslím, že to bol Studinský, koho Kolakovič zaujal svojimi „ruskými“ plánmi. Dokonca mu sľúbil, že mu umožní kuriérnym lietadlom odletieť do Kyjeva. Nebolo z toho však nič, lebo práve môj strýko Mirko Vesel ho dal krátko pred stanoveným odletom zadržať kontrarozviedkou. Bol totiž presvedčený, že je sovietskym agentom. Môj otec síce okamžite zasiahol, ale Kolakovič už lietadlo nestihol.

V horách, na chate pod Veporom, kam Kolakoviča krátko pre pádom Bystrice vzali s Juklom a štyrmi francúzskymi partizánmi so sebou moji rodičia, sa Kolakovič akosi samozrejme ujal vedenia našej nesúrodej tam umiestnenej veselovskej rodiny. Deň začínal svätou omšou; kto chcel, mohol sa jej zúčastniť. Pre záujemcov poriadal prednášky, tiež kurz ruštiny. Podľa svojho zvyku viedol s niektorými individuálne rozhovory, dosť sa venoval Francúzom, neskôr aj zostrelenému americkému letcovi. Rozostavil hliadky, na ktorých sa dňom a nocou striedali najmä muži. Keď sa potom na chate usadil Kaličenkov oddiel ruských partizánov, museli ju opustiť všetci civili. Kolakovič s Juklom, Francúzmi a Američanom sa nasťahovali do už pripraveného bunkra, ostatní sa rozmiestnili po domoch v Ľubietovej.

Partizáni sa k „tovarišču profesorovi“ chovali s rešpektom, veď im zastupoval lekára. V besedách s nimi hovoril aj o náboženstve. Pozorne mu načúvali, čo ho len utvrdzovalo v tom, že Rusi sú v podstate náboženským národom. Rovnakú pozornosť, ak nie väčšiu, venovali Kolakovič s Juklom židovským utečencom skrývajúcim sa v biedne vybavených zemľankách. Povzbudzovali ich, zásobovali potravinami a liekmi z tajných armádnych skladov, ktoré objavili.

V polovici februára 1945 sa front, ktorý sa prechodne zastavil asi desať kilometrov od Vepora, znovu dal do pohybu. K slovenským hraniciam sa priblížil aj južný front. Tým smerom sa vydali aj Kaličenkovi partizáni. Kolakovič s priateľmi a židovskými rodinami sa k nim pridali. V noci z 22. na 23. februára všetci šťastne prekročili front. Židovské rodiny sa rozišli rôznymi smermi, Francúzi s Američanom sa vypravili do Odesy a pre Kolakoviča s Juklom začalo putovanie Maďarskom a bezvýsledné hľadanie niekoho kompetentného, kto by mohol Kolakovičovi zariadiť cestu do ZSSR. Skončili v Košiciach, ktoré sa medzitým stali dočasným hlavným mestom ČSR.

Košické kontakty

V Košiciach sa obidvaja ubytovali u biskupa Čárskeho. Keď sa Kolakovič rozhliadol, zoskupil okolo seba ľudí a založil košický krúžok Rodiny, usporiadal dvoje rekolekcie, jedny pre kňazov, druhé pre laikov.

Dňa 25. apríla 1945 došlo u vedúceho generálneho sekretariátu Komunistickej strany Slovenska Eda Friša k nezvyčajnej porade neoficiálnych hovorcov Cirkvi so zástupcami komunistov. Oproti sebe zasadli na jednej strane biskupom Čárskym poverení Kolakovič, nitrianski kňazi Štefan Minarových a Karol Cibira (obidvaja členovia Rodiny, ktorých biskup Jantausch poslal do Košíc zistiť, čo sa tam deje) a bývalý poslanec slovenského snemu Pavol Čarnogurský, ktorý stretnutie inicioval a urobil z neho aj zápis (mal som možnosť doň nahliadnuť); na druhej strane zasadli okrem Friša podpredseda vlády Viliam Široký, minister poľnohospodárstva Július Ďuriš a členovia Ústredného výboru KSS Karol Bacílek a Martin Čulen.

