Kardinál, ktorému pobozkal prsteň pápež

Na Slovensku vieme o kardinálovi Stefanovi Wyszyńskom málo, bol to pritom dôležitý spojenec a priateľ Slovákov. Práve dnes si pripomíname 120. výročie jeho narodenia, v septembri bude blahorečený. O jeho význame a väzbách ku Slovensku píše poľský historik Mirosław Szumiło.

Stefan Wyszinský, kardinál tisícročia. Foto: Mt514/FB

Kardinál Stefan Wyszyński sa narodil 3. augusta 1901, dnes je tomu presne 120 rokov. Zomrel 28. mája 1981, tento rok si teda pripomíname aj 40. výročie jeho smrti. O kardinálovi treba vedieť toho viac, zvlášť na Slovensku, ku ktorému mal vrelý vzťah. Ale v prvom rade treba vedieť, že to bol vodca poľského národa v období zotročovania komunistickým režimom. Jeden z najvýznamnejších Poliakov dvadsiateho storočia, nazývaný ľuďmi „nekorunovaným poľským kráľom“, zohral tiež dôležitú úlohu v akcii pomoci pre prenasledovanú katolícku cirkev na Slovensku.

Dňa 16. novembra 1948 pápež Pius XII. vymenoval biskupa Wyszyńského za varšavského a gnieznianskeho arcibiskupa a za prímasa Poľska. Čoskoro sa rozbehla oficiálna proticirkevná ofenzíva komunistickej moci, ktorá v priebehu niekoľkých rokov silnela. Dňa 9. februára 1953 Štátna rada vydala dekrét o obsadzovaní cirkevných funkcií, na základe ktorého duchovní boli povinní skladať sľub vernosti Poľskej ľudovej republike. Znamenalo to prijatie československého modelu v Poľsku a koniec organizačnej nezávislosti Cirkvi. Z toho dôvodu prímas Wyszyński v máji roku 1953 v mene biskupov uverejnil slávny pastiersky list Non possumus, v ktorom sa domáhal zachovávania zákonov a náboženskej slobody.

Snímky z nového Múzea Jána Pavla II. a Stefana Wyszinského vo Varšave. Foto: Mt514/FB

Dňa 25. septembra 1953 štátna bezpečnostná služba kardinála Wyszyńského vo Varšave zatkla na základe uznesenia predsedníctva vlády Poľskej ľudovej republiky. Začalo sa obdobie jeho bezprávneho väznenia. Stav zotročenia Cirkvi trval však len tri roky. V dôsledku narastajúceho politického odmäku a robotníckych protestov v Poznani dňa 28. júna 1956 došlo v Poľsku k zmenám vo vedení Poľskej zjednotenej robotníckej strany. V októbri v tom istom roku sa prvým tajomníkom strany stal Władysław Gomułka a v štáte nastal čas obmedzenej liberalizácie systému komunistickej moci. Znamenalo to aj dočasnú zmenu politiky voči Cirkvi.

Kardinál Wyszyński sa vrátil do hlavného mesta, nadšene vítaný veriacimi. Po prepustení nanovo začal vykonávať pastoračnú činnosť. Po ňom sa do svojich diecéz vrátili vyhnaní aj zatknutí biskupi. Vďaka jeho podmienečnému postoju Cirkev získala čiastočné akceptovanie činnosti, ktorú jej komunistické orgány dosiaľ nedovoľovali vykonávať – ako najdôležitejšie sa ukázalo zrušenie dekrétu o obsadzovaní cirkevných funkcií.

V nasledujúcich rokoch pokračovala politika selektívnych represií a obmedzovania činnosti Cirkvi vo verejnej sfére. Situácia cirkvi v Poľsku však bola oveľa lepšia ako v Československu, napríklad náboženské rády mohli fungovať legálne. To umožnilo nadviazať tajnú spoluprácu s katolíkmi zo Slovenska. Už dňa 9. januára 1957 sa s prímasom Wyszyńským vo Varšave stretol slovenský jezuita Michal Potocký. Predstavil mu situáciu rímskokatolíckej cirkvi a gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Wyszyński mu sľúbil, že tieto informácie odovzdá Svätej stolici počas plánovanej cesty do Vatikánu. V nasledujúcich rokoch k Wyszyńskému prichádzali ďalší tajní vyslanci Cirkvi na Slovensku.

Pod prímasovým patronátom sa začala tajná spolupráca poľských a slovenských katolíkov. Týkala sa najmä mužských reholí: jezuitov, verbistov, františkánov, redemptoristov, saleziánov, kapucínov a dominikánov. Z dôvodu nemožnosti cestovať do krajín mimo sovietskeho bloku a udržiavať kontakt s predstavenými v Ríme sa jednotlivé rehole v Československu utiekali k hľadaniu pomoci u poľských bratov. Poľsko pre nich bolo „výstupným kanálom do Vatikánu“. Z opačnej strany do Československa prichádzali inštruktážne materiály, pastoračné i liturgické pomôcky a podobne. V Poľsku sa pre potreby slovenského duchovenstva tlačili „nábožensko-spoločenské materiály“ a poľskí kňazi občanom Československa poskytovali pastoračnú službu.

Podstatnou formou pomoci pre podzemnú Cirkev na Slovensku boli tajné kňazské vysviacky udeľované v Poľsku. Ako prví ich v rokoch 1958 a 1960 prijali z rúk biskupa Lucjana Bernackého v Gniezne traja slovenskí verbisti, ktorí sa nelegálne ukrývali v Poľsku: Štefan Horváth, Jozef Šabo a Róbert Borik. V rokoch 1964 – 1965 krakovský pomocný biskup Julian Groblicki po dohode s prímasom Wyszyńským a krakovským arcibiskupom Karolom Wojtyłom vysvätil v Krakove osem slovenských saleziánov. Tajné vysviacky neskôr vo veľkom pokračovali v sedemdesiatych rokoch.

