Ukrajina – podobne ako aj Írsko a Luxembursko (oba štáty patria medzi absolútnu špičku vo všetkých ukazovateľoch) – medzi údajmi, ktoré zozbieral magazín Economist, nefiguruje. Rusko je v rebríčku na 63. mieste s 15-tisíc dolármi na hlavu.
A čo kúpna sila?
Keďže údaje o HDP nezohľadňujú medzinárodné rozdiely v cenách, nedostatok napráva mierne odlišná metrika počítania HDP. Tá upravuje produkciu o cenové hladiny v jednotlivých štátoch a poskytuje obraz o kúpnej sile obyvateľov. Teda o tom, koľko služieb a tovarov si za zarobené peniaze môžu dovoliť nakúpiť.
Hoci úpravy rebríčka pri HDP v parite kúpnej sily nie sú drastické, niektoré rozdiely sú príliš významné na to, aby sa prešli mávnutím ruky.
Veľkým skokanom sú Saudská Arábia (z 29. na 18. miesto) či Spojené arabské emiráty (z 20. na 12. miesto), ale aj malé ropné štáty ako Brunej, Guyana či Bahrajn. O takmer dvadsať priečok sa v rebríčku posúva aj Rusko (na 43. pozíciu).
Viaceré bohaté štáty s vysokými cenami sa medzitým pohli v rebríčku smerom nadol. Švajčiarsko padlo z čela na piate miesto, Island z piateho na jedenáste miesto a Švédsko zase z jedenástej priečky na dvadsiatu.
Slovensko (45.) si takisto pohoršilo o tri priečky, zatiaľ čo zvyšok Vyšehradskej štvorky šiel nahor. Maďari (44.), Poliaci (38.) aj Česi (29.) sa posunuli zhodne o šesť miest.
Záleží aj na tom, koľko sa obyvatelia nadrú
Aj keď HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily poskytuje lepší prehľad o životnej úrovni a o tom, čo si občania môžu v danej krajine dovoliť, nezohľadňuje ich voľný čas, ktorý obetujú práci.
Japonci majú napríklad vysoké príjmy, no pracujú tak veľa, že im nezostáva priestor na to, aby si ich užívali a viedli pokojný a pohodlný život. Na druhej strane, existujú štáty, ktoré síce majú menšiu produkciu na hlavu, no obyvatelia tam robia menej.
Preto sa zvykne ukazovateľ HDP v parite kúpnej sily prepočítavať aj na jednu hodinu odpracovanú jedným obyvateľom. Ide o jeden z dôležitých ukazovateľov produktivity práce. Tento ukazovateľ sa potom v prípade všetkých krajín vynásobil rovnakým ročným časovým fondom.
Po tomto očistení o odpracované hodiny zaznamenali v rebríčku veľké posuny nadol najmä tie krajiny, ktoré majú prísnu pracovnú kultúru a denne pracujú dlhé hodiny. Okrem Japonska sem patria aj Južná Kórea a ďalšie ázijské štáty.
Opačným smerom zase v rebríčku putovali Belgicko (4. miesto) či Turecko (o dvadsať priečok na 27. miesto). Slováci sa takisto posunuli pomerne výrazne nahor (na 31. pozíciu).
Alternatívne ukazovatele blahobytu
Okrem zmienených indikátorov bohatstva existujú, samozrejme, aj mnohé ďalšie používané ukazovatele. Napríklad index ľudského rozvoja, ktorý zahŕňa viaceré mäkšie metriky, ako je očakávaná dĺžka života pri narodení, dĺžka vzdelávania, ale aj hrubý národný príjem (GNI).
Okrem neho sa často skloňuje aj rebríček krajín podľa toho, ako šťastní sa obyvatelia cítia, respektíve ako hodnotia kvalitu svojho života, ktorý sa zostavuje z prieskumov.
Pri oboch platí, že bohaté krajiny sa držia na popredných priečkach, no existujú aj príklady toho, že tvrdé štatistiky odzrkadľujúce výšku životnej úrovne môžu skresľovať realitu toho, ako spokojne si občania niektorých štátov žijú – Spojené štáty sa pri oboch ukazovateľoch prepadávajú mimo prvej desiatky (delené 17., respektíve 24. miesto).
Slovensko je v rámci indexu ľudského rozvoja na 44. mieste, pričom spomedzi štátov EÚ predbieha len Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.
Slováci však vnímajú kvalitu svojho života ešte horšie, než uvádzajú tvrdé dáta, v prieskume skončili na 50. mieste. V tomto prípade sú však v rámci Únie stále optimistickejší než Maďari, Bulhari, Gréci, Lotyši, Chorváti, Portugalčania aj Cyperčania.