Hovorili hlavne dvaja – Široký a Kolakovič. Keď Široký zaútočil, že Cirkev všade, nielen na Slovensku, kolaborovala s fašizmom a nacizmom, opýtal sa Kolakovič, prečo teda Hitler považoval práve Cirkev popri „svetovom židovstve“ a komunizme za svojho najväčšieho nepriateľa. Ďalej povedal, že Cirkev bojovala proti tomu istému nepriateľovi ako západné demokracie a Sovietsky zväz, ale iným, duchovným spôsobom. Tiež nie je správne, pokračoval, stotožňovať ju so Slovenským štátom. Dokladal to pastierskymi listami, ktorými biskupi protestovali proti perzekúcii Židov, ktorá odporuje ústave zaručujúcej rovnaké práva všetkým občanom nezávisle na ich rasovej, náboženskej či inej príslušnosti. Hovoril ďalej, že Cirkev je proti účasti Slovenska na vojne a že práve v biskupských rezidenciách, v kláštoroch a na farách nachádzali Židia a iní utečenci azyl.

Široký počúval, potom zaútočil z iného konca, že sa vraj Cirkev bude musieť vzdať všetkých svojich majetkov, až na tie, ktoré bude potrebovať k plneniu svojich kultových povinností. Na prekvapenie predstaviteľov komunistickej strany Kolakovič na to zareagoval, že by Cirkev tým síce len získala, lebo by sa zbavila zbytočných materiálnych starostí, ale ona nemá len kultové povinnosti. Kto by ju potom nahradil v oblasti sociálnej a kultúrnej? Azda štát? A bol by vôbec schopný ju v tom zastúpiť po stránke materiálnej, ľudskej a odbornej vybavenosti?

Jediným výsledkom porady bol prísľub, že štát bude s Cirkvou konzultovať také otázky, ako je napríklad otázka konfesijného školstva.

Komunisti naznačili v Košiciach aj možnosť založenia novej katolíckej strany. Kolakovič v diskusii o tom konanej u biskupa Čárskeho – podľa svedectva Čarnogurského – však varoval, že ak chcú komunisti takú stranu, tak preto, aby ju mali pod kontrolou. Pred voľbami roku 1946 Husák oprášil tento návrh, vznikla aj Strana slobody, ale tá, hoci sa o to pokúšala, si nezískala dôveru biskupov. Našťastie, inak by KSS neprehrala voľby na Slovensku takým výrazným spôsobom.

Ruská misia

Potom sa stalo to, čo okrem Kolakoviča sotva kto čakal. Dňa 3. mája bol pozvaný k veľvyslancovi Valerianovi Zorinovi, ktorý mu oznámil, že Moskva ho akceptovala ako neoficiálneho hovorcu Vatikánu. Košice opustil Kolakovič už 5. mája, a to v podivnom spoločenstve príslušníkov NKVD vracajúcich sa do ZSSR. Ak je mnohé, čo sa týka Kolakoviča, zahalené tajomstvom, tak všetko, čo nasledovalo, dvojnásobne.

Bál sa azda niekoho ohroziť? Bol viazaný mlčanlivosťou? Neviem. Tak som aj odpovedal v Ruzyni, keď chceli odo mňa vymámiť, čo o jeho „ruskom“ putovaní viem. Niečo som však predsa len vedel, napríklad, že bol otrasený pohľadom na rozrumenú a vypálenú zem, na ľudí v zemľankách, na kŕdle bezprizorných detí. Do Moskvy došiel, tuším, koncom júna. Sledovaný bol tu na každom kroku. So Stalinom sa nestretol, ten práve rokoval s Trumanom a Churchillom v Postupimi.

Ale keby aj bol v Kremli, pustil by ho niekto k nemu? Neverím. Hovoril s niekým či s nejakými z politbyra, marí sa mi, že spomínal Mikojana. Jediné však, čo Kolakovičových spolubesedníkov (spolubesedníka?) zaujímalo, aký je pomer v oslobodených zemiach k ZSSR, k Červenej armáde, ku komunizmu. K prerokovaniu otázok, kvôli ktorým sa Kolakovič hlavne do ZSSR vypravil, však nedošlo. V tom bol odkázaný na predsedu Slovanského výboru generála Gundurova, osobu skôr reprezentatívnu než kompetentnú.

Niekedy koncom leta – to už som bol v Moskve – som dostal diplomatickou poštou správu od otca, že Rodina je znepokojená, čo je s Kolakovičom, a prosbu, aby som sa pokúsil niečo o ňom vyzvedieť. Hoci som bol v Moskve len pár týždňov, už som vedel, že v ZSSR nie je nič jednoduché, požiadal som preto o radu tamojšieho farára Chrámu svätého Ľudovíta P. Leopolda Brauna. O Kolakovičovi a jeho „ruských“ plánoch som s Braunom hovoril hneď po zoznámení s ním. Reagoval dosť podráždene, vraj zase jeden európsky intelektuál, ktorý si myslí, že vie, ako sa má s Rusmi rokovať. Veď oni buď nedodržia žiadnu dohodu, alebo si ju vyložia vo svoj prospech. A pátrať po Kolakovičovi mi neradil ako v jeho, tak aj mojom záujme. Braun musel opustiť Moskvu ako persona non grata v prvých dňoch roku 1946. O dva roky neskoršie mi do Prahy napísal, že ho Kolakovič navštívil v New Yorku a že si dobre rozumeli.

