Nie je pre mňa žiadnym prekvapením, že dôvera ľudí v štát a štátne inštitúcie v Európe aj na Slovensku klesá. Začala tu totiž panovať ideologická mantra, že politici nemajú zastupovať záujmy svojich voličov, ale majú vykonávať inštrukcie expertov, vedcov či odborníkov, ktorí majú údajne na riadenie štátu oveľa vyššiu legitimitu a mandát ako politici. To ale znamená, že politici sú často tlačení do rozhodnutí, ktoré ich vlastných voličov poškodia, urazia alebo im nebudú rozumieť.
Ako napríklad neustále predlžovanie veku odchodu do dôchodku. Liberálni ekonómovia a elity sú bohorovne presvedčení, že problém dlhodobého deficitu dôchodkového systému sa jednoducho vyrieši tým, že ľudia budú dlhšie pracovať. A keďže každý raz zomrieť musíme, počet rokov poberania dôchodku sa zníži. Problém je však v tom, že to síce s istotou uškodí ľuďom, ale vôbec to nevyrieši problém dlhodobého deficitu verejných financií. Zdaňovaním (odvodmi) práce si o desať rokov veľmi nepomôžeme. Čoraz viac práce totiž vykonávajú a čoraz väčší podiel HDP produkujú roboty. Podiel ľudskej práce na pridanej hodnote a na HDP klesá. Ako môžu tí istí „experti“ s betónovou istotou tvrdiť, že dlhodobý deficit verejných financií treba vyriešiť na úkor ľudí a súčasne sa priznávať, že na robotizáciu a s tým spojený pokles príjmov verejných financií nemajú žiadnu odpoveď? Na to zase nemám žiadnu odpoveď ja.
V predstavách liberálnych elít sú politici mukli na špinavú prácu, ktorí majú realizovať idey a vízie expertov, presadzovať ich proti verejnej mienke a niesť za ne zodpovednosť. Oni predsa najlepšie vedia, ako spravovať štát. Čo tam po politikoch, ktorí museli predstúpiť pred voličov so svojím programom, ktorý sľúbili realizovať? A ak sa zrazí legitímny záujem občana s názorom expertov, napríklad aj v otázke povinného očkovania, potom musí mať údajne prednosť názor experta. A politici nech len to povinné očkovanie zavedú, bez ohľadu na názory ľudí.
Lenže to už potom nie je demokracia. Demokracia je vláda väčšiny s garantovaním práv pre menšinu. Voláme to tiež ústavná demokracia. V prípade očkovania to pre mňa ako demokrata znamená, že argumentujem v prospech vakcinácie, pretože v zariadeniach sociálnych služieb to veľmi pomohlo pri ochrane životov. Ale budem chrániť aj záujem nezaočkovaných ľudí, aby sa po otestovaní mohli zapojiť do ekonomického a spoločenského života rovnako ako zaočkovaní. Aj názorová menšina musí byť v demokracii chránená, hoci by sa aj mýlila.
V demokracii ľudia vládnu prostredníctvom svojich zvolených zástupcov, členov parlamentu a vlády. Tí potom majú legitimitu, ale aj povinnosť, presadzovať svoj program. Ak získa väčšinu strana, ktorá chce zvýšiť dane, hoci ja s tým nesúhlasím, potom som ako demokrat povinný to 4 roky strpieť. A mám sa snažiť získať podporu ľudí pre zníženie daní v najbližších voľbách. Lenže v západných demokraciách aj na Slovensku sa presadila mantra, že takmer o všetkých politických otázkach majú rozhodovať experti. Oni predsa najlepšie vedia, aké dane máme mať, aké má byť poradie rekonštruovania mostov v regiónoch, aké reformy máme robiť, na ktoré priority treba dať peniaze hneď a čo môže ešte pár rokov počkať. Veď to sa predsa musí dať exaktne vypočítať...
Ako len dosiahnuť, aby sa tí politici nefušovali expertom do remesla riadenia štátu? Čo najviac ich odstaviť od rozhodovania. Že občania majú jedinú možnosť ovplyvniť veci verejné prostredníctvom politikov, ktorých si vyberú vo voľbách? A teda odstavením politikov odstavujeme aj občanov? To nevadí. Oni – elity, najčastejšie liberálne elity, experti a vedci, predsa najlepšie vedia, čo ľudia a Slovensko potrebujú. Takže už dvadsať rokov na Slovensku okliešťujeme demokraciu v prospech elít a expertov. Zaviedli sme sudcovskú samosprávu, veď sudcovia najlepšie vedia, ako majú riadiť súdnictvo. Nech im len do toho tí zlí politici nezasahujú a všetko bude OK. Lenže nie je. Bývalá vládna garnitúra napríklad zabetónovala svojich ľudí v štátnej správe novým zákonom o štátnej službe. Moji vtedy opoziční kolegovia v parlamente vystupovali s názorom, že je to ešte stále malá profesionalizácia. Neuvedomili si skutočnosť, že naslovovzatým odborníkom na verejné financie môže byť človek presadzujúci vyrovnaný rozpočet, ale aj človek presadzujúci vysoký deficit. Ktorý z týchto dvoch expertov bude v danom čase pôsobiť na danom ministerstve, o tom by asi mal rozhodovať minister podľa vládneho programu, a nie fakt, že niektorý z nich svoj post akurát zastáva.
