„Počujete to ticho? Provládni nacionalisti v Srbsku dorazili na kultúrnu akciu tamojšej slovenskej menšiny, zničili ju, zranili ľudí. Reakcia vlády gde? Šimkovičová? Nič. Šťuka Blanár mĺkvy ako ryba... Halóóó! Na týchto Slovákoch vám nezáleží???“ hneval sa Krúpa na sociálnej sieti.

Bližšie informácie o víkendovom škandále v Srbsku však našich opozičníkov usvedčujú minimálne z vážneho skreslenia a zneužitia situácie. Tú si totiž veľmi rýchlo prispôsobili a vyrobili z nej (dnes už vlastne úplne typickú) politicky motivovanú dezinformačnú kampaň.

Možno preto, že je leto a okrem výživného tendra na záchranky sa z vody ťažko vyvarí niečo iné.

Čo sa však v Báčskom Petrovci v sobotu naozaj stalo?

Mladí aktivisti chceli na okraji Slovenských národných slávností predstaviť fotografickú výstavu z demonštrácií proti srbskej vláde. Výstavu strhla partička chuligánov, zrejme sympatizantov vládnej strany.

Z vyjadrenia samotného organizátora Slovenských národných slávností vyplýva, že napadnutá akcia nebola oficiálnou súčasťou ich programu, ale išlo o výstavu, ktorú pomimo zorganizovali protivládni aktivisti. Práve naopak, národné slávnosti organizátor predstavil ako kultúrne predstavenie pre všetkých, teda ako apolitickú udalosť, ktorá má spájať a kde pokus o vyhrotený politický súboj nemá miesto.

Preto krok aktivistov, namierený voči vládnej strane, označili ako politickú provokáciu, ktorá mnohých oprávnene nahnevala.

Dva tábory, ktoré sa do seba pustili, teda vôbec neboli formované etnicky. Na jednej aj druhej strane boli Slováci aj Srbi. A deliace čiary boli politické.

Konanie aktivistov Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku označila za „provokovanie rozzúrenými blokádnikmi a nenávistníkmi Srbska, narúšanie oficiálnych programov Slovenských národných slávností (a) vytváranie politických predstavení“. Išlo podľa nej o priamu výzvu na nepokoje a pokus o rozdelenie slovenskej národnej menšiny v Srbsku.

Vandali teda napadli fotografickú výstavu mladých aktivistov, ktorá sa uskutočnila mimo oficiálneho programu a ktorá bola zjavne politicky motivovaná.

Aktivisti pred miestnou knižnicou vystavili fotografie z protivládnych študentských protestov vo Vojvodine proti vláde a prezidentovi Aleksandarovi Vučićovi. Protesty boli reakciou na tragédiu v Novom Sade, v hlavnom meste Slovákmi obývanej Vojvodiny, kde začiatkom novembra minulého roka spadol betónový prístrešok vlakovej stanice a zahynulo 16 ľudí.

Svedkovia tvrdia, že miestna polícia počas útoku nezasiahla a napadnutým neposkytla ochranu, čo je naozaj problém.

Ivan Korčok však písal o tom, že útok na aktivistov bol brutálny, hoci nie je známe, že by došlo k vážnejším zraneniam. Je pravda, že boli poškodené vystavované diela a niekoľko ľudí utrpelo ľahšie zranenia. Na záberoch, ktoré zverejnil Krúpa – a ktoré patria zatiaľ k tomu „najbrutálnejšiemu“, čo sme videli –, zopár ľudí kope do akýchsi fotografických obrazov, pričom sa zdá, že sa skupiny okopávajú aj navzájom.

Rámcovanie tejto udalosti ako „brutálny útok“ je však neprimerané. Najmä ak týmto pojmom ľudia ako Korčok a Krúpa zvyknú označovať ruskú agresiu na Ukrajine.

Tu išlo skôr o agresívnu potýčku s nahnevanými násilnými prvkami, teda o niečo podobné, ako sa „podarilo“ vyprovokovať strane Progresívne Slovensko, keď pred voľbami v roku 2020 v rámci kampane fakticky vyzvala kotlebovcov, aby si to rozdali priamo v uliciach.

So sloganom „Poďme do nich“, prípadne „Skončíte ako Tiso“, provokovali na mítingoch kotlebovcov rôzne bomberové skupinky. Násilie, ktoré vyprovokovali, nebolo zrejme síce také vážne, v aké dúfali, zavše si však vyslúžili zopár zaúch.

Násilie na verejných akciách je neprijateľné a malo by byť riadne vyšetrené. A o udalosť by sa mal nepochybne zaujímať aj náš veľvyslanec. V Srbsku však nešlo o žiadny brutálny útok, ale skôr o vyprovokovanú agresívnu potýčku dvoch znepriatelených politických táborov.

A rozhodne nešlo o útok srbských nacionalistov proti slovenskej menšine a jej kultúrnej akcii, ako dezinformujú Krúpa s Korčokom, ale o politický konflikt, v rámci ktorého sa sympatizanti národného politického tábora zrazili s ich odporcami.

Úsmevným paradoxom je, že slovenská menšina sa vďaka tomu so srbskou väčšinou zblížila. No ani nie tak na spomínanej apolitickej kultúrnej akcii, ale spoluprácou v dvoch politických táboroch, ktoré proti sebe vytiahli.