Kradne, ale aj niečo spraví

Trochu ma to rozčuľovalo, ako je to možné? Veď sme mali všetko podľa predlohy. Nemôžeme sa sťažovať? Ten známy sa usmial a povedal - časom pochopíš. Nesťažovali sme sa. Prišli sme o týždeň znovu a ešte raz nasledujúci týždeň. Na tretíkrát sa nám to podarilo a ja som mal prechodný pobyt na jeden rok. Všimol som si, že podobne dopadli aj iní. Ale nikto sa nesťažoval, nehádal. Pokojne odišiel a znovu prišiel o niekoľko dní. Vtedy som sa naučil, že na prvýkrát nič na úradoch nevybavím a že úradníci sú veľmi dôležití. Vždy niečo bude chýbať – nejaký dokument, pečiatka, podpis. Tak to funguje a je iba jedna výnimka. Ak máš známych alebo ak nenápadne posunieš s dokumentmi aj obálku.

O rok sa celý proces zopakoval. O dva roky to bolo najťažšie. Z cudzineckého úradu mi prišlo rozhodnutie, že prechodný pobyt som nedostal, a teda musím do dvoch týždňov opustiť krajinu. Išli sme sa spýtať prečo.

Pani úradníčka nám povedala, že nám na jednom dokumente chýbal dátum. Prosili sme, či sa to nedá dodatočne doplniť, veď všetko ostatné sme mali v poriadku, ja som kňaz a prišiel som pomôcť ľuďom na Ukrajine... Pani sa išla spýtať vedúceho. Videl som, ako sa s ním rozpráva. Potom sa vrátila a povedala: „Bohužiaľ, váš termín, dokedy ste mali všetko predložiť, vypršal včera a my vám nevieme pomôcť.“ Otočila sa a odišla.

Pozrel som sa z diaľky na jej vedúceho. Sedel tam a usmieval sa. Mladší odo mňa, suverénny. Nemalo význam sa s ním hádať. Vedel som, že sa sem musím znovu vrátiť. Aj on to veľmi dobre vedel. Jednoducho, nechcel pomôcť. Alebo chcel, ale čakal niečo... Mlčky, s pocitom bezmocnosti som odišiel.

O dva dni som vycestoval na Slovensko, kde som znovu podal žiadosť o víza, čakal na odpoveď a potom som sa opäť vrátil na Ukrajinu. Podobných situácií bolo veľa.

Cestoval som z Odesy do Ľvova vlakom. Cesta trvá 12 hodín. Spolubrat, ktorý mi kupoval pred týždňom lístok, mi povedal: „Máš šťastie, kúpil som posledný lístok. Tieto vlaky sa vždy rýchlo obsadia. Ľudia chodia odpočívať k moru.“ V deň odchodu ma odprevadil na stanicu. Na peróne sme hľadali môj vozeň. Vtom sa nám nenápadne prihovoril sprievodca: „Nepotrebujete lístok?“ Spolubrat s ním krátko komunikoval a poďakoval sa. Ja som sa ho nechápavo spýtal: „Veď si vravel, že všetko je už obsadené. A on nám ponúkol lístok!“

„Áno,“ usmial sa. „Ale vždy sa nájde miesto pre toho, kto má peniaze a dobre zaplatí. Zbadal, že si cudzinec, a tak si chcel trochu prilepšiť. Všetci to tak robia.“

Všetci tak robia! Ako je to možné, v duchu som si povedal. Takto sa nikam nedostanú.

Iná situácia.

Boli sme v jednom malom mestečku. Rozprávali sme sa s domácimi obyvateľmi a okrem iného sme pochválili, ako pekne upravili centrum. „Áno,“ odpovedal jeden. „Starosta sa postaral. Idú voľby, tak sa snaží. Budeme ho voliť aj na ďalšie obdobie. Všetci vedia, že kradne, ale aj niečo spraví pre nás. V susednom meste starosta nespravil nič, len kradol. A preto toho nášho budeme voliť.“

Kradne, ale aj niečo spraví... Všetci to vedia.

