Americký prezident Donald Trump nepredložil zmysluplný dôvod útoku na Irán, a preto pokračujúcu americko-izraelskú vojnu proti Perzii podľa prieskumu podporuje iba približne 40 percent Američanov.

Priamoúmerne s tým, ako rastie počet obetí medzi iránskymi civilistami, pribúda aj počet Iráncov, ktorí sa – bez ohľadu na svoj protirežimný postoj a pôvodné vyzývanie na vojenský zásah proti nemu – začínajú k útoku na Irán stavať kriticky.

Z rastu cien ropy a hnojív, ktorý vojna proti Iránu spôsobila, ťaží Rusko, avšak USA, európske a viaceré ázijské krajiny na tento vývoj hospodársky doplácajú, pričom viacerým z nich hrozí v prípade pokračujúcej vojny na Blízkom východe migračná kríza a hlad.

Izrael, ktorý sa podľa slov premiéra Benjamina Netanjahua z 20. januára „mení na regionálnu a v niektorých aspektoch na globálnu mocnosť“, však vojnu proti svojmu protivníkovi číslo jeden na Blízkom východe víta, čo potvrdzuje prieskum podpory protiiránskej vojny medzi Izraelčanmi – tá presahuje 90 percent.

Trump už, súdiac podľa jeho protichodných vyhlásení, pochopil, že samotnými leteckými útokmi Irán na lopatky tak skoro nepoloží. Tejto skutočnosti si je – opäť súdiac podľa oficiálneho postoja – vedomá aj iránska armáda.

Profesor Gdanskej univerzity a riaditeľ Ústavu medzinárodných vzťahov Piotr Mickiewicz podotýka, že Irán sa úspešne bráni americkej superveľmoci a nepoddáva sa, pričom túto skutočnosť „nezmení žiadny naratív“ Trumpovej administratívy. Tá na možnosť, že Irán bude úspešne vzdorovať, podľa Mickiewicza nebola pripravená a môže jej to politicky zlomiť väz.

Irán s tým počíta

Hoci je tu stále možnosť, že americká armáda – ktorej vojna priniesla straty viac ako 200 mužov a desiatky miliárd dolárov – sa z vojny (samozrejme bez uznania porážky) stiahne, nie je vylúčené, že sa pokúsi o ovládnutie Hormuzského prielivu. S podporou židovskej loby a niektorých politických a vojenských zástancov tvrdej línie (nevynímajúc Trumpovu márnomyseľnosť) by mohlo prevážiť politické rozhodnutie uskutočniť pozemnú inváziu na iránsku pobrežnú pevninu.

V prípade invázie by však Teherán mohol otvoriť nový front v Červenom mori medzi Jemenom a Džibutskom, oznámila 25. marca polooficiálna iránska agentúra Tasnim s odvolaním sa na nemenovaný vojenský zdroj. Viac ako polovicu dĺžky Iránu patriacej časti prielivu navyše lemuje rozsiahly horský masív Zagros, na ktorom by si invázne sily s vysokou pravdepodobnosťou „vylámali zuby“.

Americkí analytici označili vzhľadom na zemepisné podmienky inváziu za mimoriadne náročnú, nie však nemožnú. Rozhovory medzi Trumpom a kurdskými povstaleckými skupinami z Iránu zo začiatku marca tak možno naznačujú, že Washington si je náročnosti vedomý a hľadá miestnych spojencov.

Bábkový štát

V 92-miliónovom Iráne predstavujú etnickí Peržania (teda Iránci v užšom zmysle slova) podľa rôznych údajov 51 až 65 percent obyvateľstva, Azerbajdžanci 16 až 24 percent (a v Iráne ich žije viac ako v samotnom Azerbajdžane), Kurdi tvoria približne sedem percent obyvateľstva a menšie zastúpenie má aj ďalšia desiatka národností.

Okrem toho sa v Iráne zdržiava 2,5 milióna až štyri milióny utečencov. Približne 99 percent z nich tvoria Afganci, malú časť Iračania. Keďže viaceré neperzské menšiny sídlia v západnej časti krajiny a aj priamo pri kľúčovom prielive, Washingtonu by mohlo byť výhodné namiesto okupácie ich jednoducho – po vzore Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky v roku 2014 – odtrhnúť od centra a poskytovať im obmedzenú pomoc.

