Prvé je sloboda. Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená na to, aby bola slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď sloboda bola zranená, zneuctená a zabitá, ľudstvo bolo zdegradované a zniesli sa naňho búrky násilia, nátlaku a odňatia práv.
Sloboda však nie je automatickým výdobytkom, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou, ktorú treba neustále obnovovať. Na to, aby ste mali skutočnú slobodu, nestačí, aby sme boli slobodní na vonkajšej rovine alebo v spoločenských štruktúrach. Sloboda nás priamo volá k zodpovednosti za svoje rozhodnutia, k rozlišovaniu, k tomu, aby sme rozvíjali životné procesy. Je to namáhavé a máme z toho aj strach. Niekedy je jednoduchšie nenechať sa provokovať konkrétnymi situáciami a kráčať ďalej tak, že opakujeme minulosť, bez srdca, bez rizika voľby: radšej sa vliecť životom a robiť to, o čom druhí rozhodujú za nás – možno dav alebo verejná mienka. Pripomeňme si dejiny izraelského národa: trpeli za tyranskej vlády faraóna, boli otrokmi; potom ich Pán vyslobodil, ale na to, aby dosiahli skutočnú slobodu – nielen od nepriateľov – museli prejsť púšťou, teda namáhavou cestou. A začali premýšľať: „Neviem, či nám nebolo lepšie predtým; mali sme aspoň cibuľu…“. Je to veľké pokušenie: radšej trochu cibule než námaha a riziko súvisiace so slobodou.
Niekedy nás táto predstava ohrozuje aj v Cirkvi: radšej mať všetko vopred stanovené, zákony, ktoré treba dodržať, bezpečnosť a uniformnosť, než byť zodpovední kresťania a dospelí ľudia, ktorí myslia, kladú si otázky vo svojom svedomí a vedia aj spochybniť svoje predstavy. V duchovnom a cirkevnom živote máme pokušenie hľadať falošný pokoj, ktorý nám zaručuje bezproblémový stav, namiesto evanjeliového ohňa, ktorý nás znepokojuje a premieňa nás. Bezpečná egyptská cibuľa je pohodlnejšia ako neznáme púšte. Avšak Cirkvi, ktorá nedáva priestor dobrodružstvu slobody – aj v duchovnom živote – hrozí to, že sa stane rigidnou a zatvorenou. Niektorí sú na to snáď zvyknutí; ale mnohých iných – najmä mladšiu generáciu – neláka ponuka viery bez vnútornej slobody v rámci Cirkvi, kde majú všetci rovnako myslieť a slepo poslúchať.
Moji drahí, nebojte sa formovať ľudí tak, aby mali zrelý a slobodný vzťah k Bohu. Budeme mať možno pocit, že nemáme všetko pod kontrolou a že strácame silu a autoritu, ale Kristova cirkev nechce ovládať svedomie a obsadiť miesta; chce byť „fontánou“ nádeje v živote ľudí. Hovorím to hlavne pastierom: vy slúžite v krajine, kde sa mnohé veci rýchlo zmenili a kde sa spustili rôzne demokratické procesy – ale sloboda je ešte stále krehká, predovšetkým v srdci a v mysli ľudí. Preto vás povzbudzujem, aby ste ich formovali k slobode od rigidnej religiozity. Nik sa nesmie cítiť utláčaný, ale každý nech má možnosť objaviť slobodu Evanjelia a postupne vstúpiť do vzťahu s Bohom; a to s dôverou človeka, ktorý vie, že pred Ním si môžeme niesť svoj príbeh a svoje rany bez strachu a bez pretvárok – bez starostí o to, aby sme museli obhájiť svoj obraz. Nech je evanjeliová zvesť oslobodzujúca a nikdy nie utláčajúca. A nech je Cirkev znakom slobody a prijatia!
