Naozaj nám chýba národná história? Netreba sa nám vyčleňovať

Čo by sa stalo, keby sa Slovákom podarilo vyčleniť si svoje vlastné etnické dejiny z uhorských a stredoeurópskych dejín? Polemika profesora Vasila Lipitského s Jurajom Orolínom.

Fulla_C

Nedávno vážený kolega Juraj Orolín zverejnil v Štandarde zaujímavý článok. V ňom ponúkol vyčleniť vlastný slovenský prínos z tisícročných dejín Uhorska, aby Slováci cítili svoju národnú pýchu. To ma podnietilo, aby som vyjadril aj svoj názor na túto nie jednoduchú ​​tému.

Je možné byť hrdým na cudziu históriu?

Každý, kto navštevoval Egypt, si určite všimol, aké sú pre tamojších obyvateľov dôležité staroveké pamiatky – pyramídy, chrámy starých bohov, hroby faraónov a podobne. A nielen preto, že lákajú milióny turistov, nosiacich obrovské príjmy miestnej ekonomike. Je viditeľné, že Egypťania sú úprimne hrdí na históriu svojej krajiny a cítia sa jej dedičmi.

Mnoho rokov sa snažili vrátiť do vlasti múmiu slávneho faraóna Ramsesa II. Keď sa im ho podarilo získať z americkej Atlanty, privítali ho doma s poctou a rakvu prikryli štátnou vlajkou Egypta.

Alexander Veľký (Macedónsky), ktorého tam volajú Iskander, je tiež ich historickým až epickým hrdinom. Pôvodne bol zahraničným dobyvateľom, ale nejako sa zmenil na ľudového hrdinu. Dnes je pre nich národnou pýchou a dôležitou súčasťou ich dejín.  

To by bolo fajn, nebyť jednej okolnosti – v podstate toto nie je úplne ich príbeh a starovekí obyvatelia údolia Nílu nie sú ich priami predkovia. Egyptská história nebola kontinuálnym vývojom jednej etnickej skupiny – tieto sa striedali veľakrát.

Súčasní Egypťania sú do značnej miery potomkovia Arabov, ktorí prišli na tieto územia v 7. storočí, keď tam už dávno nikto nestaval pyramídy a chrámy. 90 percent tamojších obyvateľov sú moslimovia, 10 percent sú kresťania, čo znamená, že staroegyptskí bohovia sú pre nich cudzí a pohanskí. No napriek tomu sa úplne spojili s dosť kontroverznou minulosťou. A nevidíme, že by sa z nej snažili vyčleniť vlastný kúsok.

Kde boli Slováci v stredoveku?

Kolega Orolín ľutuje, že skoro nič nevieme o Slovákoch od doby Veľkej Moravy až po osvietencov 19. storočia. Na tom však nevidím nič divné. Veď z vedeckého hľadiska národy v súčasnom význame tohto pojmu vznikli iba v 18. a 19. storočí.

Samozrejme, aj predtým existovali etnické skupiny, no chýbali im niektoré z nevyhnutných znakov národa, najmä nacionálne sebauvedomenie. Naši predkovia sa dlho necítili byť súčasťou niečoho väčšieho ako ich obec a jeho najbližšie okolie. Svoju identitu pochopili až vtedy, keď sa na to vytvorili ekonomické, sociálne, kultúrne a politické podmienky.                      

Určite, to sa týka nielen Slovákov. V stredoveku obyvatelia Nemecka napríklad ani nevedeli, že sú Nemci (Deutsche) – boli to Bavori, Sasi, Frankovia a tak ďalej. Koncept spoločného Vaterlandu bol premyslený oveľa neskôr a premietaný do minulosti. V Rusku, aj keď už existoval zjednotený štát, sa jeho obyvatelia identifikovali ako Moskovčania, Novgorodčania, Rjazania a podobne. Rozdiely medzi nimi boli väčšie ako podobnosti.

