Peter Vačok: NAKA si uľahčuje prácu, na svedectvá kajúcnikov sa spolieha viac ako na vyšetrovanie

No stíhanie a uväznenie šéfa tajnej služby zabezpečili práve inštitúcie tejto koalície, teda polícia, NAKA a špeciálna prokuratúra, na ich čele stoja nominanti tejto vlády.

To je zase iný problém. Osobne vítam zmenu, keďže sme sa veľa rokov prizerali a žili v stave, že bola hranica medzi tými, ktorí museli dodržiavať zákon, a tými za istou hranicou, ktorých sa trestná zodpovednosť netýkala. Profesor trestného práva, profesor Čič, nám prednášal o účele trestu. Úmysel trestu zabezpečíme vtedy, keď sa ho budeme báť, ale zmysel to bude mať vtedy, keď sa ho budeme báť od prezidenta počnúc po niekoho, kto býva na Trnávke. Roky to nefungovalo. Zákon musí platiť pre každého bez rozdielu.

Nie je ale prípad šéfa tajnej služby predsa len tak trochu inou kategóriou ako bežný občan? On je predstaviteľom vnútornej bezpečnosti štátu, nie je v jeho prípade najvyšším štátnym záujmom čo najrýchlejšie a bez meškania zistiť, či sú obvinenia namieste?

Tu treba jasne rozlíšiť medzi tým, čo je uznesenie o vznesení obvinenia a čo je rozhodnutie o vine. Uznesenie o vznesenie obvinenia je reakcia na nejaké penzum informácií, ktoré poukazujú na dôvodné podozrenie. V zákone sa ale nedočítame, čo je to dôvodné podozrenie, a v podstate som sa nestretol ani s judikatúrou, ktorá by to osvetľovala. Ale pre podanie obžaloby už musí byť skutkový stav výraznejšie preukázaný. Po podaní obžaloby už platia iné princípy a tiež aj po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, kde už by malo byť jednoznačne preukázané, či daná osoba skutok spáchala.

Mali sme pol roka vo väzbe šéfa tajnej služby na základe obvinenia, ktoré sa dnes podľa generálnej prokuratúry ukazuje vraj ako nedostatočné.

Ešte raz poviem, proces na začiatku nemusí jasne preukazovať vinu, preukazuje dôvodné podozrenie.

Preto sa pýtam, ako je správne konať, ak ide o šéfa tajnej služby.

Pokiaľ je aplikačná prax založená na určitých princípoch – tu sa zase dostávame k problému s kajúcnikmi –, tak na prvopočiatku dôvodné podozrenie mohlo byť, no ak sa nepotvrdzuje a je vážna dôkazná núdza, musia aj orgány činné v trestnom konaní z trestného konania vycúvať. 

Čo máte na mysli pojmom „problém s kajúcnikmi“?

V minulosti sme takéto inštitúty nepoznali a nepoznal ich ani zákon. Vďaka nim sa však spoločnosť dokázala vysporiadať s najťažším zločinom, nielen ekonomickým, ale aj násilným. 

Bol to práve terajší šéf špeciálnej prokuratúry, ktorý to kedysi ešte ako minister presadil na základe zahraničných inšpirácií.

Nie je to výmysel Slovenska, dnes už tento inštitút má asi väčšina štátov, keďže každý pochopil, že proti zločineckým skupinám, ktoré sa neštítia ničoho, je potrebné postaviť aj takúto krajnosť. Inak nie je možné ich stíhať a rozložiť. Bohužiaľ, myslím si, že polícia si na to zvykla. Klasické spôsoby vyšetrovania išli do úzadia a prevažuje práve dokazovanie cez spolupracujúce osoby. Čo a priori nezavrhujem, ale ak pre prvotný proces výpovede svedkov síce postačia, ale už nestačia ani pre podanie obžaloby a už vôbec nie pre uznanie viny.

Môžu teda stačiť na vznesenie obvinenia a to, aby prokurátor presvedčil sudcov, aby schválili kolúznu väzbu, hoci by nestačili neskôr na obžalobu? 