Jozef Jablonický vo svojej – podľa mňa objektívnej – štúdii o Kolakovičovi píše, že Kolakovič v ZSSR došiel len do Černovice v Bukovine. Svoje tvrdenie opieral o údajnú Kolakovičovu výpoveď pred ŠtB. Podľa nej mu kapitán NKVD v Černoviciach dňa 27. septembra večer oznámil, že súhlas k ďalšej ceste do Moskvy neprišiel a že sa musí vrátiť do Košíc. Možno, že Kolakovič naozaj pred ŠtB tak vypovedal, ale nechcel ju len zmiasť? Prečo by povedal eštebákom viac ako nám? A ešte jedno, prečo by môj ruzyňský vyšetrovateľ tak nástojčivo chcel vedieť, čo mi Kolakovič hovoril o svojej ceste do Moskvy, s kým prišiel cestou tam do styku, ako sa volal ten major NKVD, ktorý ho doprevádzal, a pod.

Opäť „doma“

Na radosť Rodiny (a na moje prekvapenie, lebo som ho už videl v gulagu) sa Kolakovič na Slovensko šťastne vrátil. Neviem kedy presne, ale niekedy medzi septembrom a októbrom navštívil v Košiciach biskupa Čárskeho, v Turčianskom Svätom Martine Záborských, v Bystrici biskupa Škrábika, predpokladám, že v Prešove biskupa Gojdiča, ktorý mu bol najbližší a bol aj členom Rodiny. O svojej ruskej misii povedal Škrábikovi, nakoľko si pamätám, ako mi to reprodukoval pán biskup, asi toto: „Komunisti, s ktorými sme hovorili počas Povstania, sú v porovnaní s ruskými rojkovia. Sovietsky komunizmus je na hony vzdialený našej civilizácii.“

Podobne „preškoľoval“ Kolakovič v Prahe v novembri 1945 aj komunizmom viacej či menej nasiaknutých účastníkov svetového študentského kongresu a s ním zároveň konaného kongresu Pax Romana. V tom čase sa začínal prejavovať vplyv slovenskej Rodiny, a to pričinením najmä Jukla a Krčméryho. Tí sa vlastne aj kvôli tomu rozhodli dokončiť svoje štúdiá v Prahe. Neskoršia hlava pražskej Rodiny P. Josef Zvěřina o nich napísal: „Obidvaja rozpútali v Prahe skutočnú Katolícku akciu, mali totiž skúsenosť so slovenskou Katolíckou akciou z dôb Slovenského štátu, a my sme sa od nich veľmi museli učiť.“ Zásluhou obidvoch Bratislavčanov prešla na bunkový, jocistický spôsob práce Česká liga akademická a jezuitom Františkom Mikuláškom vedené Združenie katolíckej mládeže.

Pod vplyvom Zvěřinu a profesorky Karlovej univerzity Růženy Vackovej („mater Familiae“) dostala však pražská Rodina trochu iný ráz ako „slovenská“. Nikto z nich nemal totiž pochopenie pre prísne organizačné smernice hlásané Silvom a Vladom, ktorí úzkostlivo lipli na forme jocistických krúžkov. „Rodinu sme chápali,“ uvádza Zvěřina, „ako spoločenstvo, založené skôr na bytostnom a vnútornom súzvuku a zamerané na apoštolát, ako to žiada doba. Silvo Krčméry a Vlado Jukl by mali dostať pápežské vyznamenanie za svoju činnosť u nás, aj keď neuznávali našu líniu.

Podľa mňa nemá Zvěřina celkom pravdu, keď hovorí o zameraní Rodiny, veď o „vnútorný súzvuk“ a „apoštolát“ usilovala takisto aj „slovenská“ Rodina. Rozdiely boli metodickej povahy a v tom má Zvěřina pravdu. Vystihuje to aj prestrelka medzi dvoma poňatiami apoštolátu. Silva a Vlada nazývali Pražáci žartovne najortodoxnejšími kolakovičovcami. Oni, naopak, s úsmeškom hovorili o stretnutiach konaných u „Růženky“ ako o kunsthistorickom seminári či Růženkinom salóne. Kto však mal v Prahe pre krúžkový spôsob apoštolátu veľké pochopenie, hoci sa s Kolakovičom nikdy nestretol (z rímskych štúdií sa vrátil až v roku 1948), bol P. Oto Mádr, po Zvěřinovi druhá hlava českej Rodiny.