Druhé slovo: tvorivosť. Ste deťmi veľkej tradície. Vaša náboženská skúsenosť má pôvod v kázaní a v službe žiarivých osobností sv. Cyrila a Metoda. Oni nás učia, že evanjelizácia nie je nikdy jednoduchým opakovaním minulosti. Radosťou Evanjelia je vždy Kristus, ale cesty, ktorými sa táto radostná zvesť šíri časom a dejinami, sú rozdielne. Cyril a Metod kráčali spolu po týchto končinách európskeho kontinentu a zapálení túžbou po ohlasovaní evanjelia vymysleli nové písmo, aby mohli preložiť Bibliu, liturgické texty a kresťanskú náuku. Tak sa stali apoštolmi inkulturácie viery tu u vás. Vymysleli nové jazyky na šírenie Evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko tamojších národov, že sa naučili rozprávať ich jazykom a asimilovať ich kultúru. Nepotrebuje to isté aj dnešné Slovensko? Nie je snáď toto najurgentnejšou úlohou Cirkvi pri dnešných európskych národoch: vymyslieť nové „písma“, aby zvestovala vieru? V pozadí máme bohatú kresťanskú tradíciu. V mysli mnohých ľudí je, žiaľ, táto tradícia dnes iba spomienkou na minulosť, ktorá už nehovorí a neposkytuje orientáciu pri životných rozhodnutiach. Zoči voči strate zmyslu pre Boha a radosti viery nepomôžu náreky; neosoží nám zabarikádovať sa v pevnosti obranného katolicizmu, súdiť a obviňovať svet. Potrebujeme tvorivosť Evanjelia. Spomeňme si na tých mužov, ktorí chceli priniesť ochrnutého človeka až k Ježišovi, ale nebolo miesta ani predo dvermi. Odkryli strechu a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý (porov. Mk 2,1-5). Boli tvoriví! Aké krásne, keď vieme nájsť nové cesty, spôsoby a jazyky na zvestovanie Evanjelia! Ak svojím kázaním a svojou pastoráciou už nedokážeme vojsť dnu bežnou cestou, snažme sa otvoriť iné priestory; skúsme inými cestami. Cyril a Metod tak urobili a hovoria nám toto: Evanjelium nemôže rásť, pokiaľ nie je zakorenené v kultúre národa, t.j. v jeho symboloch, otázkach, slovách a postojoch. Obaja bratia museli čeliť mnohým prekážkam a boli prenasledovaní. Veď to viete. Boli obvinení z herézy, lebo sa opovážili prekladať jazyk viery. Toto je ideológia, ktorá sa rodí z pokušenia mať veci uniformné. Evanjelizácia je však procesom inkulturácie: je úrodným semenom novosti; je novosťou Ducha, ktorý všetko obnovuje.
A napokon, dialóg. Cirkev, ktorá formuje ľudí v zmysle vnútornej a zodpovednej slobody a ktorá vie byť tvorivá v ponáraní sa do dejín a kultúry, je tiež cirkvou, ktorá vie viesť dialóg so svetom – s tými, ktorí vyznávajú Krista, hoci nie sú „od nás“; s tými, ktorí kráčajú namáhavou cestou duchovného hľadania; a tiež s tými, ktorí neveria. Je to Cirkev, ktorá – podľa príkladu Cyrila a Metoda – pevne spája Východ a Západ, s ich rozličnými tradíciami a citlivosťou. Je to spoločenstvo, ktoré zvestovaním Evanjelia lásky vytvára spoločenstvo, priateľstvo a dialóg medzi veriacimi, medzi rôznymi vierovyznaniami a medzi národmi.
Jednota, spoločenstvo a dialóg sú vždy krehké, najmä vtedy, keď máme za sebou bolestné dejiny, ktoré zanechali jazvy. Spomienky na zranenia môžu viesť k zatrpknutosti, nedôvere, ba aj opovrhnutiu; a podnecujú nás, aby sme sa oddeľovali ohradami od tých, ktorí sú iní ako my. Rany však môžu byť aj priechodmi či otvormi, cez ktoré – ako cez rany nášho Pána – prechádza Božie milosrdenstvo a Jeho milosť, ktorá mení životy a robí z nás šíriteľov pokoja a zmierenia. Viem, že máte pekné príslovie: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“ Je to čisto evanjeliové! Je to Ježišova výzva, aby sme prerušili začarovaný a ničivý kruh násilia, aby sme nastavili druhé líce, aby sme sa nedali premôcť zlu, ale dobrom premáhali zlo (porov. Rim 12,21). Zaujala ma jedna udalosť zo života kardinála Korca. Tento jezuitský kardinál bol prenasledovaný režimom a nútený tvrdo pracovať, až ochorel. Keď prišiel do Ríma pri príležitosti Jubilea v roku 2000, išiel do katakomb, zapálil sviečku za svojich prenasledovateľov a prosil pre nich o milosrdenstvo. Toto je Evanjelium! Rastie to v živote a v dejinách skrze pokornú a trpezlivú lásku.
Drahí moji, som Bohu vďačný za to, že som tu s vami; a ďakujem vám zo srdca za to, čo robíte, i za to, čím ste! Prajem vám, aby ste naďalej kráčali cestou evanjeliovej slobody, v tvorivosti viery a v dialógu, ktorý vyviera z Božieho milosrdenstva. Boh nás stvoril ako bratov a sestry a volá nás k tomu, aby sme boli tvorcami pokoja a svornosti. Zo srdca vás žehnám. A, prosím vás, modlite sa za mňa. Ďakujem!