Presne tak. Spolupráca je zmysluplná v tom, že naštartuje určitý proces a ten musí preukázať, či sú výpovede pravdivé a ich hodnovernosť musí byť preukázaná ďalšími dôkazmi.

Práve do tohto prichádzajú zistenia SIS, ktorá odpočula telefonát mafiána Petrova, ako sa chvastá, že vážne policajné zásahy sú tu len vďaka nemu, keďže vraj pomáha vyšetrovateľom so zabezpečovaním výpovedí svedkov. Zachytili sms správu o tom, ako sľubuje vyšetrovateľovi výpoveď tak, ako bude potrebovať. Máme tu výpoveď spolupracujúceho svedka Dömötöra, kde sa priznáva k skresleniu výpovede, hoci skutkovo triviálnu. Otázka však znie: aký by mohol mať motív, aby skresľoval výpoveď, a aký by mal motív Petrov ho na to navádzať?

Vaša otázka je logická, ale neviem dať odpoveď,  pretože nemám potrebné informácie. Motivácia krivo svedčiť môže byť rôzna.

V tomto prípade však svedok zjavne nevypovedá krivo v prospech seba. Nezostáva nám potom ako jediný motív len to, aby vyšetrovatelia dostali „čistú“ výpoveď?

Ale my nevieme, či ten človek nie je vydieraný, či sa nezakrýva iná trestná činnosť. Takých možností je veľa. Preto nebudem špekulovať, k takýmto otázkam sa nemôžem vyjadriť.  

Ak Dömötör iba doviezol Zemana na stretnutie s Makóom a videl, že naň ide s obálkou a vrátil sa bez nej, je to síce dôležité svedectvo, ale iba nepriame. Ak ich však videl aj cez okno reštaurácie – v čom už klamal –, je to už svedectvo priame. Nejde tu teda práve o snahu vyrobiť z nepriameho svedectva priame, napríklad preto, aby sa presvedčil sudca na zatykač?

Všetko sú to výpovede, ktoré môžu slúžiť pre začiatok procesu, v ktorom sa však potom neskôr musia zabezpečiť ďalšie dôkazy, ktoré prípad buď potvrdia, alebo vyvrátia. Ak sa na prípade pracuje dlhšie a napriek tomu vznikne dôkazná núdza a nedá sa skutok potvrdiť, musí to byť vyhodnotené v prospech obvineného.

V tomto prípade bol na základe svedectiev vydaný zatykač na Böhma s Makóom, ktorí sa vo väzení priznali, teda skutok bol potvrdený veľmi rýchlo, ale na začiatku bol vydaný zatykač aj na základe skreslenej výpovede...

Z mojej strany by bolo skutočne neprofesionálne, ak by som sa k takýmto citlivým témam vyjadril, keď som na tých prípadoch nepracoval a ani ich nepoznám. Je vecou dozoru nad trestným konaním a prokurátor musí zvážiť, či takto zabezpečené dôkazy budú postačovať na obžalobu.

Inšpekcia rieši práve tieto podozrenia, že si polícia mohla takto uľahčovať robotu. Vy ste pred chvíľou naznačili, že inštitút kajúcnika je istým pokušením vyšetrovateľa zjednodušiť si prácu.

Klasické vyšetrovanie je zložitejšie. Viem, že je málo času, ľudí i techniky a úlohy sú veľmi veľké. Polícia ale nemôže vyšetrovať a objasňovať trestnú činnosť len na základe svedectiev stíhaných osôb, ale musí sa potom vrátiť k osvedčeným metódam, musí mať spolupracovníkov a zabezpečovať dôkazy. Zákon dnes dáva obrovské možnosti, napríklad použitie informačných technických prostriedkov. Sledovanie a odpočúvanie a podobne, zákon dokonca umožňuje ich nasadiť pred začiatkom trestného stíhania.

