Kolakovič pred dverami prezidenta Tisa

Presne pred 80 rokmi sa chcel Tomislav Poglajen, neskôr u nás známy ako profesor Kolakovič, stretnúť s prezidentom Jozefom Tisom.

Na Slovensku bol iba deň, pricestoval vlakom 13. septembra 1943. Bol pondelok, hneď ďalší deň sedel pred dverami prezidenta Tisa, v kancelárii Dr. Karola Murína, prezidentovho osobného sekretára. Murín mal dobrú povesť a miernu povahu, svojho prezidenta lojálne sprevádzal až do konca, spolu s Tisom boli o pár rokov zadržaní v Bavorsku. V roku 1947 sa mu však podarilo z krajiny utiecť.

Nevieme, čo sa v utorok 14. septembra 1943 presne stalo. Vieme iba výsledok. Až teraz, po dlhých desaťročiach, sa zrazu objavil tento text. Môže to byť fikcia.

Z jezuitského kláštora do Grasalkovičovho paláca to nebolo ďaleko, aj dnes si to môže čitateľ prejsť rýchlym krokom a odmerať presne. Profesor Kolakovič, vlastným menom Poglajen, chodil rýchlym krokom. Nie však unáhlene, ani ako ten, čo sa ponáhľa alebo mešká.

Bol utorok, Dr. Murín bol v kontakte s Poglajenom ešte včera podvečer. Krátko po tom, ako prišiel do Bratislavy, na stanici previazal ranu nejakému nemeckému vojakovi, rýchlo našiel jezuitský kláštor. Zložil si veci, vyložil pár kníh, a hneď sa hlásil u Dr. Karola Murína. Taký mal pokyn od veľvyslanca Jozefa Ciekera, ktorý bol vyslancom v Chorvátsku a ktorý pomohol Poglajenovi utiecť z Dubrovníka a Záhrebu. Až príliš prekážal Nemcom aj Talianom. Vyhľadávali ho komunisti, išlo mu o život.

Murín mu dal termín na utorok 10. hodinu. Prišiel 15 minút skôr, Prezidentský palác bol malý, rýchlo ho doviedli k dverám osobného sekretára. Vonku pršalo, ľahký elegantný kabát si zložil na vešiak, na parkety stekali zvyšky vody. Chvíľu čakal. Otvorili sme dvere, vošiel.

„Dober den,“ začal mixovanou chorvátskou slovenčinou Poglajen. Hovoril tvrdo, ale pôsobilo to takmer mäkko. Vďaka rysom tváre, úctivému úsmevu. Stisk mal pevný.

Murín sa na neho pozeral s rešpektom. Bol to kňaz, božieho pomazaného si vždy vážil a vážiť bude, v príručnej taške mal list od kardinála Stepinaca. Ten bol aj na Slovensku dobre známy, osobnosť. Stepinac si Poglajena veľmi vážil, niekoľkokrát ho nechal kázať a kázne prenášať rozhlasom. Videl v ňom nádej, oceňoval vzdelanosť. Murín už navyše o Poglajenovi čítal osobnú depešu od veľvyslanca Ciekera. Dobre vedel, kto prichádza, ako sa zastal Československa po Mníchove, prečo ho neznášali Nemci a ako on tvrdo kritizoval komunizmus. Rešpekt ešte viac posilnila Poglajenova charizma.

„Vitajte, pán profesor, sadnite si.“ Ponúkol mu kávu, Poglajen odmietol. Dal si čaj. „Tu sú vaše doklady,“ bolo na nich meno Tomáš Kolenič, narodený v Chorvátskom Grobe. „Dakujem, chvala, pan doktor.“ Nemäkčil.

Hovoril stroho, lebo chcel hovoriť slovansky. Slovensky ešte nevedel, časom príde aj to. Ruština by mu išla lepšie, ale nebol si istý reakciou.

