Americký prístup stojí na klasickej kapitalistickej logike. Do umelej inteligencie sa vložili stovky miliárd dolárov súkromného kapitálu s očakávaním, že sa v nasledujúcich rokoch vrátia. Nejde teda primárne o to, aby mali najlepší a najdokonalejší model, ale predovšetkým o to, aby bol rentabilný. Platí tu priama úmera. Čím drahší bol vývoj novej generácie modelov, tým vyššie musia byť výnosy.
Táto investorská logika sa niekedy dostáva až do absurdnej polohy.
Spoločnosť Anthropic, ktorá stojí za modelom Claude, chce napríklad investorom prezentovať svoj potenciálny trh, takzvaný TAM, vo výške viac než 30 biliónov dolárov ročne – len o niečo menej, než predstavuje americký federálny dlh. Odhad spoločnosti totiž predpokladá, že umelá inteligencia prenikne prakticky všade, do každej ľudskej činnosti.
Aj bez polemiky o správnosti tejto tézy je evidentné, že americký prístup k umelej inteligencii je založený na návratnosti kapitálu. Keby sa investorom nesľubovali obrovské budúce zisky, kohútik s peniazmi by sa zavrel.
Americký prístup má však ešte jednu dôležitú špecifickú črtu. Najvýkonnejšie a najlepšie americké modely sú pred verejnosťou uzavreté. Používateľ k nim síce má prístup cez aplikáciu alebo API, ale nevie, ako tento model funguje. Nejde iba o obchodné tajomstvo, ale aj o otázku národnej bezpečnosti. Prístup k čipom aj k najpokročilejším modelom obmedzujú americké úrady.
Zadarmo, ale nie bez zisku
Práve tu vzniká jeden z najväčších paradoxov súčasného technologického súboja veľmocí. Čína, teda krajina s veľmi silným štátnym dohľadom a rozsiahlou kontrolou informačného priestoru, začala pri umelej inteligencii stavať na otvorenosti. Spoločnosť Alibaba napríklad otvorene uvádza, že pri viacerých modeloch Qwen zverejňuje ich váhy a umožňuje vývojárom, firmám aj výskumníkom modely ďalej upravovať a prevádzkovať.
Je to až absurdné. Autoritárska Čína zrazu ponúka programátorom niečo, čo americké technologické firmy pri svojich najlepších modeloch poskytovať nechcú. Slobodu model stiahnuť, upraviť a postaviť na ňom vlastný produkt. Tým môže oslovovať práve komunitu programátorov a vedcov, ktorá je tradične veľmi citlivá na myšlienku otvoreného softvéru.
Čínske politické špičky, samozrejme, neprehodnotili svoj vzťah k občianskej slobode. Touto nečakanou otočkou sledujú čosi iné. Open source sa totiž stal ekonomickým nástrojom v súboji o umelú inteligenciu. Nejde o to, že by vytlačil platené verzie. Nestalo sa to ani pri operačných systémoch, kde bezplatný Linux neporazil platené operačné systémy.
Ide však o to, že vďaka open source sa modely rozšíria vo firemnom prostredí. Čím viac firiem postaví svojich agentov na čínskych otvorených softvéroch, tým viac sa rozšíria tamojšie technológie.
Bezplatný model pritom neznamená, že sa na používateľovi umelej inteligencie nedá zarábať a generovať tržby a zisky. Alibaba napríklad môže model sprístupniť zadarmo a následne zarábať na cloude, výpočtovom výkone, hostingu a ďalších službách. Tencent môže používať AI na zlepšovanie reklamy a ďalších existujúcich produktov. Vývoj umelej inteligencie sa tak zaplatí rastom v ďalších odvetviach.
A vzhľadom na to, že pri open source môžu firmy nadväzovať na prácu a vylepšenia ostatných, nemusia samy znášať všetky náklady ďalšieho vývoja. Potrebná návratnosť preto nemusí byť ani zďaleka taká vysoká ako pri uzavretom prístupe.
Amerika teda stavia na tom, že predá samotnú inteligenciu, zatiaľ čo Čína na tom, že takmer bezplatná technológia pomôže predávať všetko ostatné.
V súboji veľmocí o umelú inteligenciu tak nejde iba o technické parametre, ale aj o to, ktorý ekonomický model zvíťazí.
Ten americký potrebuje, aby sa investície vrátili. Inými slovami, cena umelej inteligencie musí byť vysoká.
A práve na to útočí Čína, ktorá je majstrom dumpingových cien. Svojimi bezplatnými modelmi stláča cenu nadol. Tamojší režim nemusí robiť z umelej inteligencie štátne tajomstvo, stačí, keď štátne banky v krízových situáciách podržia čínske startupy.
Najväčším rizikom pre americký prístup tak nie je to, že Čína vytvorí lepší model. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že sa z umelej inteligencie stane zameniteľný tovar. Už teraz sa uvažuje o tom, že tokeny [základná jednotka textu, ktorú spracúva jazykový model, pozn. red.] by sa mohli stať komoditou obchodovanou na finančných trhoch. V takom prípade je pravdepodobné, že bežné modely budú veľmi lacné. A že tu prakticky nezostane priestor na vysoké marže, ktoré by zaplatili nákladný vývoj.
Lacnejšie modely, drahšie preteky
Mohlo by sa teda opäť zdať, že sme v situácii, ktorá sa už mnohokrát opakovala, napríklad pri solárnych paneloch alebo elektromobiloch. Lenže americké technologické spoločnosti tento scenár poznajú a sú pripravené s ním bojovať. Nemienia čakať, kým ich Čína vytlačí z trhu. Zareagovali prekvapivo: počas leta zlacnili svoje služby.
Tým sa však otvára priestor na dlhodobú cenovú vojnu. Pre amerických technogigantov je to pomerne nepríjemná situácia. Na jednej strane musia míňať čoraz viac peňazí, aby zostali na technologickej špičke. Na druhej strane sú nútené svoj produkt predávať čoraz lacnejšie.
Cena bežnej AI tak môže smerovať takmer k nule práve vo chvíli, keď cena výroby tej najlepšej prudko rastie. Ani čínsky prístup však nie je bez rizika. Ak budú modely príliš lacné a celý sektor príliš závislý od štátnej podpory, Čína môže vytvoriť obrovský ekosystém, v ktorom však samotní vývojári modelov nebudú schopní dlhodobo zarábať.
Ak ňou nastavený trend vydrží, najväčšou otázkou nebude, či umelá inteligencia zmení svet. O tom už dnes aj tak pochybuje len málokto. Môže sa však prekvapivo skončiť tým, že na tejto transformácii sveta takmer nikto nezarobí. Minimálne nie tí, ktorí ju spôsobili.
