Pri spomienke na starého otca si ako prvé predstavím jeho mlčanie. Tým začínal každý náš rozhovor. Najprv sa na mňa zahľadel spod okuliarov, trochu sa usmial a až potom prišli na rad slová. Jeho byt bol presiaknutý tichom, ktoré však vypovedalo o mnohom – o samote, celoživotnej disciplíne, múdrosti, o zmierení. V duchu som si vravievala, že starý otec žije na púšti pri studni. Vždy je ochotný mi z nej nabrať vodu, keď sa pri nej cestou zastavím, ale hoci ja sa pohnem ďalej do pestrosti mladého života, on zostane mlčky čakať na ďalších okoloidúcich.
Túžim si uctiť jeho generáciu, keď už pre nič iné, tak aspoň pre celoživotnú múdrosť získanú možno najmä vlastnými zlyhaniami a ľútosťou. Zároveň si uvedomujem, že nie každý by so mnou súhlasil. Často počúvam, ako mladí hovoria o starých a starí o mladých – akoby tvorili dva priepastne rozdielne druhy. Pamätám si, ako som sa raz ešte ako dieťa rozhorčovala pred starou mamou nad nejakými „babkami“, ktoré ma niečím rozčúlili. Mala som pocit, že som v práve a určite mi dá za pravdu. Ona mi však s vážnou tvárou povedala: „Vieš, aj ja som babka.“ Nezabudnem na to, ako som sa vtedy hanbila.
Nechcem obhajovať chyby starších ani mladších. Vlastne ich vôbec nechcem rozdeľovať. Ľudia robia chyby v každom veku a nemožno k nim pristupovať všeobecne. Každý človek je iný. Píšem len z vlastnej skúsenosti a mala som veľké šťastie na starých rodičov. Sú pre mňa celoživotnými vzormi. Starý otec občas hovoril o samote starých ľudí. Ja by som mohla hovoriť o samote mladého človeka bez starých rodičov. Veľmi mi v živote chýba ich pohľad alebo, lepšie povedané, nadhľad, ktorý vekom získali.
O to viac mi je ľúto, keď v súvislosti s nakazením koronavírusom počujem, ako sa mladí v tomto čase upokojujú myšlienkou, že nie sú starí. A starí majú čo robiť? Ľutovať sa, že už nie sú mladí? Neviem sa vyhnúť tomuto príkladu, jednoducho, ešte aj táto celosvetová choroba nám ukazuje, že medzi mladými a starými nie je až taký veľký rozdiel, keď si vyberá obete z obidvoch „skupín“.
