Premiér podľa svojich mocenských zvyklostí v pondelok vyriešil spor medzi Dankom a Tarabom zmierom, vyvážil vzťahy medzi koaličnými partnermi a nakázal im „obnoviť medzi sebou dôveru“. Do konca septembra. V preklade: ak sa nenájde modus vivendi medzi znepriatelenými stranami, dovtedy získa čas a priestor na vlastné riešenia (prípadne vlastné ciele).
Premiér Fico zdôraznil, že koaličné strany majú suverenitu nad svojimi rezortmi, a teda aj ministerskými nomináciami, a tak by to malo byť aj v prípade SNS a envirorezortu.
Ide o zvláštnu situáciu, ale najmä preto, že zvláštne je aj celkové postavenie SNS s kartami, ktoré získala po voľbách. Strana doplatila na svoju predvolebnú stratégiu, ktorou dosiahla akúsi formu čudného Pyrrhovho víťazstva. Dostala sa síce do parlamentu vďaka tomu, že pozbierala malé národné hnutia a spojila ich do spoločnej kandidátky (Tarabov a Kuffov Život, huliakovci, Šimkovičová…), no zároveň sa predseda strany musel cez volebnú noc prizerať, ako mu náhle nadobudnutá moc uniká pomedzi prsty: väčšinu poslaneckých mandátov totiž získali ľudia, ktorých nemal pod kontrolou.
Partnerské strany SNS prerástli a strana sa stala „len“ jedným zo zoskupení roztrúseného národniarskeho klanu, ktoré Danko pozametal do jednej volebnej kôpky. Huliak aj Taraba mali okolo 60-tisíc krúžkov, čiže sa stali rovnako silnými hráčmi ako samotný Danko. Podobne to platí aj vo vzťahu ich strana verzus SNS.
Ich strany sa tak stali plnohodnotne dvojpercentnými zoskupeniami (strana Vlasť jedno percento) aj po voličskej stránke. Prepad strany SNS po konflikte s nimi teda nebol prekvapivý.
V strane sa tak dala očakávať pozoruhodná dynamika upevňovania pozícií rôznymi okrajovými spektrami. Bolo silne otázne, ako sa Danko takejto úlohy zhostí. Neprekvapivo už môžeme v súčasnosti povedať, že cestu z tohto klbka nenašiel.
Danko im porozdával rezorty, aby sa mu uvoľnilo niekoľko poslaneckých mandátov pre vlastné mocenské okolie. Výsledkom je to, že síce získal niekoľko poslancov, ale stratil ministerstvá, cez ktoré by mohol vykonávať stranícku predvolebnú kampaň preferovaním straníckych tém, ktoré by realizoval cez finančne silné rezorty.
Pre Danka je prirodzené, že sa snaží rok pred voľbami získať kontrolu aspoň nad jedným ministerstvom. Takáto situácia ho totiž pre krátkosť času, prirodzene, tlačí v topánke a túži nadobudnúť späť aspoň ministerstvo životného prostredia. To by pre neho mohla byť posledná šanca, ako zachrániť svoju stranu v snahe presvedčiť voliča, že SNS tu stále je, dokáže bojovať za stranícke záujmy a doručovať výsledky – alebo sa o nich aspoň môže verejne zmieniť, pochváliť a formulovať tak svoju prítomnosť v politike.
Tarabove nové obzory
Kým Danko nemá kam uhnúť, inak je na tom Tomáš Taraba, ktorého manévrovací priestor je širší. A to aj napriek tomu, že niektoré cesty sa mu možno celkom uzavreli.
V polomŕtvom stave sa nachádza jeho strana, ktorú spravoval s rodinou Kuffovcov. S tými je podľa kuloárov rozhádaný, o čom svedčí aj jeho nedávny výrok o tom, ako vraj chce Danko vedenie jeho ministerstva presunúť na štátneho tajomníka Filipa Kuffu. Taraba zároveň uviedol, že odmietol vymenovať ďalšieho syna Štefana Kuffu Gregora za riaditeľa TANAP-u.
Limitované sú aj Tarabove možnosti vstúpiť do hnutia Sme rodina. Táto úniková cesta môže byť zahataná potenciálnym príchodom Richarda Sulíka (alebo presnejšie, jeho dvojkou Janou Bittó Cigánikovou).
Môžeme teda predpokladať, že Taraba sa v súčasnosti najbližšie obzerá práve po Smere. Pre premiéra by to nebola slabá akvizícia, ktorá by k nemu dostala časť voličov z tábora SNS. O tých sa v najsilnejšej vládnej strane aktuálne uvažuje, zvažuje sa, čo s nimi a ako ich nenechať nadarmo visieť bez využitia.
Tarabu sa neprekvapivo zastáva Robert Fico, ktorý o neho môže mať záujem. Minister životného prostredia a podpredseda vlády totiž nie je politik, ktorý by si v takýchto časoch neobzeral ústupové cesty.
Fico sa tak za Tarabu postavil slovami, že odvolanie „významného člena vlády s kvalitnými výsledkami“ by mohlo destabilizovať koalíciu. Jeho odvolanie má podľa premiéra výlučne stranícke dôvody. Fico tak zabil dve muchy jednou ranou. Zastal sa Tarabu a zároveň dočasne vytrhol nástroj z rúk SNS, ktorá je pre premiéra hrozbou vo vláde, nie súperom v predvolebnej kampani.
Vyústenie straníckej krízy
Taraba pre Štandard už pred tromi týždňami naznačoval, že je „tesne pred odvolaním“ pre reformu envirofondu, pri ktorom vraj zasiahol do rokmi zabehaného systému.
Podľa Tarabu je jedným z dôvodov, prečo existuje záujem na jeho odstránení z postu ministra, aj blokovanie 266-metrových veterných monštier, ktoré z vôle Bruselu majú vyrásť v blízkom kontakte s viacerými slovenskými obcami a likvidovať tam životné prostredie. Taraba presadzuje, aby veterné parky nevznikali bez súhlasu samospráv, teda príslušných obcí (čo by ich výstavbu na Slovensku fakticky znemožnilo). Zdá sa, že oligarchia sa v tejto oblasti silne angažuje, no zrejme to nebude primárny dôvod, prečo to má Taraba u Danka nahnuté.
Taraba sa totiž na rozdiel od predsedu, ktorý pôsobil po voľbách ako značne depresívny víťaz, už na začiatku novej vlády správal ako niekto, kto sa dobre orientuje v Dankovom straníckom chaose.
Napokon, mal aj silu, s ktorou mohol konať. Podobne ako Huliak mal v tom momente troch poslancov, Danko jedného. Stačilo im to na to, aby si uchmatli rezorty a predsedu ponechali „bez portfeje“. Rok pred voľbami sa to ukazuje ako silný tromf pre predvolebnú kampaň.
V súčasnosti teda sledujeme vyústenie vtedajšej pozičnej hry medzi Tarabom a Dankom, v ktorej sa omnoho lepšie zorientoval prvý menovaný. Podľa kuloárov už vtedy Taraba požiadal Danka, aby členov jeho strany integroval do štruktúr SNS, predseda sa však novej silnej šťuky vo vlastnom rybníku aj pre vlastnú slabosť obával a nechal si čas na premyslenie, čo s nimi.
Keďže za tri roky nič nevymyslel, situácia sa mu rozsypala pod rukami.