Mal pripravené krátke vysvetlenie, že sa v Bratislave neplánuje zdržať, smeruje do Ameriky, chcel podať svedectvo o tom, ako sa talianski fašisti a nemeckí nacisti správajú k Chorvátom. Vedel, že chorvátsky režim má horší imidž ako ten slovenský, ale bol vlastenec a hľadal spôsoby, ako pomôcť Chorvátom po vojne. Vzhľadom na hrozbu komunizmu. Partizánov aj Srbov poznal až príliš dobre.

Murín počúval. Mysľou akoby bol niekde inde.

Poglajen si to všimol. Stíchol a prestal hovoriť o svojich plánoch.

Po chvíli pozrel na dvere prezidentovej kancelárie, tlmene počul, že Tiso práve dokončil telefonát.

„Pán doktor, rád by som podal ruku pánovi prezidentovi, bratovi v službe, Dr. Tisovi. Mám pre neho pozdravy od kardinála Stepinaca.“

„Mrzí ma to, otec Poglajen, pán prezident má plný program.“

„Nesiem ešte jeden odkaz. Týka sa budúcnosti.“

Murín pocítil vážnosť chvíle. Odsunul stoličku, prešiel k oknu a späť, potom ku dverám. Zaklopal, vošiel.

Nebolo počuť nič. Ani slovo. Iba tiché tikanie hodín na stene. Poglajen nebol nervózny, skôr sústredený , Obavy nemal, vedel, že tu bude môcť zostať. A ak bude musieť odísť, odíde. O Tisovi už počul veľa, nielen od Ciekera, poznal ho z novín. Mal na neho názor, oceňoval, akú má autoritu v spoločnosti, ale práve tam videl slabé miesto. Lámal sa predsa čas. Rusi otočili front na východe, Američania sa pred pár dňami vylodili na juhu Talianska. Jeden aj druhý front boli ďaleko, ale bola to len otázka času.

Muselo to byť 7-8 minút. Murín sa vrátil, dvere za sebou opatrne zavrel.

„Mrzí ma to, páter Kolenič, pán prezident vás nemôže prijať. Povinnosti.“

Zostalo ticho.

To nečakal. Predpokladal, že s ním nebude Tiso súhlasiť, ale s rozhovorom počítal. Boli predsa obaja kňazi. Tiso patril medzi najvzdelanejších politikov, nezapadal do binárneho sveta, aj keď bola vojna. Obaja mysleli politicky. Stena medzi nimi bola pevnejšia.

Poglajen sa postavil, úctivo podal Dr. Murínovi ruku a odišiel. Nepovedal ani slovo. Bol vyšší ako Murín, pôsobilo to dôstojne. Vonku si zobral kabát, kroky mal kratšie.

Murín cítil ľútosť, zmar. Ale svojmu prezidentovi neoponoval. Keď mu vnútri jeho kancelárie predostrel Poglajenovu žiadosť o prijatie, ten si ho pokojne vypočul a žiadosť zamietol. Nerozmýšľal, mal to premyslené. Mal čas, ale nemal chuť.

„Nemá nám čo povedať, pán Dr. Murín. On to pochopí.“

O pár rokov neskôr, si na túto žiadosť počas výpovede vo väznení Tiso spomenie. „Jeho žiadosť nebola jasná, neprijal som ho,“ vybaví to rovnako stroho.

Obidvom, Poglajenovi aj Tisovi, bolo všetko až príliš jasné.

Vtedy, 14. septembra 1943, sa pre Kolakoviča všetko začalo. Bude trvať iba rok, jeden-jediný rok, kým z Bratislavy odíde do Banskej Bystrice, do Povstania, ale za ten rok sa stane všetko podstatné. Onedlho prídu do Bratislavy vysokoškolskí študenti. Rýchlo spozná viacerých kňazov. Hodiny budú tikať ešte rýchlejšie, je pred ním obrovský kus práce.

Poglajen zrýchlil krok. Jedna príležitosť nevyšla, druhá sa práve začala.