Petr Drulák: Zemmour berie Le Penovej percentá, tam je skutočný stret. Môže ohroziť aj Macrona

Eric Zemmour, ostrý pravičiar z Francúzska, je v kurze. Minulý týždeň mal televízny duel s ľavicovým kandidátom Jeanom-Lucom Mélenchonom, plus navštívil Budapešť, kde sa zúčastnil na summite o demografii, a prijal ho aj Viktor Orbán. Ako dopadla tá televízna debata, dá sa povedať, čo sú jej závery?

Ten duel bol mimoriadny. Stretli sa dve výrazné osobnosti francúzskej politiky, ktoré majú jasne definované pozície, ktorí sú takmer vo všetkom alternatívou jeden k druhému. Nezhodnú sa skoro na ničom, v podstate si navzájom nie sú ani konkurentmi. Pokiaľ ide o nejaký záver, potvrdili svoju politickú identitu a povesť. Povedzme to tak, že Zemmour je hlásateľom určitej tradičnej pravice, liberáli by asi hovorili o krajnej pravici, Mélenchon je nositeľom programu ľavice, ktorú by sme mohli nazvať ako krajnú. No a sú to výborní rečníci, nesmierne vzdelaní a kultivovaní. Ich stret bol ostrý, išli do seba veľmi tvrdo, ale neboli tam žiadne podpásovky. Bola radosť to sledovať. Na mňa tá vyše dvojhodinová debata veľmi zapôsobila.

Čo konkrétne?

Úroveň debaty, to, že majú veľmi rozvedené myšlienky a dokážu ich zrozumiteľne podávať. Keď je to potrebné, tak myšlienky bez problémov doplnia zdrojmi, vidíte na nich, že vedia, čo hovoria, že tomu veria a rozumejú. Zvlášť to bolo vidieť, keď sa dostali do sporu s takzvanými fact-checkermi, ľuďmi, ktorí priamo počas debaty overovali či sedia fakty, na ktoré sa odvolávali. Občas ich síce pristihli pri nepresnosti, ale zvlášť zaujímavé bolo, keď sa obidvaja bránili a dokázali vysvetliť, prečo použili ten ktorý fakt, a prečo nesúhlasia s tým, čo im namietli tí takzvaní fact-checkeri. Ich príprava a úroveň debaty, bolo to výborné. Majú to zakorenené vo faktoch, vedia, čo chcú a bolo tam cítiť silnú stránku francúzskej tradície a politickej kultúry. Bez ohľadu na to, že boli ako oheň a voda a na množstve vecí sa nezhodli. Tak to má byť, demokracia má ponúkať alternatívu a títo dvaja to ukázali.

Dá sa povedať, že ani jeden z nich nemá reálnu šancu stať sa prezidentom?

S istotou to možno povedať len o Mélenchonovi. Aj keby sa totiž stalo, že by sa Mélenchon dostal do druhého kola, a pri minulých voľbách mu zas až toľko hlasov k tomu nechýbalo, tak svojim ekonomickým programom, ktorý je radikálne socialistický, odpudí veľkú časť voličov. Takže by volili hocikoho, kto by stál proti nemu v druhom kole.

Ale keby sa do druhého kola dostal Zemmour, tak by som si vôbec nebol istý, či ho Macron môže poraziť. Zemmourovou hlavnou témou je nezvládnutá migrácia, islam, kultúra, civilizácia. To sú témy, kde je veľmi vyhranený a kde ho progresivisti označujú za extrémistu, ale jeho ekonomický program je veľmi mainstreamový. Takže Zemmour Francúzov nevystraší tak, ako to dokáže Mélenchon, keď hovorí o tom, ako sa štát má ujať ekonomiky, ako sa majú zvyšovať mzdy, dane a podobne. Zemmour to nehovorí, dane zvyšovať nechce, v ekonomike je opatrný. Povedal by som to tak, že Mélenchon prezidentom nebude, Zemmour zrejme tiež nie, ale nedá sa to vylúčiť.

Ako je to vlastne so Zemmourom, je či nie je kandidát na prezidenta?

To je dobrá otázka, pretože on doteraz neohlásil prezidentskú kandidatúru. Zemmour má okolo seba skupiny, ktoré ho podporujú. Napríklad Priatelia Erica Zemmoura, ktorí ho podporujú, neustále mu robia promo a hlásajú „Zemmour za prezidenta“.

A čo hovorí on, keď dostane otázku?

Že ho to zaujíma, rozmýšľa, vážne o tom uvažuje, ale a že svoju kandidatúru ohlási, až keď to on bude považovať za vhodné. Sám sa za kandidáta nevyhlásil, ale nijako to nebránilo regulačnému úradu francúzskych médií, že jeho čas v médiách začali počítať ako čas prezidentského kandidáta. Preto musel skončiť ako komentátor v najsledovanejšom francúzskom diskusnom programe. Musel skončiť, pretože inak by ten kanál musel dávať rovnaký priestor ako mal Zemmour aj všetkých ostatným kandidátom na prezidenta. Francúzske orgány ho teda už za kandidáta považujú, ale on sám sa ešte nerozhodol.

Aká je jeho podpora v spoločnosti?

