Ladislav Škultéty-Gábriš: Slovenský rodák a najdlhšie slúžiaci vojak v dejinách

Slovensko nemá núdzu o významné postavy dejín. Viacerí Slováci sa odvahou a húževnatosťou presadili vo vojenstve – doma i v šírom svete. Výnimočným príkladom je Ladislav Škultéty-Gábriš, ktorý si vyslúžil prezývku večný vojak.

Ladislav sa narodil 27. júna 1738 v obci Mojtín (vtedy súčasť Pružiny) na Považí. Jeho otcom bol Juraj Gábriš, ktorý slúžil ako husár v jazdeckom pluku Jána Gilániho. Ladislav sa ako 12-ročný dobrovoľník pripojil k pluku. V roku 1753 po smrti Gilániho pripadol pluk Andrejovi Hadíkovi, ďalšej významnej slovenskej postave.

Ladislav sa v zostave pluku zúčastnil na takzvanej Sedemročnej vojne (1756 až 1763), pričom už ako 19-ročný sa vyznamenal v bitke pri Kolíne i počas dobytia Berlína v roku 1757. V oboch bitkách bol mladík zranený, avšak jeho pôsobenie to neohrozilo.

Zástavník pluku

V rámci vojenskej reorganizácie Hadíkov pluk zrušili a Škultétyho-Gábriša prevelili do neskoršieho ôsmeho husárskeho pluku. V ňom zostal až do svojej smrti. V roku 1775 sa stal poddesiatnikom a o tri roky neskôr ho povýšili na desiatnika.

Počas protitureckej vojny v rokoch 1787 až 1791 sa Ladislav dočkal ďalšieho postupu. Ako 52-ročný získal hodnosť strážmajstra a zároveň ho vymenovali za zástavníka pluku.

V radoch rakúskej armády prežil aj krvavé napoleonské vojny, ktoré trvali od roku 1792 do 1815.

Počas svojej služby ho dvakrát vyznamenali: dostal striebornú medailu za hrdinstvo a takzvaný delový kríž, ktorý sa vyrábal z ukoristených nepriateľských diel. Neuveriteľnú odolnosť a vytrvalosť Škultétyho-Gábriša si všimol aj sám nemecký cisár František.

Až do smrti

Stalo sa tak v roku 1825, keď bol husársky pluk nastúpený v čestnej stráži vo viedenskom Hofburgu. Cisárovi vtedy padol do oka 87-ročný Škultéty, ktorý poctivo a bez pohybu držal zástavu pluku. Keď sa cisár dozvedel, že Ladislav si odslúžil už 75 rokov, dal si ho predvolať.

Údajne sa takto zhovárali: „Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť do výsluhového dôchodku.“

„Vaša Výsosť, ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel. Zlatky, ktoré mi chcete darovať, pošlite prosím mojim rodákom do Pružinského Mojtína, nech za ne postavia kostol a školu, aby moji rodáci nemuseli chodiť do sveta negramotní, ako som musel ísť ja.“

„Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš.“ Cisár sa následne obrátil na plukovníka: „Pán plukovník, zabezpečíte, aby tento muž zostal v stave pluku ako doživotný zástavník s tým, že bude oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať výhody dôstojníka a bude mať ročný príplatok k žoldu vo výške 100 zlatiek.“

Tak sa vraj aj stalo. Sklonok svojho života trávil Škultéty-Gábriš v Haliči a neskôr v Sedmohradsku. Zomrel 19. augusta 1831 v plukovnom lazarete obce Svätý Mikuláš (dnes Sanicolau Mic, súčasť Aradu, Rumunsko) vo roku 93 rokov. Tu ho pochovali. V rakúskom vojsku odslúžil neuveriteľných 81 rokov.

Škultéty-Gábriš však neostal odpočívať v Rumunsku. Vzhľadom na plánované zrušenie pôvodného cintorína v roku 2013, na 275. výročie narodenia previezli Ladislavove ostatky do obce Mojtín, kde ho s poctami pochovali do rodnej zeme.

Najstarší vojak

Večný vojak nemal žiadnu bližšiu rodinu, a tak svoj plat i neskorší dôchodok posielal rodnej obci. Postavili tu z nich napríklad miestny kostol či školu (tá už dnes nestojí). Záujem o takú významnú osobnosť však nebadať len v jeho rodnej obci.  

Kňaz Michal Staroček, ktorý zvykol spovedať Škultétyho, v roku 1814 zapísal, že 75-ročný vojak ovláda slovenčinu, maďarčinu, nemčinu, latinčinu, ba i francúzštinu. Udalosť z Viedne v roku 1825 zasa zaznamenal významný slovenský advokát a etnograf Ján Čaplovič.

Ten následne v nemeckom týždenníku Iris uverejnil článok s názvom Ladislav Škultéty – najstarší vojak. Získal si tak záujem ďalších viedenských novín, ktoré tiež chválili a dávali na obdiv osobu Ladislava Škultétyho-Gábriša.

Takzvaný večný vojak sa stal i námetom pre mojtínskeho rodáka, spisovateľa Jána Martiša. Ladislav predstavuje hlavného hrdinu alebo jedného z hrdinov v jeho románoch Cisársky večný vojak (1970) a V službách štyroch cisárov (1977).