Čo je dôkazom Boha?
Ako teda môže prísť viera k človeku? Dôkazy Boha sú ako dôkazy lásky. Nevnucujú sa, ale sú plné života. Lenže ani o dôkazoch lásky nečítate v knihe alebo v zaľúbenom liste. Nie, na to musíte človeka zažiť. A niečo podobné môžeme vztiahnuť aj na kresťanstvo.
Rozhodujúce argumenty ateizmu odpadli s 20. storočím. Stačí si napríklad otvoriť Dejiny ateizmu od Georgesa Minoisa, aby ste zistili, že jeho silné argumenty, ktoré existovali 2-tisíc rokov, sú vyvrátené. Jedným z argumentov napríklad bolo, že svet nevyhnutne funguje podľa prírodných zákonov: to je argument determinizmu. Tento argument sa však rozpadáva na kvantovej teórii Maxa Plancka, ktorý jeden zo svojich prejavov zakončil slovami: „Späť k Bohu!“ A Max Planck bol napokon najdôležitejším fyzikom začiatku 20. storočia.
Od Demokrita bol ospravedlnením ateizmu materializmus, ktorý tvrdí, že svet pozostáva len z hmoty. Ale tento argument v konečnom dôsledku vyšiel na psí tridsiatok s Einsteinovou teóriou relativity. A teória Veľkého tresku zas vyvrátila tézu Giordana Bruna, že svet trvá od večnosti a bude večne existovať a že Boh Stvoriteľ by bol preto úplne nemysliteľný.
Dnes zažívame to známe Pascalovo: „Veľa vedy k Bohu privádza, málo vedy od neho odvádza.“ Máme opis sveta, ktorý je kompatibilný s biblickou správou o stvorení. Samozrejme, ak ju nevykladáme fundamentalisticky.
Boh nie je len Stvoriteľ
Vezmime si ako príklad Darwinovu evolučnú teóriu. Kresťanstvo verí v creatio continua, tento termín existuje už od stredoveku. Kresťania teda neveria v „Boha dôchodcu“ ako osvietenskí myslitelia. Kresťanská myšlienka creatio continua znamená, že Boh nie je len stvoriteľom sveta, ale že vo svojich rukách drží svet a tým aj nás všetkých nažive. Zabezpečuje, že zajtra opäť vyjde slnko, ktoré nás zobudí, a my sa nerozplynieme v ničote.
Tento živý Boh je oveľa ľahšie zlučiteľný s evolučnou teóriou ako s oným „hrnčiarskym bohom“, ktorý raz všetko vymyslel a potom to jednoducho nechal napospas osudu. V tomto bode je evolučná teória oveľa kompatibilnejšia s kresťanstvom ako s ateistickou predstavou o deterministickom vývoji sveta. Ten totiž hovorí o nevyhnutnosti, kým evolučná teória hovorí o „náhodných“ mutáciách.
Hoci argumentácia ateistov stratila pôdu pod nohami, fenomén ateizmu existuje aj naďalej, dokonca aj v militantnej verzii.
Najznámejší ateista Dawkins, ktorý sa nedávno predsa len pasoval za „kultúrneho kresťana“, na svoju argumentáciu použil evolučnú teóriu, ktorú však vníma ako jediné možné vysvetlenie sveta. Človeka môžeme síce vnímať aj z chemickej perspektívy, ktorá je v istom zmysle pravdivá, lenže nie je to celistvá pravda.
Z chemického hľadiska má každý z nás napríklad hodnotu asi 60 centov, pretože my ľudia sme v podstate z vody; vlastne, možno máme hodnotu 80 centov pre zvýšené ceny vody. Ale neoženil som sa so svojou ženou iba z chemického hľadiska. Takže chemická perspektíva je veľmi pravdivá, ale je to len jedna perspektíva z mnohých.
Evolučná teória je tiež len jedným uhlom pohľadu, ktorým sa môžeme pozerať na človeka a na svet. Dawkinsov krívajúci argument pritom hovorí, že Boh sa nedrží evolučnej teórie, pretože Boh je „komplexný jav“ a podľa evolučnej teórie zložité javy vznikajú až na konci vývoja, a nie už na jeho začiatku.
Prednastavenie alebo náhoda?
Za zmienku stojí protiargument, ktorý zas spôsobuje najväčšie bolesti hlavy ateistom – jemné vyladenie vesmíru. Vychádza z pozorovania, že náš vesmír má rôzne univerzálne fyzikálne podmienky nastavené tak, že umožňujú vznik štruktúr hmoty a existenciu zložitého života v ňom.
Navyše tieto ležia vo veľmi úzko vymedzenom pásme z množstva možností, a ak by sa zmenili len o zanedbateľné zlomky percent, tak by vesmír neumožnil vznik a vývoj hmoty, astronomických štruktúr a života, ako ich dnes poznáme.
Profesor teoretickej fyziky Paul Davies hovorí: „Skutočne ohromujúca vec nie je, že život na Zemi je vyvážený na ostrí noža, ale že celý vesmír je vyvážený na ostrí noža a nastal by totálny chaos, ak by sa hociktorá prírodná ‚konštanta‘ čo len trochu posunula.“
Vynára sa otázka, načo sa má kresťan vôbec zaoberať ateizmom a jeho argumentami. Odpovedal na ňu okrem iných aj pápež Benedikt XVI. zdôraznením, že kresťanstvo je oddané rozumu. Existenciu Boha síce nemôžeme dokázať matematickými dôkazmi, ale vďaka rozumnej argumentácii môžeme pootvoriť cestu k osobnej skúsenosti Boha.
Antony Flew, ktorého zložitosť DNA priviedla ku konverzii na teizmus, vo svojej knihe Boh existuje: Ako najpoprednejší ateista sveta zmenil názor (There Is a God: How the World’s Most Notorious Atheist Changed His Mind, 2008) kladie svojim bývalým priateľom ateistom otázku: „Čo také by sa muselo objaviť, aby vás to aspoň pohlo k uvažovaniu o existencii nejakej vyššej Inteligencie?“
Kresťanstvo však nie je len teizmus. Boh je v jeho vnímaní osobným Bohom, Bohom, ktorý sa s nami stretáva. Ani do človeka sa nezamilujete teoreticky, na základe údajov či životopisu, ktorý ste si prečítali.
Je zaujímavé, že človek sa môže pred vierou v Boha uzavrieť, ale nemôže ju vytvoriť, a to ani prostredníctvom učebníc. Pretože v konečnom dôsledku je to Božia milosť, ktorá stretáva a predchádza človeka. A rozum „len“ k tomuto tajomstvu otvára dvere.
Prečo nie som ateistom? Vďaka otvoreným dverám a Božej milosti.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