V tom čase bola rozhodujúca nie etnicita, ani to, kto v akom jazyku rozprával. Najdôležitejšie bolo to, komu ľudia patria, kto je ich vlastník alebo suverén. Feudálny princíp „vazal môjho vazala nie je môj vazal“ nedovoľoval obyvateľom jedného územia porozumieť svojej jednote. Takže hľadať v stredoveku národné špecifikum nie je veľmi sľubná činnosť. Hlavná vec je, že to bude nevyhnutne prenos moderných predstáv do minulosti, v ktorej tieto jednoducho neexistovali.

Ako si Američania počínajú bez dávnej histórie?

Ale naozaj to tak nevyhnutne potrebujeme, ako zdôrazňuje Juraj Orolín? Do 18. storočia Američania nemali žiadnu spoločnú históriu. Vznikli ako dosť náhodný súhrn etnických a rasových skupín. Dnes je to však národ s asi najvyšším sebavedomím vo svete. Vôbec nie sú v rozpakoch zo skutočnosti, že v stredoveku ich predkovia žili na rôznych kontinentoch a nemali ani predstavu o existencii Ameriky. A nikomu, Bohu buď za to chvála, nenapadlo vyčleniť to, čo tí robili vo svojich historických domovinách, aby to dnes pripojili k dejinám USA.

A tak nás príklad Egypta učí, že aj nie úplne vlastná (nechcem povedať – privlastnená) história môže byť národnou pýchou a inšpirovať vlastenecké city. Príklad USA ukazuje, že ľud nepotrebuje dlhú spoločnú históriu, aby dosiahol istotu vo svojej výnimočnej misii a celosvetovej priorite.

To, čo ponúka kolega Orolín, by asi nebolo jednoduché uskutočniť. Dávam do pozornosti, že na ilustráciu svojich myšlienok našiel iba jediný konkrétny príklad, ktorým sa stal slávny Matej Bel. Nuž, nemôžeme si byť istí, či sa Bel naozaj cítil byť Slovákom, no presne vieme, že venoval život Uhorsku, ku ktorému prechovával vlastenecké city.

Aj keby sa to podarilo, čo by z toho bolo? Dejiny etnických Slovákov? Pre správne pochopenie histórie treba jej udalosti posudzovať v kontexte, komplexne, v spojení s inými faktami. Bojím sa, že podobný národne zameraný prístup by nám to nedovolil a vyzeral by umelo a angažovane.

Máme brilantné dejiny…

Ak sa podrobne pozrieme na dejiny rôznych krajín, uvidíme, že toto je skoro vždy história štátov a iných entít, ale nie etnických skupín, ktoré ich obývali. Pokiaľ ide o monoetnický štát, tieto dva pohľady na minulosť sa zhodujú. Ale v nadnárodných štátoch je úloha konkrétnych etník často neprehľadná až neprehliadateľná.

Úplne súhlasím s kolegom Orolínom, že Slováci, kým žili v jednej ríši spolu s Nemcami, Maďarmi, Chorvátmi, Čechmi, Rakúšanmi a tak ďalej, aj keď nie vždy, boli oddelenými aktérmi udalostí, podieľali sa na osudoch spoločných území a prispievali k ich blahobytu rovnako ako všetky tieto národy.

Z toho však urobím iný záver: Celé dejiny, ktoré sa na týchto územiach odohrávali, to je aj naša história, a nie je rozumné z nej vyčleňovať nejakú vlastnú časť. Slovákom sa podarilo žiť v centre Európy, kde sa stále konali udalosti, určujúce rozvoj svetovej civilizácie. Vďaka tomu máme brilantný príbeh, spoločný so susednými národmi. Neoplatí sa ho meniť na umelú konštrukciu iba s cieľom zdôrazniť slovenský prínos do dejín. Z tohto pohľadu by Slováci viac stratili, ako získali.                          


Štátnej forme pomoci rodinám s deťmi na Slovensku trvalo až 18 rokov, kým z pôvodných 13,32 eura poskočila na niečo vyše 43 pred dvomi rokmi. Krok, ktorý priklepol na dieťa ešte zhruba o stovku viac,…
Prejsť na článok