Arabi žijúci pri Hormuzskom prielive však na rozdiel od väčšiny príslušníkov svojho etnika vyznávajú šiitsky islam, nie sunnitský, takže im môže byť napriek možnej ponuke štátnej samostatnosti stále bližší suverénny Teherán ako kolaborácia s „križiakmi“ z USA alebo „sionistami“ z Izraela, ako tamojší islamisti svojich ideologických nepriateľov dlhodobo označujú.

Nemá kto

S jednou lietadlovou loďou a 16 hladinovými bojovými loďami je americká flotila v oblasti najväčším zoskupením námorných síl od čias, keď na začiatku invázie do Iraku v roku 2003 zhromaždili USA v regióne päť úderných skupín lietadlových lodí.

Irán však tvrdí, že má nemalé zásoby samovražedných námorných dronov a nedávne vojenské cvičenie pri brehoch Portugalska ukázalo, že drony s konečnou platnosťou pretvárajú nielen suchozemské bojisko: ukrajinské námorné drony počas cvičenia ukázali zraniteľnosť veľkých moderných plavidiel. „Čas veľkých vojenských strojov sa končí, budúcnosť patrí dronom – vo všetkých živloch,“ komentoval výsledky cvičenia podplukovník elitného ukrajinského 3. armádneho zboru Maxym Žorin.

Američanom tiež chýba logistika potrebná na dlhodobé prepravovanie síl z mora na iránsku pevninu. V neposlednom rade trpia námorné sily v oblasti nedostatkom mariňákov, hoci USA už do regiónu presúvajú posily. Tie by mohli stačiť v prípade, že sa Trump rozhodne pre územne obmedzený rozsah invázie: obsadenie kľúčových postavení na pobreží, odmínovanie a znovuotvorenie Hormuzského prielivu bez ťaženia do vnútrozemia.

Pre predstavu pripomeňme, že v prvých týždňoch invázie do Iraku – od 20. marca do 15. apríla 2003 – Američania a ich spojenci nasadili priamo v teréne približne 160-tisíc vojakov a do mája sa ich počet priblížil k 590-tisícom. Sovieti a ich spojenci počas operácie Dunaj v roku 1968 poslali proti Československu 200-tisíc vojakov a postupne ich počet dosiahol pol milióna.

Ruská federácia začala v roku 2022 protiukrajinské ťaženie so 150- až 190-tisícmi mužov. Spojené štáty by si teda inváziu dovoliť mohli, keďže majú v aktívnej službe 1,33 milióna vojakov a ďalších viac ako 770-tisíc mužov a žien nájdeme v Národnej garde a zálohách.

Iránska armáda však tiež nie je ľahké sústo – patrí k 16 najlepším armádam sveta a v aktívnej službe má približne 610-tisíc vojakov, ďalších 350-tisíc v zálohách a 220-tisíc v režime oddaných polovojenských jednotkách.

Dejiny vojen sú však nespochybniteľným dôkazom toho, že výpočty a odťažité úvahy o možnostiach armád často narazia na neúprosnosť faktov nezriedka už v prvých dňoch vojnového stretu. Koniec koncov, aj ukrajinské ťaženie sa malo skončiť po niekoľkých dňoch a už trvá viac ako štyri roky.

Okupačná správa

Vylúčená však nie je ani možnosť bleskového postupu do vnútrozemia až k hlavnému mestu. Cieľom kampane by mohlo byť konečné zvrhnutie režimu a umožnenie opozičným silám vyjsť z ilegality. Počet a záujmy opozičných skupín však znemožňujú okamžitý konsenzus a vznik nového systému.

Istý čas by teda boli na mieste (a to aj mimo širšieho okolia Teheránu) potrebné okupačné jednotky. Vzhľadom na počet obyvateľov Iránu presahujúci 90 miliónov by však muselo byť nasadené obrovské množstvo vojakov, ktoré si pravdepodobne USA nemôžu dovoliť.

Ak však okupačné jednotky v Iráne po porážke režimu rozmiestnené nebudú, krajinu by asi nečakalo obrodenie perzskej a neislamistickej štátnosti, ale skôr občianska vojna.