Ďalšia situácia. S jedným mladým spolubratom sme sa dohodli, že si spraví vodičský preukaz, aby mohol jazdiť, keď to bude potrebné. Prvú vec, na ktorú sa ho spýtal jeho známy, bolo, či to chce robiť oficiálne alebo neoficiálne. Samozrejme, že oficiálne, odpovedal. Tak sa prihlásil  do autoškoly, zaplatil za kurz a začal navštevovať vyučovanie a neskôr cvične jazdiť. Keď sa blížili záverečné skúšky, povedal mi: „Dnes sme mali poslednú hodinu. O týždeň budú skúšky. Na konci nám naznačili, že je dobré sa ešte poskladať, aby to všetko dobre dopadlo.“ „A ty si čo na to odpovedal?“ zareagoval som rozhorčene. „Povedal som, že som platil za kurz a splnil všetky podmienky a že som rehoľník a nebudem také niečo podporovať.“ O týždeň išiel na skúšky. Nespravil. Všetci jeho spolužiaci spravili.

Potom som sa ešte zaujímal, čo to znamená neoficiálne spraviť vodičák. Všetci sa na mňa usmiali s výrazom tváre – vidieť, že si cudzinec a nevieš, ako to tu chodí. Vysvetlili mi to. Stačí dať peniaze a do týždňa máš vodičský preukaz doma na stole bez toho, aby si navštevoval autoškolu. Takto vraj v minulosti väčšina robila „skúšky“. A takto sa dalo  - a možne ešte stále sa dá - kúpiť takmer všetko, skúšky na vysokej škole, vysokoškolský diplom, funkciu.

Všade na úradoch je veľká byrokracia a veľa papierov. Na všetko je potrebný dokument, potvrdenie. A všade musí byť pečiatka. Tak to funguje aj v školstve. V škole, ktorú sme ako saleziáni spravovali a ktorú som pravidelne navštevoval, som si všimol, že riaditeľ a sekretárka vždy niečo vypisujú. Nejaké papiere, dokumenty. Spýtal som sa, čo to je. „No, bohužiaľ, je to tak,“ odpovedali. „Školstvo má veľkú byrokraciu. Všetko musíme dokladovať, na všetko písať písomné žiadosti, všetko zdôvodňovať. Zoberie nám to veľmi veľa energie. A  nielen nám, ale aj učiteľom. Oni musia tiež vyplňovať a odovzdávať veľa dokumentov. My vieme, že to nikto potom nečíta, ale musí to byť. Dokonca robíme aj doklady ,pro forma‘,  t. j. papierovo vykážeme to, čo nikdy nebolo zrealizované alebo sme to splnili len formálne.“ Nerozumel som tomu a spýtal sa: „Ak to nespravíte? Nevyplníte? Čo sa stane?“ Prekvapene sa na mňa pozreli: „Príde kontrola a dostaneme napomenutie alebo pokutu.“

„Kedy bola posledná kontrola?“

„Pred dvoma rokmi. Vždy niečo nájde, nejakú chybu v papieroch, ale my sa snažíme, aby toho bolo čo najmenej.“

„A čo by sa stalo, keby sme sa teraz dohodli, že nebudete toto všetko robiť alebo budete robiť len polovicu celej byrokracie a zvyšok času venujete vzdelávaniu a výchove detí? A celú zodpovednosť za kontrolu beriem na seba ja. V konečnom dôsledku, riaditeľom je salezián, takže ponesieme zodpovednosť my saleziáni a nie vy učitelia.“

Nechápavo sa na mňa pozreli. Nikdy tak neuvažovali. Pochopil som, že to nedokážu. Majú čosi hlboko vryté v podvedomí. Nevedia ináč. Aj mi to raz povedali – rozumieme vám, ale už to nedokážeme zmeniť. Je to hlboko v nás. Strach. Strach z kontroly, pokuty, napomenutia. Možno tá nová generácia, ktorá príde po nás...