Najnovším pokračovaním pokusov o premenu nášho zriadenia na expertnú byrokraciu alias „expertnú republiku“ je návrh novely zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Útvar hodnoty za peniaze (ÚHP) z ministerstva financií si tam nanovo zadefinoval kompetenciu, podľa ktorej budú ich stanoviská k revízii výdavkov jednotlivých rezortov záväzné. Aby nedošlo k omylu, tu nejde o analýzu, či sú navrhované výdavky predražené – takéto analýzy považujem za prospešné. ÚHP si však chce nanovo osobovať aj kompetenciu rozhodovať o tom, na čo majú dať jednotlivé rezorty peniaze. Zjednodušene povedané, o tom, či má štát dať viac peňazí na zamestnanosť, na sociálne veci alebo na podporu rodiny, o tom už nemá rozhodovať ministerstvo na základe mandátu ministra vo voľbách. Ministerstvu to správne rozhodnutie poradí ÚHP a táto dobrá rada má byť po novom pre ministerstvo záväzná.
Načo vlastne potrebujeme voľby a potom vládu na základe týchto volieb vzniknutú? Veď v ÚHP pracuje dostatok expertov, ktorých síce nikto nepozná a nikomu neskladajú účty, ale erudíciu na riadenie štátu majú – veď sú to predsa experti. Možno by sme mohli ušetriť aj tým, že by príslušní experti z ÚHP priamo ministerstvá riadili – teda vo veciach, kde to uznajú za vhodné. Ministerstvám by pripadla iba „vďačná“ úloha vízie expertov z ÚHP realizovať a čeliť hnevu občanov, keď sa to celé pokazí. Čo sa často aj stáva.
A ešte jedna dôležitá vec. O tom, či je niekto expert, rozhodujú najmä médiá. Na Slovensku sú médiá väčšinovo liberálne. Expertom na nejakú politickú otázku sa niekto stane tak, že ho médiá k danej téme pravidelne oslovujú na vyjadrenie. Stane sa známym, jeho hlas znie spoločnosťou. Čo myslíte, osloví liberálny novinár človeka s konzervatívnym názorom, aby sa mu vyjadril na danú problematiku? Alebo uverejní novinár v neideologickej téme názor experta, ktorý mu bude protirečiť? Skôr nie a je to celkom prirodzené. Ale potom sa ľahko navodzuje dojem, že „všetci“ experti majú na danú problematiku ten istý názor, iba niektorí zadubení politici nechcú rešpektovať celospoločenský konsenzus. Hoci takýto konsenzus v skutočnosti neexistuje. Ale po jeho dlhodobo opakovanom deklarovaní sa často „mediálnym konsenzom“ stane.
Zakladám si na tom, že na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré riadim, vládne sloboda vo vyjadrovaní expertných názorov na jednotlivé politiky ministerstva a štátu. Medzi mojimi kolegami sú liberáli, konzervatívci, socialisti aj libertariáni. Polemické názory vítam, pretože v slobodnej diskusii sa najlepšie hľadajú najlepšie riešenia, ako aj vylučujú prípadné omyly alebo chyby. Ale konečnú zodpovednosť za rozhodnutia nesiem ja osobne, preto mám pri rozhodnutiach posledné slovo. Môžem sa pomýliť a vtedy môžem byť odvolaný alebo vymenený vo voľbách. Tak to má byť.
Demokracia nie je dobrým zriadením preto, lebo vždy generuje najlepšie riešenia. Podstata prínosu demokracie spočíva v spätnej väzbe, na základe ktorej je možné vo voľbách opraviť chyby a zmeniť smerovanie krajiny. Ľudia môžu poslať preč tých, ktorí zlyhali.
Ale experta ľudia vymeniť nemôžu. Čím viac budú rozhodovať experti proti vôli ľudí, tým budú demokratické voľby zbytočnejšie. Strata dôvery ľudí v demokratický systém bude pokračovať. Načo by ľudia mali chodiť k voľbám, keď aj tak nemôžu takmer nič zmeniť?
Liberálne elity si to predstavujú asi takto: Ak majú ľudia rovnaký názor ako my, treba rešpektovať vôľu ľudí. Ak nemajú rovnaký názor ako my, treba rešpektovať názor expertov, ktorí majú rovnaký názor ako my. Takúto predstavu liberálno-ľavicových elít o selektívnej výberovej expertno-úradníckej „demokracii“ treba odmietnuť. Nielen preto, že je to nepoctivé, ale najmä preto, že to podrýva dôveru ľudí v demokratický systém.
Aby som nezostal dlžný odpoveď na otázku v titulku tohto článku: politici a experti sa mýlia približne rovnako často. Rozdiel je iba v tom, že expert nemusí niesť za svoje omyly žiadnu zodpovednosť. Preto sa môže mýliť opakovane aj desaťročia, médiá ho môžu na základe sympatií stále oslovovať ako „experta“. Politikovi to za jeho omyly spočítajú ľudia vo voľbách, ľudia ho môžu vymeniť.
Práve preto majú v demokracii rozhodovať ľuďmi zvolení politici.
