Sťažené učenie aj psychomotorické problémy
Austrálska štúdia, ktorú viedla Georgia Symonsová, neurovedkyňa z Monash University v Melbourne, preukázala, že domáce násilie spojené s fyzickým násilím v podobe úderov do hlavy a nefatálnym škrtením [dočasné prerušenie prívodu kyslíka do mozgu, pozn. red.] môže ženám spôsobiť chronické poškodenie mozgu, ktoré zažívajú aj športovci.
V rámci štúdie výskumníci porovnávali 146 žien (preživšie obete), ktoré zažívali nebezpečné fyzické násilie vo svojom partnerskom vzťahu, s tými, ktoré takúto skúsenosť nemali.
Výskum ukázal, že osoby, ktoré v dôsledku úderov do hlavy alebo škrtenia – pri ktorom môže obeť zažívať pocit omámenia, zmätenosť až stratu vedomia – utrpeli viaceré poranenia mozgu, mali horšie výsledky v učení, dlhodobú stratu pamäti a väčšie problémy v psychomotorických zručnostiach ako ženy, ktoré takéto násilie zo strany intímneho partnera nezažili.
Ako uvádza Symonsová, v rámci výskumu odhalili výrazné podobnosti s poraneniami mozgu, aké sa vyskytujú aj u športovcov. Neurovedkyňa upozorňuje na mechanizmy poškodenia mozgu podobné tým, ktoré sa spájajú s chronickou traumatickou encefalopatiou (CTE).
„CTE patrí medzi neurodegeneratívne ochorenie, ktoré vzniká ako následok opakovaných úderov do hlavy s častými otrasmi mozgu,“ vysvetlil detailnejšie pre Štandard Štefan Sivák, neurológ, prodekan pre vedu, výskum a doktorandské štúdium na Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine a zástupca prednostu Neurologickej kliniky JLF UK a Univerzitnej nemocnice Martin.
Ako neurológ spresňuje, opakované poranenia spôsobujú dlhotrvajúce zmeny v mozgovom tkanive, pričom dochádza najmä k nadmernému ukladaniu chorobného tau proteínu, ktorý poškodzuje nervové bunky. Príznaky ochorenia sa pritom podľa neho často začnú prejavovať až po mnohých rokoch od posledného úrazu mozgu.
Mozog obete domáceho násilia trpí ako hlava boxera
Lekár objasňuje, že CTE bola prvý raz popísaná americkým lekárom Harrisonom Martlandom v roku 1928 ako „punch-drunk“ syndróm u bývalých boxerov. Neskôr sa CTE začala spájať aj s ďalšími kontaktnými športmi, ako sú americký futbal, bojové umenia či hokej.
„CTE bola popísaná aj u vojakov, ale aj u obetí opakovaného domáceho násilia spojeným s častými úrazmi hlavy a mozgu,“ vraví Sivák.
O dlhodobom poškodení mozgu pri domácom násilí hovorí aj vedecký pracovník z Austrálskeho inštitútu pre inovácie v oblasti zdravia Reidar Lystad. Ten potvrdil, že nielen športovci a vojnoví veteráni, ale aj obete domáceho násilia patria medzi hlavné rizikové skupiny daného ochorenia.
„Zvyšuje sa riziko nielen chronickej traumatickej encefalopatie, ale aj iných foriem demencie,“ spresňuje Lystad neskoršie štádiá, ktoré súvisia so závažnými poruchami pamäti a ostatných kognitívnych funkcií.
Neurológ Sivák podotýka, že klinické prejavy ochorenia sú široké. Typicky sa však objavujú poruchy pamäti, úzkosť, depresia, apatia, prípadne výrazné zmeny nálad, ako napríklad podráždenosť až výbuchy hnevu.
„U niektorých ľudí sa pridávajú ťažkosti s hybnosťou, ako sú napríklad poruchy chôdze, celkové spomalenie pohybov, tras alebo nezrozumiteľná reč,“ dodáva lekár. Upozorňuje, že CTE sa spája so zvýšeným rizikom samovražedných sklonov aj s rozvojom závislostí.
Ak sa teda násilie tohto druhu pácha na obetiach domáceho násilia dlhodobo, predstavuje to pre ne riziko vzniku spomenutých ochorení a ťažkostí. Medzi ne patria aj strata pamäti a problémy s učením.
Ako však prízvukujú odborníci z oblasti neurológie, dôsledky sa neprejavia len po jednom údere, ale po opakovaných ranách.
Mozog po opakovanom násilí
V austrálskej štúdií skončila na základe zdravotných anamnéz, testovaní pamäti, učenia, rýchlosti myslenia, spracovania informácií a riadiacich schopností mozgu najhoršie skupina žien s počtom viac ako šesť poranení.
