Najvyšší podiel legálnych vymazaných – teda lapidárne povedané, nezákonne odstránených – komentárov zaznamenali práve v Nemecku. Išlo o takmer 100 percent. Z každej tisícky zmazaných komentárov totiž bolo 997 v poriadku. Z dôvodu odstránenia troch nebezpečných príspevkov teda musela spoločnosť v 997 prípadoch fakticky porušiť zákon. Vo Švédsku a Francúzsku to bolo o čosi menej, ale nie výrazne (94,6 percenta, respektíve 92,1 percenta).

Samocenzúra

Sociálne siete pritom vôbec nemuseli byť nevyhnutne cenzurované priamo. Autori štúdie naznačujú, že legálny obsah odstraňovali preventívne, lebo sa báli vysokých sankcií a pokút.

Hrozba pokút pritom nebola pre sociálne siete žiadnou paranojou. Pred americkým Kongresom o tom hovoril napríklad šéf spoločnosti Meta Mark Zuckerberg, ktorý priznal, že Facebook pod nátlakom amerických bezpečnostných agentúr cenzuroval aj príspevky, ktoré sa ukázali ako pravdivé.

Na Slovensku sme zas čelili fenoménu, keď vaše médium, šíriace nepohodlné alebo „nesprávne“ názory, mohlo byť dočasne zavreté, čo v mediálnej realite znamená zlikvidované alebo výrazne osekané.

Záver? Nadmerné odstraňovanie legálneho obsahu sa ukazuje ako oveľa vážnejší problém než to, že sa na verejnosti občas vyskytne skutočný nenávistný prejav. Cenzori hľadali ihlu v kope sena tak, že ho skrátka spálili.

Správa pritom prichádza k úplne jednoduchým a v demokraciách samozrejmým záverom: artikuluje potrebu jasnejšej definície „hate speech“, teda nenávistného prejavu, a potrebu zvýšenia transparentnosti moderovania obsahu.

Má to predsa logiku. Ak majú byť vaše názory cenzurované, mali by ste aspoň vedieť, kde sú ich hranice. Najmä ak ste z verejného diskurzu vylučovaní za tézy, ktoré sa neskôr ukážu ako pravdivé, ako sme to videli najmä v prípade vojny na Ukrajine, kde sa zásahom cenzorov chránila skôr čistota „správnej“ propagandy než nebezpečné názory.

Zakázaný obsah by podľa autorov štúdie mal byť tiež odôvodnený. Právny pravek, v ktorom sme sa ocitli v rokoch 2020 až 2024, keď bolo možné zrušiť médiá bez akéhokoľvek odôvodnenia a vysvetlenia, výlučne na základe rozkazu ministra a tajných služieb, ktorým sa dotyčné médiá nepáčili, by mal byť minulosťou.

Odstraňovanie obsahu by malo zahŕňať aj nezávislé audity a zavedenie mechanizmov odvolania. Je až neuveriteľné, ako sme na podobné samozrejmosti úplne rezignovali. Stačí si spomenúť na mnohé príbehy, ako ľuďom mazali príspevky a účty na sociálnych sieťach, pričom sa nevedeli dovolať ani len vysvetlenia, čo vlastne spáchali.

Neúčinné regulácie

Správa Freedom for Future skúmala aj to, či sú regulácie vôbec účinné pri obmedzovaní údajných nenávistných prejavov, ako sme to počúvali zo strany politikov, ktorí sami seba deklarovali ako bojovníkov za zachovanie demokracie.

Analytici pripomínajú, že keď v roku 2022 Európska únia prijala rámec na kontrolu nelegálneho online obsahu s názvom Akt o digitálnych službách (DSA), cieľom malo byť vytvorenie „bezpečného, predvídateľného a dôveryhodného online prostredia“. Lenže tieto bohumilé snahy sa zatiaľ ukazujú skôr ako teror jednotného názoru a povoleného slovníka.

Brusel zreteľne ukázal, ako má žiť človek, ktorý nechce mať obavy z následkov po vykročení z prikázaného rámca správneho vyjadrovania. Bolo mu naznačené, ktoré legitímne, legálne a slušné názory nesmú byť vyslovené, ak chce žiť bez prenasledovania alebo sebaohrozenia.

Ako to má fungovať v praxi, priamo pomenoval bývalý eurokomisár Thierry Breton, keď sa napríklad Elonovi Muskovi vyhrážal, že ak na sociálnej sieti zverejní rozhovor s Donaldom Trumpom – budúcim americkým prezidentom – bude čeliť sankciám.

Slovenský právny pravek

Podobné skúsenosti máme aj na Slovensku, kde sme boli svedkami vytvárania čiernych zoznamov údajných konšpirátorov, verejných hrozieb a spoločenských nepriateľov. Tieto zoznamy, ktorých paralelu by sme našli hádam iba v totalitných režimoch, sa stali súčasťou informačného manipulovania verejnosti.

