Jiří Lábus: Žijem svoj detský sen

Autorke pri čítaní týchto slov asociatívne naskočili nie dynastie, ktoré boli po generácie úspešné v jednom odbore, ale príbeh bratov, ktorí sa obaja stali špičkami vo svojich odboroch, ktoré sú úplne iné. Jiří Lábus je jedným z najznámejších a najpopulárnejších českých hercov. Jeho brat, profesor Ladislav Lábus, je popredný architekt, v súčasnosti dekan Fakulty architektúry Českého vysokého učenia technického. Z oboch vyžaruje talent a vášeň pre profesie, ktoré si vybrali. Týždenník Echo oboch požiadal o rozhovor o talente, inšpiráciách, vplyve detstva a rodiny na ich úspešné a spokojné kariéry. Zišli sme sa v ich domáckom prostredí. S Jiřím v kaviarni Vršovického divadla Mana. S Ladislavom v pracovni dekana v pražských Dejviciach. Rozhovory prinášame v bratskej sérii. Starší má prednosť. Začína Jiří.

Vy ste už v predškolskom veku vedeli, čím chcete byť. To je vzácne.

Keď si čítam životopisy ľudí, ktorí niečo dokázali, fascinuje ma, kam to často dotiahli z úplne malých miest a dedín. To muselo byť strašne zložité. Ja som to mal jednoduché. Som Pražák. Narodil som sa a vyrastal na Vinohradoch. Vyrastal som v takom pavlačovom dome na Belehradskej. Malo to tam atmosféru. Ja som to mal hrozne rád. Potom sa to zbúralo. Dnes je tam moderný dom. Nám ponúkli niekoľko možností, ja som si vybral Vršovice. Už tu žijem tridsať rokov.

Vy ste vraj chceli byť hercom už od piatich rokov…

Áno, to som chodil do škôlky na Makarenkovej ulici, teraz Jana Masaryka. Tam nás otec ráno s bratom vodil. Neviem, čím to bolo, že som si to uvedomil tak skoro. Chodil som s rodičmi do divadla Slniečko na rohu ulice Na Příkopě a Havířskej v Detskom dome. Dnes je tam Zara. Tam som chodil na bábkové rozprávky. Mňa strašne bavilo, keď sa ťahali tie maňušky, tak bolo vidieť tých bábkarov. Keď som sedel na balkóne, tak ma strašne bavilo pozerať sa, ako tie bábky ťahajú. Ten pohľad na nich ma úplne fascinoval. To bol asi ten moment, keď som si uvedomil, že chcem byť herec. Býval som kúsok od Rímskej ulice, kde vtedy bolo Divadlo Spejbla a Hurvínka. Stále si pamätám tú nádhernú oranžovú oponu, ako sa vždy otvorila. A ja som si zvedavo hovoril: Tak čo tam asi tentoraz bude? Nejaká miestnosť? Alebo les? Bol som fascinovaný tým, čo za tou oponou vždy bude.

Ako keď rozbaľujete darček.

To bolo nádherné. Keď som išiel z tej rozprávky, bol som úplne blažený.

To je fascinácia prostredím, scénou, viac než samotná túžba hrať.

Fascinoval ma ten príbeh. Vždy som prišiel domov úplne nadšený a pokrikoval som: Ja budem herec. Budem herec, budem herec. Ako z tých historiek s Kaiserom. Budem Kaiser, budem Kaiser. A mama sa smiala: Jo, jo, ty fakt budeš herec. Nikto v rodine k herectvu nikdy nemal sklony. Ani k umeniu. Vlastne áno, otec bol architekt. Pôvodne ale chcel byť maliar. Mám doma od neho nádherné obrazy. Maľoval nádherné krajiny. Jeho matka, moja babička, mu to vyhovorila. Že je to neisté povolanie. Tak šiel na techniku a vyštudoval architektúru. Keď sme boli malí, v 50. rokoch, tak k maliarstvu ako ku koníčku utekal. Asi od nás, od toho revu. Práve z tých 50. rokov od neho mám krásne obrazy. Maľoval akvarely, oleje. Ja som po ňom lásku k maľovaniu zdedil.

