Videl naliehavé potreby ľudí a chcel im čím účinnejšie a čím viacerým pomôcť.
Cieľom jeho slov a činov bolo prinášať spásu. Na to prišiel, do toho zaúčal svojich učeníkov a na to založil aj Cirkev. Ako v organizme, aj v nej je deľba úloh, každý úd má svoje špecifické poslanie. Neraz sa však stráca to základné, ktoré má byť cieľom všetkej činnosti a zároveň hlavným hybným princípom každého jednotlivého kroku: idem priniesť spásu – priamo či nepriamo, ale spásu.
Potreba už samotným faktom, že existuje, volá po riešení. Je výzvou, a preto voči nej nemožno zostať indiferentný. Možno si ju nanajvýš nevšimnúť, ale aj to už je dosť jasne zaujatý postoj. Pre Ježiša bola každá duchovná aj hmotná núdza nielen volaním o pomoc, ale aj výzvou – pozvaním zo strany Otca všetkých núdznych a jeho vlastného Otca.
To bola silná motivácia, pre ktorú sa neúnavne a plne vložil do vyučovania. Musel byť veľmi presvedčivý a aktuálny, keď zástup zabudol aj na žalúdok, ktorý sa vie silno hlásiť o slovo.
Zázračné nasýtenie zástupu je školou konania zázrakov. Bolo praktickou lekciou ľudskej spolupráce s Božou mocou. Vychádzať z tej trochy, ktorá je práve poruke, akokoľvek mizivá vzhľadom na obrovský zástup. Zveriť ju Bohu a nechať ho cez ňu pôsobiť. Boh si vždy rád poslúži na veľké veci malými prostriedkami. Pasívne čakať na veľký zázrak však znamená čakať márne.
Všimnime si Ježišov postup. Cielene zapája prirodzené schopnosti učeníkov.
„Vy im dajte jesť,“ núti ich hľadať riešenie. „Máme azda nakúpiť…?“ – učeníci hľadajú výhovorky namiesto riešení; nie ako sa dá, ale ako sa nedá.
Preto ich Ježiš nabáda aktívne hľadať: „Choďte, pozrite…“ A potom nastupuje spolupráca. Učeníci majú chleby a rybu priniesť Ježišovi, potom majú pousádzať zástup a napokon roznášať premenený pokrm. Zázrak robí Ježiš.
Vždy je to tak. Keď si všímam len svoju nemožnosť alebo, naopak, sám by som chcel robiť zázraky, zástup zostáva hladný. Zdá sa, že aj dnes skutočné a naliehavé potreby presahujú prirodzené možnosti. Pán nechce, aby sme sa tvárili, že sa nás netýkajú.
Každú potrebu máme vnímať ako svoju. Nechce ani, aby sme strácali hlavu a prepínali sily. Chce však, aby sme sa dobre poobzerali, chytili sa toho, čo je práve reálne možné, a doniesli jemu. „Rozmnoženie“ zariadi on.
V minulosti aj v súčasnosti vidíme veľa dôkazov, že práve cez skromné prostriedky sa konajú veľké diela a že aj zopár jednoduchých slov, ak ich sprevádza vanutie Božej milosti, dokáže vyvolať veľkú zmenu a dať do pohybu významné rozhodnutia a podujatia.
Paradoxne práve na to najjednoduchšie a zároveň najdôležitejšie aj najčastejšie zabúdame. Radšej sa zopár minút modliť, ako sa niekoľko hodín namáhať vlastnými silami…
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
