Jozef Onačilla

Práve prípustnosť obmedzovania náboženskej slobody počas pandémie posudzoval Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo veci Ján Figeľ proti Slovenskej republike.

Ján Figeľ, slovenský politik a bývalý predseda Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), podal na ESĽP sťažnosť ako praktizujúci katolík, v ktorej namietal konkrétne obmedzovanie náboženskej slobody. Sťažovateľ uviedol, že od januára 2021 do marca 2021 platil všeobecný zákaz verejných bohoslužieb, ktorý ho osobne postihol, pretože mu bránil vykonávať svoju vieru bez opory v zákone.

Sporná legalita a proporcionalita zákazov

Štátny zákaz sa opieral o vládne uznesenie č. 77/2021 a vyhlášku Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ) č. 45/2021, ako aj o iné právne akty. Išlo o plošné opatrenie, ktoré veriacim znemožnilo fyzickú účasť na omšiach, čo je podľa katolíckej doktríny kľúčový prejav viery.

Štát ďalej zaviedol zákaz hromadných podujatí vrátane náboženských. Výnimky sa vzťahovali len na svadby a krsty (do šiestich osôb), bez akejkoľvek výnimky pre bežné slávenie omše. Uznesenie vlády zaviedlo zákaz vychádzania, pričom neobsahovalo možnosť cesty na omšu alebo iný náboženský úkon.

Sťažovateľ tvrdil, že zabránenie účasti na verejných náboženských obradoch porušilo jeho práva podľa článku 9 Dohovoru (Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva). Namietal najmä, že predmetný zásah nebol v súlade so zákonom, nesledoval legitímny cieľ a nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

V sťažnosti Ján Figeľ zdôrazňuje, že ústavný zákon o bezpečnosti štátu počas núdzového stavu výslovne umožňuje obmedziť len niektoré základné práva (napr. slobodu pohybu, právo zhromažďovania), nie však slobodu náboženstva.

Vládne uznesenie a vyhláška ÚVZ preto podľa Figeľa nemali oporu v právnom poriadku, boli v rozpore s Ústavou SR a ústavným zákonom a neboli „obmedzené zákonom“ v zmysle čl. 9 ods. 2 Dohovoru. Okrem toho vláda podľa sťažnosti nepreukázala, že neexistovali menej reštriktívne riešenia.

Slovenská republika v tomto smere argumentovala, že veriacim postačuje možnosť sledovania online bohoslužieb a nešlo o porušenie slobody náboženstva, pretože individuálne uctievanie bolo stále možné, pričom opatrenia boli dočasné a nutné na ochranu zdravia.

Zvláštne rozhodnutie súdu po rokoch

Európsky súd pre ľudské práva prijal sťažnosť na ďalšie konanie ešte v roku 2021, no po štyroch rokoch dospel k záveru, že je neprípustná, bez toho, aby skúmal meritum veci.

V tomto smere je zaujímavá skutočnosť, že ESĽP odmieta sťažnosti pre takéto dôvody hneď na začiatku konania.

Súd totiž najprv posudzuje, či je sťažnosť prípustná (spĺňa všetky náležitosti), a až následne sa ňou zaoberá. V tomto prípade však súd sťažnosť začal riešiť, a po rokoch argumentácie ju odmietol pre nesplnenie procesných podmienok.

Ján Figeľ podľa súdu totiž nepreukázal, že bol priamo dotknutý obmedzujúcimi opatreniami Slovenskej republiky počas pandémie a že mu teda patrilo postavenie „obete“ v zmysle ustanovení Dohovoru.

Tým nesplnil procesnú požiadavku na meritórne skúmanie sťažnosti a súd rozhodol o celej veci „od stola“ bez toho, aby odpovedal na zásadné otázky ohľadom zásahu do ľudských práv počas pandémie.

ESĽP konštatoval, že sťažovateľ sa zameral predovšetkým na opis a právnu analýzu napadnutých opatrení bez toho, aby poskytol akékoľvek informácie o svojej osobnej situácii, okrem tvrdenia, že sa nemôže zúčastniť na verejných náboženských obradoch.

Napríklad Figeľ podľa súdu netvrdil, že by čelil trestnému stíhaniu, ak by sa zúčastnil na verejnom náboženskom obrade, a iba sa všeobecne sťažoval na prijaté opatrenia zo strany štátu.

Súd nezohľadnil konkrétne výhrady, vyžadoval prísnejšie zásahy

Prvý slovenský eurokomisár Figeľ však poskytol Európskemu súdu opis svojich obmedzení v náboženskej viere v liste z júla 2023. V liste špecificky uvádza zákaz katolíckych omší, ktorý v ňom vyvolával pretrvávajúce psychické utrpenie z dôvodu nemožnosti praktizovať svoju vieru.