Vy maľujete?

Tak pre seba. Vždy to mám nejako v hlave a potom si niečo naskicujem. Občas. Otec so mnou chodil von do plenéru a učil ma akvarely. Dokonca som po deväťročke robil skúšky na strednú výtvarnú školu, pretože vtedy nebola stredná herecká. Bolo len tanečné a hudobné konzervatórium. Tá herecká, pokiaľ viem, bola len v Brne, ale ja som do Brna ísť nechcel. To Olda Kaiser tam z Liberca išiel. Tak som si hovoril: Skúsim tú strednú výtvarnú školu. Tam som ale neurobil talentové skúšky. No tak som potom musel ísť na gympel. To boli najhoršie tri roky môjho života.

V čom? Kam ste chodil na gymnázium?

Tu kúsok v Přípotočnej ulici. To bola hrozná komunistická škola. Tá riaditeľka bola snáď Ruska. Akurát ma tam bavila psychológia a literatúra.

Ako ste si ten detský sen byť hercom v takomto neinšpiratívnom školskom prostredí udržali?

Ten sen bol stále silný. Už keď som sa na základnej škole naučil čítať, bola na Staromestskom námestí predajňa divadelnej literatúry. Kupoval som si tam hry pre bábky. Edícia Divadielko. Ja som to bábkové divadielko doma mal. Mňa ale nebavilo s tými pimprdlatami hrať. Bavilo ma čítať. Predstavoval som si, že som herec v rozhlase. Vzal som si hrniec. Ako mikrofón. Menil som hlasy postáv. Tú rozprávku som celú prečítal hlasmi všetkých postáv. Chuderka matka to musela počúvať. Už vtedy som sa naučil meniť hlasy.

To je vaša herecká špecialita.

Hovoril som už vtedy kráľa, princa, ježibabu, princeznú. To ma hrozne bavilo. Cítil som sa ako herec v rozhlase. Televíziu som mal až od osemnástich rokov. Vyrastal som s rádiom. Miloval som rozhlas. Mám takú sluchovú pamäť, že som si už ako dieťa pamätal rozhlasových hlásateľov. Presne ako hovorili, aj ich mená. Dodnes ich viem imitovať. Jiří Valenta napríklad. To bol programový hlásateľ. (Jiří Lábus predvádza hlásateľa uvádzajúceho koncert vážnej hudby). Potom boli spravodajskí hlásatelia. Tých viem tiež napodobniť. Tento tu Valenta ich občas improvizoval. A to bol vrchol. Hovoril som si: To bude nejaký fešák. Taký hlas. Spomínam si, že raz v nedeľu sa práve skončil koncert Wolfganga Amadea Mozarta. Asi za dve minúty ohlásia vežové hodiny na Chráme svätého Víta pravé poludnie. Potom si vypočujeme verše národného umelca Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky Sergeja Marchovského Moja strana, červená žiara. Recituje národný umelec Vladimír Šmeral. Pauza. Do dvanástej hodiny ostáva ešte asi minúta a pol. A potom, ako som už hovoril, po zvonoch z Chrámu svätého Víta zaznejú verše národného umelca Sergeja Marchovského. Iste chystáte sviatočný nedeľný obed. Niekto bude mať vepřo knedlo zelo. Niekto vyprážaný rezeň. Už za necelú pol minútu zaznejú verše. Ja mám službu do štrnástich hodín. Potom budem mať čevapčiči. On hlásil ešte po nežnej revolúcii. Potom som ho niekde videl. Bol to taký malý, silnejší pán. Od detstva mám veľkú pamäť na hlasy. Aj tie mená si pamätám. Oni sú teda asi už dnes všetci mŕtvi.

Nechceli ste byť hlásateľom?