Nekritizoval som ich za to. Chápal som ich a snažil sa pomôcť, ako sa dalo. Len som si uvedomil, ako hlboko je to v nich. To je tá minulosť. Roky tvrdého systému, ktorý na nich tlačil. Keď som niektorých učiteľov priviezol na Slovensko a navštívili školy, rozprávali sa s vedením, pýtali sa, počúvali, videl som, ako im žiaria oči. Boli prvýkrát v zahraničí, ale čo bolo oveľa dôležitejšie – na vlastné oči videli a počuli, že sa to dá aj inak...

Celkový obraz sa mi vyjasnil až vtedy, keď mi to jeden známy vysvetlil: „Pozri sa, moja mama mi rozprávala, ako to bolo v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Ona, vtedy čerstvá absolventka univerzity, sa snažila zamestnať a poctivo pracovať. Prácu si našla rýchlo, ale uživiť sa z platu jej akosi nevychádzalo. Ako sa snažila, nedokázala zo svojho príjmu zaplatiť základné, minimálne náklady. A to ešte vtedy nemala rodinu. Jeden známy jej poradil – takto nevyžiješ a nikam sa nedostaneš. Ak chceš normálne žiť, nesmieš v noci spať. Spočiatku tomu nerozumela. Potom jej začalo svitať. Všimla si veľký ruch po večeroch, nociach na ulici a vlastne po celom meste. Ľudia čosi nosili v batohoch, ťahali na vozíkoch či vozili v autách.

Vtedy pochopila. Jednoducho si v noci brali to, čo cez deň bolo zakázané. Aby uživili rodinu, aby prežili. A keďže to tak robili takmer všetci, nikto im nebránil, nezakazoval. Zvykli si na to a naučili sa na takýto spôsob života. Počas dňa plníš plány, pozorne počúvaš svojho nadriadeného, nesťažuješ sa a večer si vezmeš, čo potrebuješ na prežitie. Po čase sa už nikto nad tým nepozastavoval. Jednoducho to prijali ako nutné zlo a zvykli si na to.

Zmeniť to v národe, ktorý má 40 miliónov obyvateľov, nebude také ľahké a rýchle.

Áno, nie je to ľahké. Ale akí obdivuhodní a silní musia byť tí, ktorí napriek tomu, že to vidia a dennodenne sa s tým ešte stretávajú, nevzdávajú to a snažia sa slušne vychovávať svoje deti, snažia sa poctivo pracovať a nestrácajú nádej. Stretol som ich veľmi, veľmi veľa. Oni nechcú odísť z krajiny, oni ju milujú, je to ich vlasť. Vedia, že ľudia sa rýchlo nemenia, že zmeniť systém nie je také ľahké, a predsa veria a žijú verne, poctivo svoju každodennosť. Vidia realitu, nedokážu ju zmeniť, ale nevzdávajú sa.

Naučilo ma to úcte a pokore pred týmto národom. Naučilo ma to nehodnotiť povrchne a rýchlo, ale hľadať korene a ísť na podstatu. Naučilo ma to obdivovať tento národ, ktorý trpel a stále trpí.

Poslednýkrát som si prechodný pobyt vybavil na prvýkrát v priebehu polhodiny. Prišiel som,  tentoraz už sám, do novej budovy cudzineckej služby. Pri vstupe ma s úsmevom privítala mladá žena. Spýtala sa, ako mi môže pomôcť, a potom mi pomohla zaregistrovať sa k tomu správnemu okienku. Po asi 15 minútach na volali. Vyložil som všetky potrebné dokumenty. Úradníčka si ich prezrela a vysvetlila, čo mi ešte k tomu chýba, a hneď mi to aj pomohla doplniť. O pol hodiny ma prepustila s tým, že všetko je v poriadku a do 10 dní ma smskou upovedomia o výsledku. Poďakoval som sa jej, usmial a odišiel. O päť dní mi naozaj prišla správa a môj preukaz s prechodným pobytom na ďalší rok ma čakal na úrade.