Počas svojho krátkeho pražského pôsobenia naviazal Kolakovič kontakt okrem študentov s mnohými významnými českými laikmi a kňazmi. Na jeho stretnutie s vtedajším riaditeľom saleziánskeho ústavu v Prahe a neskorším litoměřickým biskupom Štěpánom Trochtom spomína Jukl. Kolakovič povedal vtedy o Trochtovi: „On je náš človek!“ Ale aj arcibiskup Beran bol Kolakovičovi naklonený. Keď v novembri 1945 odchádzala do Ríma na štúdiá prvá skupina českých bohoslovcov, zariadil mu Beran, aby sa tam zviezol s nimi.

Rím Kolakovič potreboval, veď chcel Pia XII. zoznámiť s výsledkom svojej – v podstate neúspešnej – cesty do Moskvy. Pápež ho prijal žartovne: „Je to pravda, otče, že ste sa stali Slovákom?“ Charakterizuje to Kolakovičovu katolicitu, všeobecnosť. Pred Vianocami bol Kolakovič opäť na Slovensku, aby tam dal už skôr sľúbené exercície pre členov Rodiny.

Aféra

Začiatkom januára 1946 prišla si ŠtB pre Jukla a fackami dokrvava chcela z neho vypáčiť, kde je Kolakovič. Začala rozsiahla zatýkacia akcia po celej republike. Zatknutý bol aj Krčméry, v Prahe môj otec, vtedy námestník ministra vnútorného obchodu, a mladší kolega z ministerstva a jeden z prvých členov slovenskej Rodiny Arpád Szabo (František Braxátor). Keď sa Kolakovič (práve dával exercície kňazom v Trnave) dozvedel, že prebieha kvôli nemu hon na členov krúžkov, sám sa na polícii prihlásil.

Dňa 24. marca 1946 priniesla ČTK senzačnú správu, prevzali ju oznamovacie prostriedky celého sovietskeho bloku, že na Slovensku bolo odhalené ľudácke sprisahanie, že v Topoľčanoch chytili skupinu dr. Chalmovského, bývalého funkcionára Hlinkovej mládeže, že zatknutí boli aj „terorista“ Jozef Vicen a „duchovný vodca celej akcie Kolakovič. (...) Na Slovensku nadviazal styky s Hlinkovou mládežou a pod rúškom prednášok o sociológii poriadal spravodajské kurzy, organizoval ilegálne skupiny, tzv. Rodiny, nepracoval v nich však proti nacizmu, ale proti socialistickej ideológii.“ Okrem toho „nabádal svojich stúpencov, aby sa votreli medzi účastníkov slovenského povstania a snažili získať zásluhy a tým aj vplyvné postavenie vo vysokých úradoch znova vybudovaného štátu. (...) Kolakovič bol vlastne špión svetového formátu, povahovo pritom vonkoncom nezdolný, zarputilý, pevný vo svojom zradnom poslaní, ktorý doteraz neprezradil ani jedného zo svojich informátorov alebo spolupracovníkov.“

Neviem posúdiť, čo je pravda na tom, že Chalmovského skupina pripravovala „ozbrojený protištátny odpor“ a dopúšťala sa ďalšej ilegálnej činnosti, ale nevylučujem to, hoci komunistom neverím ani slovo. Na Jáchymovsku som sa stretol s chlapcami z Bielej légie, ktorí mali už nejakú ilegálnu činnosť za sebou. Ale obvinenie druhu, ako že Kolakovič bol duchovným vodcom akejsi neoľudáckej aktivity, je taký nezmysel, že ho vyvracať nebudem; stačí snáď to, čo som dosiaľ o ňom napísal.

Zmienim sa ale o niečom všeobecnejšom. Komunisti sa po vojne chytali hocičoho, len aby očiernili Cirkev. Neváhali označiť aj náboženskú aktivitu, akou boli naše krúžky, a biť na poplach: „Ľudáci už zas zdvíhajú hlavy.“ Horšie je, že tomu najmä v Čechách verili aj ľudia protikomunisticky naladení. Potvrdila sa tak, žiaľ, Kolakovičova predpoveď, že slovenský katolicizmus doplatí na prílišnú klerikalizáciu Slovenského štátu.