Hrozne rád som počúval rozhlas. To boli tie slávne rozhlasové večery. Strašne rád som počúval rozhlasové hry. Potom som dostal šancu pracovať s ich režisérmi. Vstúpil som do vysnívaného sveta. Dodnes si pamätám na tie čítania na pokračovanie, ktoré som ako dieťa úplne miloval. Keď Filipovský čítal Bolo nás päť od Karla Poláčka. To bolo geniálne. Alebo Karel Höger Lišku Bystroušku. Na tom som sa učil. Teraz som dostal nejakú cenu za audioknihu. Tu sú korene. Na tom som sa to všetko učil ako chlapec. Mňa to rozhlasové hranie úplne fascinovalo. Všetky tie rozhlasové Silvestre. Estrády.

Čo na to hovorili rodičia?

Boli takí rozumní, že ma podporovali. Videli, že som naozaj fascinovaný. Pri gympli som potom začal chodiť do ľudovej školy umenia. Prvú zápornú rolu som hral už v druhej triede základnej školy. To bol strašiak Habakuk. Dodnes si pamätám, čo som hovoril: Som strašiak Habakuk. Ja tu kouzelničím. Hokus, pokusy cvičím. Nedám sa vyrušovať. Moja prvá záporná rola. Tiež som mal hrozne rád film. Strašne rád som chodil do kina. To bolo spojené s tým mojím maľovaním. Na Námestí Míru bolo kino Varšava, dnes je tam banka Unicredit. Tam boli také veľké panely oznamujúcej na veľkom formáte, čo sa práve hrá. To bola taká zvláštna technika maľovania. Robilo sa to v špeciálnom ateliéri. Pustili diaprojektor s hercom a na bielom plátne to vyzeralo, že má na ksichte len také biele flákance. Pôsobilo to hrozne plasticky. Mne sa to hrozne páčilo. Keď som bol chorý, tak som otca donútil, že išiel a musel mi to obkresliť do bloku. Ja som si to potom temperami maľoval na veľký priestor. To Láďa ako dieťa vôbec nemaľoval. Ja som maľoval oveľa viac. On musel, až keď sa hlásil na architektúru. Potom som mal ešte ďalší koníček, ktorý žiadne dieťa nemá. Keď sme jazdili s bratom Láďom na chalupu po mojom dedkovi do Volyne. To som mal tak jedenásť, dvanásť. Hrozne rád som čítal. Som celý život veľký čitateľ. Už v jedenástich rokoch som čítal napríklad poviedky od Vančuru.

Viedol vás k tomu niekto?

To som si našiel sám. Mali sme doma veľkú knižnicu.

Bavilo vás i písať?

To veľmi nie. Mal som ale, ako som povedal, zvláštny koníček. Vždy som si predstavoval, že som filmový režisér a že hľadám lokácie. Tie Vančurove poviedky sa často odohrávajú na takom malom mestečku. V tých dvanástich rokoch som šiel s tou knihou po Volyni. Tá poviedka sa volala Dobrá miera. Chodil som a hovoril som si: Tak to by sa dalo točiť tu, tá scéna. V tej ulici, pri rieke Volyňka. Ešte som si ten príbeh obsadzoval. Kto by mal tie role hrať. Ako dieťa som sa tým hrozne bavil. To by asi normálne dieťa nerobilo.

Chceli ste byť režisérom?

Nikdy. Mňa len bavilo si v hlave tie scény tvoriť. Byť režisér je hrozná zodpovednosť. Predstavoval som si herca, ktorého som si vo svojej hlave obsadil, ako tie scény tvorí.

Kto vás inšpiroval ako herec?