Na skutočnosť, že rôzne výklady pojmu „dezinformácia“ či „hoax“ sa používajú na ovplyvňovanie verejnosti v prospech nejakej politickej ideológie, upozornila aj konferencia a panelová diskusia Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Práve vágna definícia dezinformácií slúži v hybridnej informačnej vojne ako prostriedok na presadenie politických prúdov, ktoré by sa inak nedokázali presadiť v slobodnej spoločnosti. Pre autoritárske, neslobodné režimy či pochabé ideológie je typické, že nemajú na výber. Spoločnosť musia manipulovať, ich ideológia by sa totiž nedokázala presadiť slobodným a otvoreným spôsobom. Spoločnosť musí byť podľa nich propagandou vyslovene zlomená.

Paradoxne, pod informačnou vplyvovou operáciou by sme mohli rozumieť aj vytváranie zoznamov „konšpirátorov“, ktoré sú zjavne politicky účelové a ktoré vytvárajú súkromné subjekty vydávajúce sa za spoločnosti konajúce „vo verejnom záujme“. Ide pritom o ich vlastnú sebaidentifikáciu bez akejkoľvek oponentúry.

Koordinovane fungujúce médiá, ktoré sa zas identifikujú ako „seriózne“, im následne vytvárajú punc autority. Kruh manipulácie sa tým uzatvára, hoci nemá žiaden kontakt s realitou. „Nebezpečné potvory“ medzi nami sú pomenované a „slušní ľudia“, alebo aspoň tí, ktorí k nim chcú patriť, majú presne pomenované, kým majú verejne pohŕdať.

Ide pritom o rezignáciu na samotné základy európskeho práva, podľa ktorých by o nevhodnom obsahu, ktorý je potrebné odstrániť, mal rozhodovať výlučne súd na základe zákonných prostriedkov.

Súkromné firmy, ktoré sa postavili do úlohy „majiteľa pravdy“, majú svoje vlastné pravidlá, a preto neprekvapí, že konajú v zhode s istými politickými naratívmi. Odstraňovanie „nevhodného obsahu“ je pre ne v skutočnosti odstránením politického súpera, aby sa názorová výmena v spoločnosti stala nemožnou.

Politické pokusy zavliecť Európanov do kazajky jednotného názoru a podriadiť ich novej predstave slobody budú mať ďalekosiahle následky.

Nedávno sme mali vo vláde ľudí, podľa ktorých je potrebné likvidovať aj také názory, ktoré hovoria napríklad o tom, že Ukrajina prehráva vojnu, čo sa neskôr ukázalo ako pravdivá téza, ktorá je v súčasnosti mainstreamová.

Šokujúce pre demokratický režim je napríklad to, že David Púchovský, ktorý v tom čase riadil policajný Facebook, túto pravdivú alebo prinajmenšom legitímnu tézu označoval za hoax a jeho nositeľov ako zástupca polície zastrašoval.

Zákon nad zákon

Neexistuje zákon, ktorý by vám zakazoval mať „nesprávne“ názory, pokiaľ nimi nikomu neubližujete alebo nepodnecujete nenávisť. Zato existuje jasné pomenovanie práva na vlastný názor a jeho vyjadrenie, čo znamená, že jeho porušovanie je jasným porušením ducha tohto zákona.

Napriek tomu sme boli svedkami, ako sa práve tí, ktorí zákon porušovali, označovali za ochrancov práva, slobody a demokracie.

Podobne sa pritom správajú skôr autoritárske režimy vtedy, keď cítia, že režim je v koncoch a je nevyhnutné snažiť sa udržať ho všetkými prostriedkami. Je otázne, ako budú európski občania po takýchto devastačných zásahoch do slobody vyjadrovania vlastných názorov vnímať a chápať slovo sloboda a či bude ešte kompatibilné so západným hodnotovým rámcom alebo sa presadí nejaký jeho orwellovský novotvar.

„Obrancovia demokracie“ si totiž navykli oberať ľudí o ich základné práva a slobody práve z dôvodu, že ich treba chrániť pred nesprávnymi vplyvmi, pred ich vlastnými názormi a najmä – údajne je potrebné chrániť demokraciu a slobodu. Presne takto pritom kedysi George Orwell pomenoval diktatúru.

Hoci sa čoraz viac ukazuje pochabosť tohto devastačného prístupu, tento boj ani zďaleka nie je dobojovaný.

Vyššie zmienený šíriteľ mnohých dezinformácií David Púchovský, samodeklarovaný ako „bojovník proti hoaxom“, pred nedávno oznámil vstup do politiky vo farbách Progresívneho Slovenska. Vo svojom boji proti nesprávnym názorom, ktorý považuje za posvätný, túži pokračovať aj po priamej politickej linke.

Strana Demokrati, ktorá pritom pred niekoľkými dňami odmietla odsúdiť genocídu v Gaze, pritom tvrdí, že ak sa dostane k moci, bude postupovať oveľa tvrdšie ako predtým a nositeľov „proruskej propagandy“ bude zatvárať do väzenia.

Háčik je v tom, že pod pojmom proruský propagandista v tejto strane hystericky označujú každého, kto má iný názor na východiská vojny na Ukrajine a kto jednoducho odmieta primitívnu propagandu o jednotnom víťazstve Západu nad Ruskom, ktoré musí byť strategicky porazené – aj keby to malo znamenať devastáciu Ukrajiny.