Posledný prieskum, ktorý som videl: Macron je na 26 percentách, Le Penová má 20 percent, Zemmour má niečo málo cez desať percent, Mélenchon má zhruba osem percent. Dvaja favoriti pravého stredu Pecresse a Bertrand sú o dve, tri percentá pred Zemmourom. Zaujímavé ale je, že Zemmour rastie a Le Penová klesá. Tam je ten skutočný stret. Zemmour berie Le Penovej percentá. To, ako ide Zemmour smerom hore a Le Penová dole, je zaujímavá téma, myslím, že sa čaká, či a kde sa to stretne. Alebo či sa to v určitý moment zastaví a Le Penová si udrží pozíciu. Nástupom Zemmoura do volieb je najviac ohrozená Marine Le Penová, o tom netreba ani hovoriť.

Váš odhad – môže ju Zemmour predbehnúť?

Nedokážem to odhadnúť, netrúfam si. Viete, Le Penová má za sebou stranícku organizáciu, Zemmour je sám, ak nepočítam klub priateľov. Má, samozrejme, dosť priaznivcov, dokonca aj medzi mocnými ľuďmi, napríklad aj príslušníkmi francúzskej oligarchie. Televízny kanál, kde bol komentátorom, patrí jednému z najbohatších Francúzov, Vincentovi Bollorému. Takže má za sebou určité zdroje, ale nemá organizačnú mašinériu, čo sa v istom momente začne prejavovať, preto zostávam v tejto otázke agnostikom, netrúfam si predpovedať.

Chcel by som však povedať, že zámer Macrona je úplne zrejmý: aby sa v druhom kole stretol s Le Penovou, nie so Zemmourom, pretože ten je pre neho omnoho väčšou hrozbou.

Mohol by ho aj poraziť?

Nevylúčil by som to. Zatiaľ to ale vyzerá, že väčšie šance na druhé kolo má stále Le Penová, s väčšou istotou by som povedal, že by ju asi dokázal poraziť. Možno aj preto je teraz Zemmour pre médiá taký zaujímavý, pre súčasný systém predstavuje väčšiu hrozbu.

A čo republikáni?

Majú viacerých kandidátov, niektorí sú ešte v strane, iní už nie, volajme to pravý stred. Ide o Valérie Pécresseovú, Xaviera Bertrnada, najnovšie to skúša Michel Barnier, možno sa ešte niekto objaví. Republikáni chystali primárky, ale vznikol problém, jeden z troch najznámejších kandidátov povedal, že sa na nich nezúčastní, takže pravý stred je rozdelený a nie je medzi nimi jasný líder. Nie je teda ani zrejmé, kto z nich nakoniec bude kandidátom. Najnovšie sa rozhodli, že primárky nebudú.

Francúzsko má diplomatický konflikt s USA, po vzniku bezpečnostného paktu AUKUS a zrušení objednávky na ponorky, ktoré Austrália napokon kúpi od Američanov. Kandidáti zľava aj sprava, ako Mélenchon a Zemmour, hovoria o vystúpení z NATO, Francúzsko stiahlo svojho veľvyslanca z Washingtonu, čo táto téma spraví s volebnou kampaňou na prezidenta? Komu to pomôže?

Zemmour a Mélenchon boli za vystúpenie z NATO už predtým, obidvaja sa zhodujú na suverenizme. Chcú odchod z NATO a zásadné prehodnotenie členstva v EÚ, teda nie za úplné vystúpenie z Únie, ale za vystúpenie z niektorých politík. Mélenchon hovorí o opt-oute. Obidvaja sú za ekonomický protekcionizmus, ktorý je v rozpore s EÚ.

Pokiaľ ide o atlantické vzťahy, obávam sa, že si pozorovatelia mimo Francúzska ani neuvedomujú, ako táto vec ťažko a bolestne krajinu zasiahla. Francúzsko prišlo o najväčšiu vojenskú objednávku akú kedy mali. Keď to pred piatimi rokmi podpísali, bol to obrovský bonus, veľká sláva, o to ťažšia je teraz strata. Nielen ekonomická, ale aj strategická, pretože Američania im dávajú najavo, že s nimi v Pacifiku nepočítajú, pričom Francúzi tam majú svoje záujmy, nachádza sa tam Francúzska Polynézia, majú tam aj dosť vojakov. Pacifik ich zaujíma. Je to aj strata prestíže. Spôsob, ako sa to dozvedeli, len krátko predtým ako médiá, ich ponížil. Pritom to Anglosasi spolu piekli niekoľko mesiacov. Francúzom to potvrdzuje dlhodobú nedôveryhodnosť a pocit, že nemôžu počítať s dlhodobejšou dôverou k Američanom, Britom a ďalším Anglosasom. Že si musia poradiť sami, alebo hľadať dohodu na európskom kontinente. Táto vec bude rezonovať a Macron musí reagovať. Odvolanie veľvyslanca je veľmi silný a neobvyklý signál.

Čo môže Macron spraviť?

Jedna z vecí, o ktorej sa diskutovalo, je vystúpenie z vojenských štruktúr NATO. V 60. rokoch to urobil generál de Gaulle, Francúzsko zostalo členom NATO, ale vystúpilo z vojenských štruktúr. Vrátili sa tam za vlády prezidenta Sarkozyho. Neviem, čo sa stane, francúzsky veľvyslanec sa má tento týždeň vrátiť do Washingtonu, ale je možné, že práve o tejto téme sa vnútri diskutuje, na hlbšiu reakciu si musíme počkať. Môžeme si byť istí, že francúzski experti a aparát rôznych ministerstiev o tom vážne diskutujú.