Ako som už hovoril, čítanie v rozhlase. František Filipovský, Karel Höger. Všetci tí veľkí českí herci. Jan Pivec. Potom som v roku 1968 urobil skúšky na divadelnú fakultu. Bol som nadšený. Na DAMU to už bol úplne iný svet. Raz som sa v kúpeľni sprchoval a hovorím si: Ja vlastne neviem, kedy končí školský rok a začínajú prázdniny. Mal som prázdniny v podstate celý rok. Tá škola pre mňa bola taká zábava. Bol som šťastný, že tým kompenzujem tri roky utrpenia na gympli. Mňa tiež ešte dva roky učil Rudolf Hrušínský. To bol veľký herec. Potom ho vyhodili z politických dôvodov. Veľmi ma ovplyvnil. On bol ale ten typ, ktorý než by niečo hovoril, radšej to sám predviedol. DAMU bola krásna doba. Na to spomínam hrozne rád. Potom tam začali študentské štrajky, čo nás strašne stmelilo. Naši už potom videli, ako sa mi to páči, a hovorili, hlavne nech si, Jiříčku, šťastný. Mama pracovala ako zdravotná sestra na polovičný úväzok v Národnom divadle. Pracovala na krčnom a zároveň na fyzioterapii. Liečila baletkám nohy a operným spevákom hlasivky. Potom napríklad dostala voľné vstupenky a brala ma do divadla. To som mal pätnásť a chodil som s ňou na všetky tie slávne inscenácie.

Vedeli ste už v škole, kde chcete hrať?

Už na štúdiách som hosťoval na Zábradlí a v ABC. Po skončení som dostal ponuky z niekoľkých mimopražských divadiel. Z Českých Budějovíc, Ústí nad Labem. Potom prišiel ešte riaditeľ Jan Schmidt z Ypsilonky. Zhodou okolností som predtým videl predstavenia v Redute, kde Ypsilonka hosťovala. Strašne sa mi to páčilo. Potom som tam v roku 1972 nastúpil. A som tam dodnes. Po deviatich rokoch sme z Liberca prešli do Prahy.

Ako Pražáka ovplyvnil Liberec? Je to mesto so zvláštnou atmosférou. Jedno z mála na severe Čiech, kde sa neprejavovali sociálne problémy.

Hlavne tam boli vtedy architekti zo SIAL. Bola tam ohromne tvorivá atmosféra. Práve v Liberci som prvýkrát spoznal Václava Havla. To bolo v roku 1974. Schmidt vtedy urobil nádhernú adaptáciu Dvanástich kresiel od Iľfa a Petrova. To bol krásny kus. Ten deň si presne pamätám. Bola sobota, niekedy na jeseň. Zrazu sa na premiére objavili Václav Havel, Marta Kubišová, Pavel Landovský. Vtedajší riaditeľ divadla sa volal Augusta. Bol z ich príchodu taký vydesený, že celú premiéru strávil v kotolni. Vôbec sa s nimi nechcel vidieť. Oni potom odišli na Jedlovú (sídlila tam vtedy známa „škôlka“ architektov zo SIAL, pozn. red.). Ja som vtedy s jednou kolegyňou za nimi išiel a strávil som s nimi na Jedlovej celú noc medzi tými architektmi. Tam som prvýkrát spoznal Martu Kubišovú, Pavla Landovského a Václava Havla. Tam sme sa spriatelili. Po revolúcii v roku 1989 sme sa vďaka Dáši s Havlom s Oldom Kaiserom časom stali kamarátmi. Poslednú spomienku na neho mám z jeho 75. narodenín, ktoré slávil v DOX-e. Hovoril som: Oldo, čo mu dáme? Olda vymyslel takú malú helikoptérku na diaľkové ovládanie. Tak sme ju priniesli. Jeho to tak potešilo. Olda ho inštruoval, ako sa s tým zaobchádza. Mám doma nádhernú fotku Havla, už je chudinka celý taký chorý. Teraz pozerá, ako lieta helikoptérka. A Oldo takto ukazuje k nebu. Tá fotka je taká krásna. Neviem, kto z jeho kamarátov fotografov to fotil.

Vy ste hral v jeho filme Odcházení, ako znášal kritické ohlasy na ten film?

Kritiky boli dosť nemilosrdné. Rozhodne ho to mrzelo.

Ako sa pracovalo s Havlom ako s režisérom?