O čom ale svedčí, ak výpoveď kajúcnika Dömötöra nebola pred podaním obvinenia ani banálne preverená, skrátka, že si ani neoverili, že cez to sklo, cez ktoré mal vidieť skutok, ani nie je možné vidieť dnu? Keby nebolo vyšetrovania SIS a inšpekcie, zrejme by o tom dodnes nevedeli...

Nemôžem to hodnotiť, lebo detaily nepoznám. Ale SIS nie je na to, aby objasňovala trestnú činnosť, na to sú iné útvary v inom štátnom orgáne.

Oni sledujú problémy s hrozbami pre vnútornú bezpečnosť, svojou výzvednou činnosťou rozpoznali istý problém vo vyšetrovaní a upozorňovali naň dozorujúcu prokuratúru. Nemajú síce vyšetrovať, ale môžu informovať prokuratúru, o čo sa zjavne snažili...

(Peter Vačok nazrie do Zbierky zákonov) Je pravda, že SIS získava a vyhodnocuje informácie aj o organizovanej trestnej činnosti. V každom prípade si myslím, že nemôže vykonávať vyšetrovanie a musí odovzdávať informácie a poskytnúť ich vyšetrovacím orgánom.   

Aj prokurátor Peter Kysel v médiách potvrdil, že od nich správy dostával, on si ich ale vysvetlil ako pokusy blokovať ich prácu. To bolo ešte predtým, ako sa tá správa zverejnila, keď už bol kalich prevrhnutý.

To sú veľmi citlivé veci a ja neviem, na základe akých informácií konal prokurátor Kysel, preto sa k tomu nemôžem vyjadriť. Mal som súd, ktorý mi odsúdil klienta, že je vrah, ale odvolací súd povedal, že vrahom nie je. Teraz ale nie sú obvinení tí, čo mali iný právny názor. Ide o subjektívne hodnotenie skutkového stavu. Nemôžem vec hodnotiť, ak nepoznám detaily.

Mohol by si však vyšetrovateľ zjednodušiť prácu, aby presvedčil svedkov, aby mu dodávali svedectvá tak, ako ich potrebuje? Viete si čosi také predstaviť?

Pokiaľ by to vyšetrovateľ urobil, určite nepostupuje podľa zákona a sám sa takýmto konaním dopúšťa trestného činu.

Ale viete si predstaviť, že by k tomu došlo v záujme vyšetrovania?

Je to veľmi chúlostivá otázka. My sme sa v prípravnom konaní vrátili do 50. rokov, keď došlo k spojeniu kriminálnej polície a procesných útvarov. Kriminálna polícia je vlastne spravodajská zložka ministerstva vnútra, ktorá má získavať informácie. Dnes je spojená s útvarmi vyšetrovania, čo je procesný útvar. Práve toto v 50. rokoch spôsobilo, že došlo k obrovskej nezákonnosti, keď boli inštitúty trestného konania zneužité na politické vraždy. Vládna moc vtedy nelikvidovala len odporcov režimu, oni sa likvidovali navzájom.

Podľa vás my máme v súčasnom trestnom systéme ukrytú možnosť, aby vyšetrovateľ niekoho účelovo zlikvidoval?

Skúsim to vysvetliť. Robil som za minulého režimu aj na ministerstve vnútra a dali mi čítať utajovaný materiál, ktorým bol výstup z predsedníctva ÚV KSČ. To boli bohovia, vláda a ministri boli až po nich v tomto štáte. Členovia predsedníctva zo Slovenska boli len dvaja, Lenárt a Colotka. Predseda ÚV KSS a premiér slovenskej vlády. V 50. rokoch bol výstup, kde sa predsedníctvo zaoberalo tým, ako bolo možné zneužiť trestné právo až na politické vraždy, keď okrem iných dostal trest smrti aj predseda ÚV KSČ Slánský. Gottwald to zrejme dostal befelom od Stalina. Prečo k tomu mohlo dôjsť? Lebo procesné útvary vyšetrovania boli podriadené pod politické vedenie ministerstva vnútra. Preto bol prijatý nový trestný poriadok a nové interné predpisy, kde sa útvary vyšetrovania stali v rezorte samostatnými. Malo to svoj význam. Lenže v súčasnosti sú tieto útvary opäť spojené. Dnes ja ako advokát idem na procesný úkon na kriminálnu políciu.

