Bývalý gambler a jeho lekcia z liečenia

Začínalo to ako nevinná zábava s kamarátmi  

So stávkovaním začal ešte ako dieťa. Vtedy to bolo neškodné. Bola to zábava s kamarátmi, keď sa zložili na tiket za pár eur. Nemal svoje peniaze, zostalo to len pri zábave. I keď už vtedy si pamätá, že bol v napätí a mal v sebe adrenalín, či sa mu podarí vyhrať, alebo nie.

Kým nezarábal, stávkovanie neriešil. Po skončení strednej školy šiel hrať futbal do Rakúska. Najprv to bola posledná liga a na zápasy len dochádzal. Potom prešiel do štvrtej ligy a vtedy sa už presťahoval do Rakúska, kde si popri futbale našiel prácu. Prichádzali prvé výplaty. Plat bol slušný, mal peniaze za futbal a výplatu z práce.

Nevedel s nimi hospodáriť, mal prebytok, použil ich aj na stávkovanie. Zo začiatku to bolo len vyplnenie voľného času. Bavilo ho sledovať výsledky, bežná prax desiatok tisíc mužov. „Zarábal som celkom slušne, mal som pocit, že si musím niečo za tie peniaze kúpiť, tak som si vzal úver 12-tisíc eur a kúpil som si auto. Bola to chyba,“ spomína si dnes Ondrej.

Väčšie stávky znamenajú väčšie prehry

Keď prestúpil do tretej ligy v Rakúsku, už nepracoval, len hral futbal. Tým mal viac času, ktorý trávil stávkovaním. Bol to kolobeh. Zo stávkovej kancelárie šiel na tréning a z tréningu si znovu staviť. Po čase sa mu v Rakúsku prestávalo páčiť a chcel sa vrátiť domov. Chcel rýchlo vyplatiť úver a vrátiť sa na Slovensku. Spôsob, ako rýchlejšie splatiť úver, boli pre neho vyššie stávky. S nimi ale prichádzali aj vyššie prehry. Ondrej presvedčil sám seba, že skončí, ak vyhrá sumu, ktorú potrebuje. Teraz vie, že to bola hlúposť a neskončil by ani v takom prípade a stávkoval by ďalej.

Potom už prichádzali prvé pôžičky od známych. „Nemám teraz peniaze... mešká mi výplata... doma sú problémy... Na výhovorky som bol v tom čase expert. Vedel som si vždy niečo vymyslieť, aby mi niekto požičal,“ hovorí o prvých pôžičkách s odstupom. 

Z tretej ligy prešiel do štvrtej, v ktorej mal lepšie podmienky. Opäť začal lepšie zarábať. Niektoré dlhy pomaly začal platiť, no stávkovať neprestával. Po čase opäť do toho padol a začal vkladať väčšie sumy. „Môj dlh sa v tom čase pohyboval okolo 30-tisíc eur.“

Prvýkrát nezvestným

Doma už začínali niečo tušiť, keďže sa ozývali ľudia, ktorým dlhoval. „Vtedy som bol prvýkrát nezvestný.“ Ondrej vtedy z Rakúska ušiel na Slovensko, kde sa skrýval tri dni. Hľadali ho. Otec za ním vycestoval aj do Rakúska. Najťažšie bolo pre neho uznať, že má problém. Tieto tri dni čakal, lebo stále boli nejaké tikety, ktoré mohli vyhrať. Nestalo sa.

Riešenie videl v predaji auta. Predal ho za približne osemtisíc eur. Z čoho niečo vyplatil a zvyšok opäť prestávkoval. Po troch dňoch sa ukázal doma. Rodina mu bola vždy oporou. Rovnako to bolo aj vtedy. Chceli mu pomôcť aj so splácaním dlhu. No bola chyba, že sa vtedy nerozhodli pre liečenie. Ondrej hovorí, že ak by šiel na liečenie už vtedy, nemusel do toho opäť spadnúť. „Nevedel som, ako funguje liečenie a nechcel som tam ísť.“

Nejsť na liečenie bola chyba

Doma sa dohodli, že do Rakúska nepôjde a bude pracovať na Slovensku. Našiel si prácu, hrával futbal a pomaly platil dlhy. Vydržalo to trištvrte roka. Keď pracoval ako prevádzkar v jednom bare, prichádzal do kontaktu s tržbami. „Keď som videl tie peniaze, mal som hneď myšlienky, že skôr vyplatím tie dlhy, keď si pôjdem staviť.“

V tom čase si našiel aj priateľku, no do vzťahu nešiel s čistým štítom. Svojej vtedajšej priateľke zamlčal, aký mal problém. Bola to ďalšia chyba. „Doma mi hovorili, že nech jej to poviem, no ja som sa bál, že ma nebude chcieť, keď jej poviem pravdu.“

Mal ďalší plán. Priateľke to chcel povedať, keď splatí dlhy. Začal opäť stávkovať, no dlhy nesplatil, len navyšoval. Po roku sa dlh z 30-tisíc vyšplhal na 100-tisíc eur. Okrem pôžičiek od známych to boli aj úvery či peniaze z nebankovky. Nezvládal to. Keď si už nebolo od koho požičať, opäť zmizol. Myslel si, že niečo staví, vyhrá a vráti sa. Nestalo sa. Vtedy zmizol na dva týždne.