A čo sa týka môjho otca? Intervenovali sme za jeho prepustenie prostredníctvom poslanca za Demokratickú stranu u ministra vnútra Noska. Ten mávol rukou: „Čo? Vaško? Toho po voľbách pustíme.“ Tak sa aj stalo. Kolakovič bol prepustený o niečo viac ako mesiac, 29. júna 1946, a to na príkaz bratislavskej prokuratúry, ktorá ešte nebola v komunistických rukách.

Po prepustení sa Kolakovič rýchle premiestil do Prahy, kde sa skôr mohol stratiť. Býval u slovenských lazaristov na Malej Strane. Je až neuveriteľné, že ho tam ŠtB, hoci po ňom opäť išla, nevypátrala, veď okolo neho bolo ako vždy až príliš živo. Aj ja som sa tu s ním naposledy stretol. Do ukončeniu jeho českej misie mu zostával mesiac. Čo všetko ale za tento Prozreteľnosťou mu vymedzený čas stihol! S koľkými ľuďmi sa stretol, koľko akcií rozbehol! Jednou z nich, a tá trvá dosiaľ, sú slovenské sväté omše.

Dňa 1. augusta 1946 odprevadil Kolakoviča na Smíchovskú stanicu jeden z prvých členov pražskej Rodiny, jadrový fyzik Miloš Lokajíček. Kolakovič naskočil do vlaku s belgickými repatriantmi. Kto a ako ho na ich zoznam dostal, neviem. Faktom je, že navždy unikol z osídiel našej, sovietskej a juhoslovanskej bezpečnosti, ktoré vraj všetky na neho vydali zatykač.

Epilóg

Podľa mňa prispel Kolakovič slovenskej i českej cirkvi najmä tým, že ich zoznámil s novými, na Západe už rozšírenými, ale u nás takmer neznámymi prúdmi katolíckeho myslenia, ktoré dozreli na 2. vatikánskom koncile. Týkali sa už spomenutého chápania Cirkvi ako Kristovho mystického tela, ako Božieho ľudu. Z toho vyplynulo všetko ostatné – obnova liturgie, väčšia účasť laikov na živote Cirkvi, kolegialita rôznych hierarchických stupňov, ekumenizmus.

Po druhé, zoznámil naše cirkvi s novými formami apoštolátu, ku ktorému je povolaný každý kresťan už krstom. Každý v miere charizmy, ktorú dostal, by tak mal prispieť k vytváraniu Božieho prostredia.

Po tretie, pripravil našu Cirkev na prenasledovanie. Odhadujem, že asi tri stovky členov Rodiny a krúžkov s ňou spojených prešlo v päťdesiatych rokoch väzeniami, internáciami, bolo rôzne perzekvovaných a až na malé výnimky v skúškach obstáli.

Všetko ostatné, čo som o Kolakovičovi počul, že bol znovu v USA, že sa v Indii stretol s Matkou Terezou, že koncilovým otcom dával exercície, že bol aj v Číne, to všetko asi je pravda, ale nič z toho neviem doložiť. Práve tak neviem, kedy, kde a ako zomrel. Nakoniec chcem podotknúť, že mnohé nedorozumenia týkajúce sa Kolakoviča spôsobila kniha Američanky Gretty Palmerovej God’s Underground by Father George, ktorá vyšla v New Yorku v roku 1949. Slovenský preklad knihy vydal pod názvom Božie podzemie Sekulárny inštitút Fatima v Nitre roku 1994. Knihu jej vraj nadiktoval sám Kolakovič, a je teda akousi jeho autobiografiou. Neverím tomu. Je tam totiž toľko nezmyslov vyplývajúcich z neznalosti prostredia, zamieňania si Chorvátska so Slovenskom a Bieloruskom, z našich krúžkov sa stali ozbrojené partizánske skupiny, Kolakovič bol partizánskym dôstojníkom, na našich stretnutiach konaných z bezpečnostných dôvodov v lese sme vraj rozostavovali hliadky a dievčatá prinášali na ne pod sukňami jedlo. Nedivím sa historikovi Vnukovi, ktorý z knihy Palmerovej cituje akoby Kolakovičove slová, že ho potom nemôže brať vážne. Pripúšťam, že Palmerová sa s Kolakovičom stretla, že aj niečo z jeho rozprávania zaznamenala, ale potom to zdramatizovala, aby jeho „Božie podzemie“ urobila zaujímavejším podľa amerických predstáv. Škoda.

Text vyšiel pôvodne v Impulze, vychádza so súhlasom redakcie.