Vyšetrovatelia boli kedysi hodnotení na základe rýchlosti, pričom väzobné vyšetrovanie sa pohybovalo v rozpätí 82 až 86 percent. Hodnotenie bolo za obdobie dvoch mesiacov. Ďalším kritériom bola kvalita, teda počty zrušených vecí prokurátorom a počty vrátených vecí súdom. Dnes sú vyšetrovatelia hodnotení podľa kritérií, ktoré chce kriminálna polícia a nikto nesleduje rýchlosť a niekedy prebieha roky. To je absurdné. Kriminálna polícia zodpovedá aj za inštitúty trestného konania, teda jedno vedenie má pod sebou aj útvary, ktoré zodpovedajú aj za vyšetrovanie a aj za objasnenosť. To je podľa mňa skutočne nesprávne.

Ide ale o to, či takýto systém môže nabádať na zjednodušenie práce vyšetrovateľov.

Áno, hľadajú sa cesty, ako objasniť trestné činy čo najľahším spôsobom.

Máte pocit, že sa to dnes deje?

Mám tento pocit, pretože nikto nesleduje rýchlosť vyšetrovania.

Ak by si ale vyšetrovateľ prácu uľahčil, malo by mu to predsa ísť rýchlejšie, nie pomalšie.

Potom ale vyvstáva iná otázka. Ako je možné, že od vznesenia obvinenia vec leží na útvaroch vyšetrovania veľa rokov? O čom to je? Veď u nás je to na zápis do Guinnesovej knihy rekordov. My sme mali kedysi maximum štyri roky väzby a len kvôli Černákovi sa stretol honosný parlament a predĺžil lehotu väzby na päť rokov. Sme normálni? Že sme najväčšieho kriminálnika tej doby neboli schopní za štyri roky odsúdiť a voči nikomu sa nevyvodila osobná zodpovednosť, ani na ministerstve, ani na prokuratúre. 

Sme v situácii, keď elitní prokurátori a vyšetrovatelia na jednej strane siahajú po kaste mocných v takej miere a rozsahu, v akej sme to ešte nepoznali, a zároveň sú sami podozrievaní z porušovania zákonov. Ako čítate túto situáciu?

Treba to rozdeliť. Skončila sa éra, že „našich“ nemôžete stíhať. Dnes sa stíha bez rozdielu. To je, samozrejme, správne. Ale trochu sa nám to bije s tým, že polícia si zvykla odhaľovať trestnú činnosť spolupracujúcimi osobami. Je v tom určitý chaos, neprehľadnosť a nazývame to vojna policajtov. Ja to tak osobne nevidím. Na jednej strane má každý zodpovedať za svoje činy, od prezidenta počnúc, ale na druhej strane sa vyšetrovanie stavia nie na klasickom vyšetrovaní, ale na spolupracujúcich vyšetrovaných.

Princíp korunných svedkov je v tom, že spoločnosť akceptuje istú nespravodlivosť, keď kajúcnikovi bude odpustená časť trestu ako odmena za to, že pomôže stíhať vyššie ryby, ku ktorým by sa bez jeho výpovede nedostali. To je spoločensky zrozumiteľné. Dnes tu však máme zvláštny obraz, keď pre políciu najvzácnejší kajúcnici, ktorí sa dopustili množstva trestných činov – Makó sa stal symbolom, iní spolupracujúci mafiáni bývajú v luxusných bytoch, vozia sa na Porsche a majú doma missky –, si behajú po slobode a tvária sa v médiách, že sú takmer neviniatka, kým ľudia, na ktorých vypovedajú, sedia celé mesiace vo väzení, hoci ich skutky by aj boli menej závažné. Možno je to všetko v súlade so zákonom, ale nenarazili sme tu potom na limity právnej filozofie tohto inštitútu?