Čím bol teda počet opakovaných otrasov mozgu, úderov do hlavy alebo škrtení vyšší, tým viac sa zvyšovalo riziko kognitívnych problémov. Niektoré z nich u obetí pretrvávali aj šesť mesiacov po zranení. Na základe toho austrálsky výskum potvrdil, že nejde len o následok traumy alebo stresu týchto žien, ale o skutočné neurologické poškodenie.
Posttraumatická stresová porucha, depresia, úzkosť a závislosť od návykových látok dokážu podľa štúdie poranenia u obetí následne ešte zosilniť.
Diagnostika až po smrti
Ako hovorí lekár Sivák, v súčasnosti je možné diagnózu CTE spoľahlivo potvrdiť až po smrti, keď sa pri pitve v tkanive mozgu preukážu zmeny typické pre toto ochorenie.
„Zároveň sa intenzívne rozvíja výskum, ktorý hľadá spoľahlivé markery ochorenia na diagnostiku už počas života – napríklad pomocou moderných zobrazovacích metód, ako je PET (pozitrónová emisná tomografia) vyšetrenie, ktoré sa snaží zachytiť ukladanie patologického tau proteínu v mozgu,“ spresňuje.
Ako neurológ ďalej približuje, v praxi sa zdravotníci stretávajú s pacientmi, ktorí prichádzajú na vyšetrenie po úrazoch hlavy vzniknutých pri domácom násilí. „Časť z nich to povie otvorene, ale významná časť to zamlčí alebo vysvetlí pádom či nehodou,“ konštatuje.
Štúdie podľa neho ukazujú, že hoci obete domáceho násilia na urgentný príjem často prídu, približne tri štvrtiny z nich nemusia byť v zdravotnej dokumentácii vôbec rozpoznané ako obete násilia.
„Preto má zmysel pýtať sa na možné domáce násilie citlivo, v súkromí a bez prítomnosti partnera,“ vysvetľuje Sivák s dôvetkom, že ak sa lekár opýta priamo a bezpečným spôsobom, viac ľudí sa odváži povedať pravdu a dá sa im skôr ponúknuť aj konkrétna pomoc.
Ako ďalej vraví, dôležitú úlohu tu zohrávajú aj zdravotné sestry a ošetrovatelia, ktorí s pacientom trávia viac času a často ho sprevádzajú aj na vyšetrenia (napríklad CT hlavy či neurologické vyšetrenie), takže si môžu všimnúť náznaky násilia alebo zachytiť informácie, ktoré pacient pred lekárom nepovie.
Zranenia spôsobené športom sú zrejmé, domácim násilím však nie
Nie každá obeť domáceho násilia prežije a nie každá vyhľadá lekársku pomoc. Preto nie všetky ženy, ktoré sú takémuto správaniu vystavené, sú aj vyšetrované a diagnostikované. Na rozdiel od športovcov sú ich zranenia často prehliadané.
Inými slovami, zatiaľ čo športovci sú pod neustálym lekárskym dohľadom a majú neraz aj mediálnu pozornosť, obete násilia pri neošetrení nemajú nikoho, kto by ich poranenia zaznamenal.
Keďže sa otrasy mozgu a údery do hlavy u nás vnímajú najmä v súvislosti s dopravnými nehodami, pádmi alebo športom, a nie ako možný dôsledok násilia v partnerských vzťahoch, mnohé ženy môžu roky žiť s nediagnostikovanými problémami, ako napríklad poruchy pamäti, koncentrácie a učenia. Tie sa potom mylne pripisujú len psychickej traume alebo „osobným zlyhaniam“.
Neliečené kognitívne následky tak môžu obetiam sťažovať prácu, vzdelávanie či rodičovstvo. Môže v nich zostať aj zvýšená zraniteľnosť voči ďalšiemu násiliu.
Aby sa predišlo dlhodobým následkom, je podľa odborníkov z oblasti neurológie potrebná včasná diagnostika a liečba. Zdravotníci by mali podľa výskumu pravidelne preverovať mozgové poranenia u týchto obetí, aj keď na prvý pohľad viditeľné zranenia nevidno.
Tak ako pri športovcoch, aj pri pacientoch trpiacich domácim násilím by malo platiť, aby po skríningu, ktorý potvrdí poranenie mozgu, dostali primeranú liečbu.
„Pre týchto pacientov je kľúčové odoslanie k špecialistom s odbornými znalosťami v oblasti poranení mozgu. Už nejde o problém, ktorý by sa týkal výlučne športovej populácie,“ apeluje Lystad na preživšie obete domáceho násilia, ktoré zažívajú týranie dlhodobo.