Druhýkrát nezvestným

Prvé dni prespával, kde sa dalo. Na stavbách, zastávkach a potom sa rozhodol ozvať svojmu trénerovi z Rakúska. Ten po neho prišiel a vzal ho so sebou. „U neho som sa skrýval pred svetom a vyrozprával som mu všetko.“ Ľudia, ktorým dlhoval, sa spojili a chceli ho udať. Vtedy si konečne uvedomoval, že má problém, no nevedel, ako ho vyriešiť.

Najviac mu pomohla rodina a hlavne otec. Stál pri ňom aj otec jeho vtedajšej priateľky. Pomohli mu aj kamaráti, ktorí pri Ondrejovi stoja v dobrom i v zlom. „Stretol som sa s ľuďmi, ktorým som dlhoval, a skoro všetci to pochopili a neudali ma. Dokonca ma ani nikto nezbil, čo mohli urobiť, mali na to plné právo.“ Jediná cesta bolo liečenie, i keď vtedy si myslel, že mu to nepomôže.

Na liečení to bol tvrdý režim

Na liečenie si bral so sebou aj kopačky a plavky. Mal pocit, že tam bude mať dosť času na trénovanie. Neuvedomoval si, do čoho ide. Na liečení prišlo vytriezvenie. Bol tam veľmi prísny režim. Budíček mali hneď skoro ráno o šiestej. Za všetko, čo urobili, boli hodnotení plusovými a mínusovými bodmi. Za mínusové body boli tresty. Telefonáty boli povolené len na päť minút a nemali skoro žiadne osobné voľno.

Pýtala som sa Ondreja, čo bolo na liečení také, čo mu najviac pomohlo. Odpovedal jednoznačne: „Určite to, že tam boli takí istí ľudia, ako som bol ja. Všade som videl svoje zrkadlo. Videl som pri nich, aké chyby som robil ja.“ Veľmi náročné pre Ondreja bolo prijať kritiku, mali sa navzájom hodnotiť, kto čo spravil a ako sa správal a nebolo jednoduché počúvať škaredé veci o sebe. No teraz je za to vďačný, lebo to bola ďalšia vec, ktorá ho formovala k lepšiemu ja.

Za požičanie pracieho prášku týždeň navyše

Dokopy bol na liečení deväť týždňov. Zvyčajne sa chodí na osem týždňov, ale Ondrej dostal trest týždeň navyše za to, že požičal svojmu spolubývajúcemu prací prášok. Čo bolo hrubé porušenie disciplíny. Nemohli si požičiavať veci, keďže vonku si bežne požičiavali peniaze na stávkovanie, tu to mali zakázané, i keď sa jednalo len o prací prášok.

Na liečení ich učili aj lepšiemu hospodáreniu s peniazmi. Každú nedeľu dostali dve eurá, za ktoré si mohli kúpiť jednu vec. Ondrej si za dve eurá najčastejšie kupoval čokoládu. Niečo, čo mu na liečení chýbalo.

Návrat do reality

Liečenie však raz musí skončiť a človek sa musí vrátiť do normálneho života. Obavy zo života vonku mal aj Ondrej. Bál sa, čo bude ďalej. „Keď som vyšiel von, opäť som sa stretol s ľuďmi, ktorým som dlhoval a dohodli sme sa na splátkovom kalendári a už sú to tri roky, ktoré im to splácam a niekoľko rokov to ešte potrvá, kým sa mi podarí splatiť všetko.“

Od športu neupustil. Momentálne Ondrej trénuje deti v dedine, kde vyrastal. Zároveň je prezidentom toho klubu, kde sa stará o celý jeho chod. Popritom chodí hrávať futbal do Rakúska, kde vie celkom slušne zarobiť, aby mohol rýchlejšie splatiť dlhy, ktoré má.

Ondrej sa snaží viesť plnohodnotný život, keď ľuďom hovorí pravdu. Nechcel spraviť podobné chyby ako v minulosti, a keď sa zoznámil so svojou novou priateľkou, tak jej hneď povedal o svojom probléme. Priateľka to pochopila a sú spolu už dva roky. Momentálne spolu čakajú dieťa, na ktoré sa veľmi tešia. V kontakte ostal aj s ďalšími ľuďmi z liečenia, s ktorými sa pravidelne stretáva, čo mu pomáha.

Ondrej mal šťastie, pretože mal dobrých ľudí okolo seba, ktorí mu pomohli aj po odchode z liečenia. Dávajú na neho pozor a zo začiatku ho veľmi kontrolovali, no Ondrej je za to rád. Uvedomuje si však, že nie každý má také šťastie ako on a nemusia mať dobrých ľudí okolo seba, preto rád pomáha ďalej. Chodí na besedy, kde hovorí o svojom probléme.

Pri rozhovore ma dokonca požiadal, či môžem zverejniť jeho mail, aby sa mu mohli ľudia s podobným problémom ozvať, pretože najviac vie človeka pochopiť ten, kto mal podobný problém.

Ak by sa chcel niekto podeliť o svoj príbeh, môžete napísať Ondrejovi na [email protected].