Vo všeobecnosti platí, že ak neposkytnete benefity, nezískate spolupracujúceho. Či sú adekvátne, na to dáva odpoveď naša aplikačná prax. Myslím si, že v mnohých prípadoch sa to už vymyká zdravému rozumu. Ak sa sudca spreneverí svojmu povolaniu a získava pre seba nenáležité výhody a potom dostane podmienku za to, že usvedčuje kolegov, to je podľa mňa neprimeraný benefit.

Vyšetrovaciemu tímu inšpekcie prischol názov „antitím“. Je korektné, aby existoval takýto tím, ktorý preveruje konanie vyšetrovateľov uprostred vyšetrovania vážnych káuz, keď sú pod veľkým tlakom?

Nehovoril by som o korektnosti. Niekto napadol zákonnosť postupu a príslušný útvar to preveruje, na tom nevidím nič zlé.

Môžu sa cítiť oprávnene brzdení vo vyšetrovaní?

Pokiaľ sa postupuje zákonne a všetko má v poriadku, tak ho to nemôže brzdiť, ani nijako inak zasahovať do jeho činnosti.

Kľúčového svedka inšpekcie Petra Petrova sa za zvláštnych okolností nepodarilo zadržať inšpekciou po zvláštnom zásahu policajného prezidenta. Mohol sa dopustiť trestného činu, z ktorého je už obvinený?

Ak vyšetrovateľka pochybila, že nesplnila interné predpisy, policajný prezident mal právo to preveriť, ale nie je oprávnený zmariť úkon trestného konania. Mohol ex post dojednať v rámci rezortu nápravu, na to má veľa možností, ale určite nebol oprávnený vstúpiť do neho tak, že zmaril vážny úkon. Ale nie každé porušenie zákona je automaticky trestný čin. Ale pochybností tam bolo viac, mohlo dôjsť aj k úniku informácií, čo je vážne podozrenie z porušenia zákona.    

Po „vojne v polícii“ tu nastal istý zápas prokurátorov medzi Danielom Lipšicom ako špeciálnym prokurátorom a Marošom Žilinkom ako generálnym prokurátorom, ktorý ho disciplinárne stíha. Lipšic tvrdí, že iba bránil vyšetrovateľov pred nepravdivými informáciami, no zároveň naznačoval, že inšpekcia pracuje v záujme stíhanej mafie. Sú také vyjadrenia od takéhoto funkcionára namieste? 

Nemôžem hodnotiť ich spor. No generálny prokurátor je postavený vo vertikále, je skutočne nad všetkým. On určuje riadenie. Prokurátori pod ním, hoci sú aj vysoko v tej vertikále, musia sa mu podriadiť. Ak sa mu nepodriadia, má možnosti, aby zabezpečil, aby to bolo v súlade s jeho doktrínou pri riadení.

Maroš Žilinka patril medzi tých, ktorí upozorňovali na problém tohto vertikálneho monokratického princípu, ktorý dnes sám používa.

Ale dnes to tak stále je. Konal v súlade so súčasným nastavením.

Viete si predstaviť okolnosť, keď špeciálny prokurátor o inej inštitúcii vyšetrovania povie, že zastupuje záujmy mafie?

Považujem to za veľmi nesprávne, dokonca vážne odporujúce zákonu. Ak prokurátor zistí, že niekto porušuje zákon, musí konať. Buď sa vyvodzuje zodpovednosť trestnoprávna, alebo aj disciplinárna či priestupková. Ale nemôžem akceptovať vyjadrenia prokurátora, ktorý verejne kritizuje. Ak má podozrenie, že niekto porušuje zákon, má obrovský priestor, aby došlo k náprave, ale k tej nemôže dôjsť tým, že niečo medializujem. Prokurátor nie je politik.

Takže Daniel Lipšic by mal podať trestné oznámenie, že inšpekcia koná v záujme mafie, ak mal takéto podozrenie?

Ak mali takéto podozrenie, mohli konať aj sami a konať konkrétne kroky, aby sa vyvodila zodpovednosť. Prokurátor je na to, aby konal, nie aby hovoril do médií.

Foto: Matúš Zajac