V priebehu Druhého vatikánskeho koncilu sa kardinál Wyszyński tri razy stretol s nitrianskym biskupom Eduardom Nécseyom. Sám vyjadril ochotu navštíviť Československo, ale komunistické orgány mu to nedovolili. Dvakrát sa s poľskými biskupmi prítomnými na koncile stretol zástupca slovenskej cirkevnej emigrácie biskup Pavol Hnilica SJ (dňa 15. októbra 1964 a dňa 14. októbra 1965), ktorý im porozprával o prenasledovaní Cirkvi v Československu. Podľa spomienok Hnilicu kardinál Wyszyński „sľúbil, že si to vezme k srdcu, aby sa pomáhalo bratom na Slovensku; a naozaj, počas najväčšieho prenasledovania najviac pomoci v náboženskej oblasti – či už materiálnej, alebo aj duchovnej – sme dostali od Poliakov“.

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa dňa 21. augusta 1968 prímas Wyszyński svoje stanovisko verejne neformuloval. V súlade so svojimi zásadami sa nikdy nevyjadroval k otázkam medzinárodnej politiky. Okrem toho bol presvedčený, že účasť Poľskej ľudovej republiky na invázii bola vynútená zo strany Moskvy. S prímasovým súhlasom však mnohí poľskí biskupi a kňazi neváhali prejavovať nesúhlas s potlačením Pražskej jari. Niektorí vo svojich kázňach agresiu proti Československu verejne odsudzovali.

Biskup Hnilica chodieval do Poľska a pomáhal organizovať veľké akcie pašovania náboženskej literatúry na Slovensko cez Poľsko. Pod patronátom Wyszyńského sa do týchto akcií zapájali mnohí poľskí kňazi a rehoľníci. Okrem toho Hnilica prichádzal na oázové stretnutia hnutia Svetlo – život v Krościenku v Pieninách, kde sa stretával s mladými Slovákmi, ktorí tam chodili cez hranicu. Tieto cesty sa skončili v roku 1978, keď bol biskup Hnilica zapísaný na zoznam osôb nežiaducich v Poľskej ľudovej republike.

V súvislosti s rokovaniami, ktoré prebiehali medzi vládou Československa a Vatikánom, dostal v roku 1976 tajný slovenský biskup Ján Chryzoszom Korec SJ od Svätej stolice zákaz vysviacať kňazov. Kandidáti na kňazstvo z tajnej Cirkvi na Slovensku sa preto ocitli vo veľmi zložitej situácii. Vtedy sa prostredníctvom Hnilicu obrátili o pomoc na Poliakov. Wyszyński vyzval poľských biskupov, aby „vyšli v ústrety Cirkvi na Slovensku“. Osobne pomohol slovenským piaristom. V dňoch 24. – 25. augusta 1976 udelil sub secreto vysviacku diakonátu a presbyterátu Františkovi Vikartovskému. O rok neskôr rovnako v domácej kaplnke vysvätil Ambróza Hanzela, druhého piaristu zo Slovenska. Celkovo bolo v rokoch 1976 – 1989 v Poľsku vysvätených aspoň tridsaťpäť Slovákov.

Koncom roka 1976 Štátna bezpečnosť hlásila: „Poľský klérus ochotne spolupracuje so slovenskou kňazskou emigráciou a sleduje náboženskú otázku v Československu viac než mu prislúcha. Dokazuje to aj referát kardinála Wyszyńského a jeho sprievodu na posledných rokovaniach vo Vatikáne (október – november 1976), ktorý sa viac týkal Cirkvi na Slovensku ako v Poľsku. Podľa ich tvrdení katolícki hodnostári na Slovensku žijú v strašnom terore.“

Dňa 16. októbra 1978 jeden z najbližších spolupracovníkov Wyszyńského – krakovský metropolita kardinál Karol Wojtyła bol zvolený za pápeža. Prijal meno Ján Pavol II. Bezprostredne po konkláve prímas oficiálne pozval pápeža do Poľska. Púť Jána Pavla II. do vlasti v dňoch 2. – 10. júna 1979 bola dôležitou udalosťou aj pre Slovákov. Napriek veľkým obmedzeniam v pohraničnom styku a prekážkam, ktoré vytvorili komunistické orgány, sa niekoľko tisíc Slovákov dostalo na stretnutie s pápežom v Nowom Targu. Pápež sa im priamo prihovoril a udelil im špeciálne požehnanie.

Kardinál Wyszyński zomrel dňa 28. mája 1981. Jeho pohreb bol veľkou manifestáciou pripútanosti poľskej spoločnosti k Cirkvi a osobe zosnulého. Na pohrebe sa zúčastnil aj biskup Pavol Hnilica, ktorý pri tejto príležitosti dostal špeciálnu priepustku na vstup do Poľska.

Vo veľkej miere vďaka vynikajúcej osobnosti a vodcovskému talentu prímasa Wyszyńského, ako aj jeho veľkej autorite sa Cirkev v Poľsku nepodrobila komunistickej moci a zachovala si vplyv v spoločnosti. Plán rozvrátenia Cirkvi a ateizácie Poliakov sa skončil porážkou. Don Anton Hlinka SDB v svojej knihe „Sila slabých a slabosť silných” konštatoval, že Cirkvi v Česku a na Slovensku chýbal taký znamenitý vodca, akým bol kardinál Stefan Wyszyński.