Ruský pravoslávny patriarcha Kirill I. sa počas svätej liturgie Nanebovstúpenia Pána zviditeľnil homíliou, ktorá by ho v prípade prešetrenia mohla stáť miesto. Spochybnil totiž, že by sa Ježiš Kristus vrátil na konci vekov vo fyzickom tele.
Šesť týždňov po ustanovení Eucharistie (po Zelenom štvrtku) vystúpil Ježiš na nebesia, teda ak veríme evanjelistovi Lukášovi a jeho dvom textom – Evanjeliu a Skutkom apoštolov. Kristov výstup je tiež spojený s tým, že je po Zmŕtvychvstaní stále vtelený, ako to chápali apoštolské cirkvi prakticky od svojho vzniku.
Spasiteľ sveta však podľa Kirilla príde „bez akéhokoľvek tela“, ako vyhlásil na svätej liturgii 21. mája. Jeho homíliu nakrútil diakon Andrej Kurajev, ktorý ju sprostredkoval ruskému teologickému kanálu Orthozombies na platforme Telegram.
Nebolo to prvý raz, čo mal muž rodným menom Vladimir Gunďajev teologicky kontroverzné vyhlásenia. Začiatkom apríla v kázni zablahoželal veriacim k sviatku Zjavenia Pána, ktorý v gregoriánskom kalendári vychádza na 6. január – napriek tomu, že 9. apríla bolo v pravoslávnom svete práve ustanovenie Eucharistie.
Kanál Orthozombies spravuje novinárka Ksenija Lučenková, ktorá už dávnejšie vyjadrila obavy o patriarchove kognitívne schopnosti. Rovnako však vyvoláva pochybnosti Kirillova neskrývaná náklonnosť k režimu Vladimira Putina.
Spomínaný Kurajev vyzdvihol aj príhovor na Kvetnú nedeľu (4. apríla gregoriánskeho kalendára), v ktorom patriarcha Moskvy a celej Rusi šesťkrát spomenul „nášho pravoslávneho prezidenta“, kým Krista ani raz.
Pozoruhodný je aj fakt, že patriarchu a Putina spája aj spoločná minulosť v tajnej službe KGB. Kým pôsobenie súčasného prezidenta vo východnom Nemecku je všeobecne známe, dokumenty odtajnené v roku 2023 odhaľujú, že Kirill tesne po absolvovaní štúdia v roku 1970 pôsobil v rámci Svetovej rady cirkví v Ženeve, odkiaľ posielal správy o ruskom exile vo Švajčiarsku.
Medzi ďalšie kontroverzie politického charakteru nepochybne patrí dokument Svetového všeruského ľudového zhromaždenia z konca marca 2024, ktorý „špeciálnu vojenskú operáciu“ označil za svätú vojnu na obranu pravoslávia.
Vyjadrenie z liturgie Nanebovstúpenia však radikálnym spôsobom popiera fundamentálnu cirkevnú dogmu, ktorá sa nachádza v texte Vyznania viery. Kresťania, ktorí ho odriekajú (či už katolíci, pravoslávni alebo niektorí protestanti), sa tak hlásia k viere „vo vzkriesenie tela“.
Nanebovstúpenie Krista či Nanebovzatie Panny Márie sú pritom dogmy kresťanskej viery, ktoré sa stávali terčom najintenzívnejšej kritiky aj v histórii. Na počiatku týchto rozporov stál teologicko-filozofický smer známy ako gnosticizmus, ktorý učil o hmote ako zdroji hriechu. Podľa gnostikov je fyzický svet dielom „zlého boha“, ktorý stojí v opozícii voči pravému Bohu.
Z tohto učenia neskôr čerpali aj ďalšie herézy ako markionizmus (učenie, že Boh Starého zákona je odlišný od Boha Nového zákona), bulharský bogomilizmus či neskoršie hnutie katarov v južnom Francúzsku. Hnutie známe ako albigénci a jeho efektivita priviedli svätého Dominika de Guzmán, aby zostavil modlitbu posvätného ruženca.
Zakladateľ rádu kazateľov (dominikánov) mal v roku 1208 videnie, v ktorom mu Panna Mária zjavila tajomstvá počatia, narodenia, umučenia, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia Ježiša Krista. Forma opakovaných modlitieb Zdravas’ Mária mala kresťanom vštepiť, že dogmy Katolíckej cirkvi sú nemenné a albigénske tvrdenia o Kristovom „iluzórnom tele“ sú bludom.
Aj ďalšie tézy ruského patriarchu sú však v rozpore s pravoslávnym univerzalizmom – jeho videnie „ruského sveta“ sa bežne považuje za prejav herézy známej ako fyletizmus. Toto bludné učenie, odsúdené na pravoslávnom ekumenickom koncile v Konštantínopole v roku 1872, tvrdí, že cirkevné štruktúry majú kopírovať národné hranice, nie geografické.
Pravoslávni teológovia však sami priznávajú, že fyletizmus či etnofyletizmus je problémom aj dnes, a to najmä v diaspóre. Kým európske národné štáty majú svoje vlastné autokefálne cirkvi, ktoré sú v doktrinálnej jednote, Rusi, Ukrajinci, Srbi či Bulhari na západe vždy radšej patria k „svojej“ cirkvi – čo však spomínaný koncil odsúdil.
Keďže väčšina súčasných pravoslávnych národov je slovanského pôvodu, v diele Heréza patriarchu Kirilla autori pripomínajú slová srbského teológa svätého Justína (Popoviča) o „slavofílii“ ako novom prejave tejto herézy. Ide o tézu, podľa ktorej je slovanská civilizácia nadradená tej západnej, ak však prerastá do teológie, je to bludné učenie.
„Slavofilizmus sám osebe nemá žiadnu hodnotu, jedine ako nádoba pre ortodoxiu,“ napísal Justín o osobe metropolitu Antonija, prvého hierarchu Ruskej pravoslávnej cirkvi mimo Ruska. Ten bol veľkým kritikom fyletizmu – ktorý podľa Silouana Wrighta a Panagiotisa Makrisa existuje dodnes aj vďaka hierarchom, akým je patriarcha Kirill.
Popretie telesnosti Krista a určitý príklon k novému gnosticizmu si však pravdepodobne vyžiada reakciu patriarchu Bartolomeja, hlavy Konštantínopolského ekumenického patriarchátu.
Učenie o „russkom mire“ sa už odsúdenia dočkalo, a to rovno v začiatkoch invázie na Ukrajinu v roku 2022. Radikálny odklon od učenia apoštolov predstavuje oveľa väčší problém pre doktrinálnu jednotu pravoslávnych cirkví.