Pohli sa ľady? Pápež sa dotkol „bolestnej rany“ v Cirkvi

Nedávno zverejnené posolstvo pápeža Leva XIV. Francúzskej biskupskej konferencii si zasluhuje osobitnú pozornosť ďaleko za hranicami francúzskeho kontextu.

V jeho slovách je totiž rozpoznateľný tón, ktorý v súčasnej vnútrocirkevnej atmosfére rozhodne nie je samozrejmý: tón triezvej jasnosti, no nie zatvrdnutosti, tón pastoračnej šírky, no nie zanechania cirkevnej formy. Tón, ktorý liturgickú otázku nepovažuje ani za okrajový problém, ani ju nepretvára na ideologickú frontovú líniu.

Práve v tom spočíva jej cirkevnopolitická váha.

Jednota

Keď pápež hovorí o „bolestnej rane“ v súvislosti so slávením svätej omše a zároveň žiada o „praktické riešenia“, ktoré by „veľkoryso zahŕňali“ tých, ktorí sú viazaní na Vetus Ordo (slávenie omše v latinčine podľa liturgie používanej pred Druhým vatikánskym koncilom), nedotýka sa iba špecializovanej liturgickej témy, ale neuralgického bodu súčasnej ekleziológie. Svätá omša totiž nie je len akýmsi jedným z úkonov Cirkvi, ale sviatosťou jej jednoty. Tam, kde okolo jej slávenia vznikli trvalé rozdelenia, nedôvera a cirkevnoprávna nejasnosť, je Cirkev zranená v samom centre svojho života.