On býval komorný asistent u Radoka. Hrozne moc ho naučil. Stačilo, aby Havel povedal dve vety, a vy ste hneď vedeli čo a ako. Mal jednoduché, ale zásadné poznámky, keď herca viedol.

On si chcel urobiť film?

To bol jeho sen. Natočiť film podľa svojej hry. Spomínam si, keď bola slovenská premiéra a Milan Lasica hovoril: To je ako Vlani v Marienbade a ešte je to sranda. To bola krásna charakteristika Havlovho filmu. Dodnes si spomínam, ako to Lasica povedal.

Ako sa z vás stali takí životní kumpáni s Oldřichom Kaiserom?

On je Liberečák. Keď išiel na školu, vôbec sme sa nestretli. Je o päť rokov mladší. Ja som šiel naopak do Liberca, keď študoval. Potom som točil nejakú detektívku, kde Olda tiež hral. Dokonca vraha. Vtedy sme sa videli prvýkrát. Vyšetrovateľa hral pán Prachař. Volalo sa to Ako sa zraniť v službe. Potom prišla taká náhoda. Teda nie náhoda, osud. Ja hovorím, že náhody neexistujú. Krátko potom, čo sme dotočili tú detektívku, som išiel do Žižkovského divadla na predstavenie Stroskotanec. Bolek Polívka tam robil pantomímu. Keď som po divadle čakal na električku, tak zrazu vidím Naďu Konvalinková s Oldom. Naďu som dobre poznal, bola na DAMU o ročník nižšie. Tak sme išli do Františkánskej záhrady do vinárne. Bol to asi rok 1977. To si pamätám ako dnes. Tak sme tam sedeli, začali sme rozprávať a zrazu sme zistili, že Olda má úplne rovnaký štýl humoru. Vidí veci rovnako ako ja. To bolo také neuveriteľné. Mal som pocit, že sa poznáme odjakživa. Veľmi ma inšpiroval ruský klaun Polunin, ktorý povedal krásne dve vety: človek má robiť umenie len s ľuďmi, ktorých má chuť objať. A také veci, ktoré mu rozoznejú srdce.

Humor najviac spája. Od tej doby ste kumpáni a nikdy ste sa nerozišli. Urobili ste spolu rad výrazných projektov, ktoré poznajú generácie. Čo chystáte ďalej?

Teraz chystáme 9. a 10. októbra k 30. výročiu rozhlasového seriálu Rodinka Tlučhořovcov, ktorý už má vyše tisíc dielov, výročné predstavenie v divadle Bitúnok 78 v Prahe pod titulom Boli sme a budeme. Diváci môžu naživo vidieť, ako Rodinka vzniká. Vymyslia si z publika príbeh a my ho priamo budeme improvizovať.

Aký máte vzťah s bratom?

Dobrý. Aj keď sme obaja veľmi zamestnaní. Vidíme sa skôr na rodinných oslavách. On má tri dcéry, takže je to naozaj veľká rodina.

A keď ste vyrastali?

To sme sa bili. Hoci je o necelé dva roky mladší, vyhrával. Detstvo sme strávili spoločne, ale každý mal svoj svet.

Jiří Lábus (1950)
Popredný český herec a komik. Generáciám divákov sa vryl do pamäti predovšetkým v komickom duu s Oldřichom Kaiserom, s ktorým od roku 1975 účinkoval v rade televíznych relácií ako Možno príde aj kúzelník, Dvaja z jedného mesta, Zemeguľa, Letom svetom. Od roku 1991 spolu natáčajú nekončiaci rozhlasový seriál Rodinka. Za úlohu vo filme Vladimíra Michálka Amerika získal Jiří Lábus Českého leva, rovnako ako za film Klauni. Za úlohu v hre Hlava Medúzy získal divadelnú Cenu Thálie. Dabuje a veľmi rád načítava audioknihy. V roku 2005 vytvoril s Petrom Čtvrtníčkom hojne citovanú hru Ivánku, kamaráde o policajných odpočúvaniach.