Vzhľadom na to, že prijaté opatrenia bez dostatočnej legality obmedzovali aj iné aspekty náboženského života, sťažovateľ je presvedčený, že bol neprípustne obmedzovaný. Pozoruhodné je aj konštatovanie súdu, že porušovaním vnútroštátneho práva v čase výrazných obmedzení pandémie by sťažovateľ nebol vystavený trestnoprávnemu postihu.

Nie je zrejmé, ako dospel ESĽP k tomuto záveru. Nemožno totiž racionálne predpokladať, že ak občan nedodržiava právne akty štátu odkazujúce na ochranu všeobecného zdravia, navyše v čase pandémie, tak nebude za svoje konanie nijako postihnutý.

ESĽP navyše často používa filter „statusu obete“ na zníženie počtu prípadov, ktoré posudzuje v merite veci (len asi 5–10 percent sťažností prejde týmto filtrom). Práve v kontexte pandémie je súd mimoriadne opatrný, aby neotváral dvere tisíckam podobných sťažností.

Ak by totiž ESĽP priznal sťažovateľovi status obete, musel by následne analyzovať proporcionalitu prijatých štátnych opatrení počas pandémie.

Ján Figeľ poskytol pre denník Štandard v kontexte daného prípadu vyjadrenie, podľa ktorého považuje „rozhodnutie sudcov za účelový alibizmus a rezignáciu na ich vlastnú zodpovednosť rozhodnúť o merite veci. Neprípustnosť sa stanovuje na úvod, nie po vyše štyroch rokoch rozsiahleho vecného, odborného a právneho medzinárodného posudzovania.“

Nesúhlasné stanovisko sudcov s celoplošným obmedzovaním

V tomto prípade súd zvolil pomerne prísnejšie kritériá posudzovania zásahov do náboženskej slobody, ako to bolo v minulosti.

Paralelu možno nájsť vo veci CGAS proti Švajčiarsku, keď sťažovateľ namietal celoplošný zákaz verejných zhromaždení počas Covidu-19, čím Švajčiarsko malo porušiť čl. 11 Dohovoru pre nedostatočné záruky a posúdenie proporcionality pri zavádzaní zákazu.

ESĽP odmietol sťažnosť pre zmeškanie lehoty, no nesúhlasné stanovisko sudcov Bošnjak, Wojtyczek, Mourou-Vikstrom, Ktistakis a Zund konštatovalo, že vnútroštátne orgány mali najprv nájsť rovnováhu medzi protichodnými súkromnými a verejnými záujmami, alebo medzi rôznymi právami chránenými Dohovorom pred plošnými reštriktívnymi opatreniami.

Záver týchto sudcov jednoznačne napovedá, že celoplošné zákazy by mali byť až opatrenia „poslednej inštancie“, ak nie sú dostupné iné riešenia.

V minulosti Európsky súd náboženskú slobodu bránil

Rozhodnutie ESĽP vo veci Eweida a iní proti Spojenému kráľovstvu pritom potvrdilo pozitívnu povinnosť štátu chrániť manifestáciu viery – v tomto prípade nebolo umožnené sťažovateľke nosiť krížik na krku v práci. Súd to považoval za porušenie jej práv.

V jednom zo základných prípadov týkajúcich sa náboženskej slobody (Kokkinakis proti Grécku) ESĽP potvrdil, že sloboda náboženstva je základom „demokratickej spoločnosti“ a zásahy musia byť predpísané zákonom, sledovať legitímny cieľ a byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Podobný záver konštatoval súd aj v prípade Manoussakis a iní proti Grécku s tým, že štát nesmie zasahovať do náboženskej autonómie bez nutnosti.

Súčasné nastavenie rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva pri sporoch týkajúcich sa pandemických opatrení sa skôr prikláňa na stranu potláčania práv na úkor všeobecnej bezpečnosti.

Takýto záver by bol opodstatnený, ak by súd skúmal aj meritum veci, a nie iba odmietal sťažnosti pre procesné prekážky. Verejnosť nutne potrebuje poznať rozsah toho, kam až môže štát zájsť pri podobných masových zákazoch, a ako veľmi je potrebné zohľadniť proporcionalitu týchto opatrení.

Jasne stanovené hranice podobných prípadov totiž nastavujú verejnosti mantinely aj do budúcnosti, podľa ktorých sa bude môcť orientovať. Bez nich nemožno očakávať, že štáty budú regulovať samy seba s potrebnou mierou právnej opatrnosti.

Prípad Figeľ proti Slovenskej republike, podobne ako mnohé iné s totožným obsahom, ukazuje, že ESĽP je mimoriadne opatrný voči Covid-19 prípadom a obmedzovaniu práv občanov.

Kým predtým súd presadzoval náboženskú slobodu, dnes sa tejto otázke pomerne značne vyhýba pri spojení s vírusom Covid-19.