Pútnictvo je v 21. storočí na vzostupe, a to nielen medzi veriacimi. Ľudia sa vydávajú na cestu z rôznych príčin – hľadajú psychický oddych, zmysel, životnú zmenu alebo spôsob, ako sa vyrovnať s prežitými traumatickými situáciami.
Púť im ponúka jednoduchý rytmus života, kontakt s prírodou a priestor na premýšľanie mimo každodenného stresu a technológií. Žiadne termíny, neustále porovnávanie sa a tisíce vnemov. Prejsť diaľkovú trasu znamená ísť proti duchu doby. Všetky veci, ktoré v bežnom živote materialisticky zhŕňajú, sú pri stovkách kilometrov chôdze len na príťaž.
Potvrdzujú to čísla z najznámejšej púte, španielskej Svätojakubskej cesty (El Camino de Santiago). Tú v roku 2025 absolvovalo rekordných 530 919 pútnikov, ktorí v cieľovom meste Santiago de Compostela získali oficiálny certifikát. Na porovnanie, v 90. rokoch 20. storočia boli počty pútnikov v jednotkách tisíc.
Vlani tak prvýkrát v dejinách počet oficiálnych pútnikov prekročil hranicu pol milióna. Ide už o štvrtý rekordný rok v poradí.
Ako sa darí púťam na Slovensku?
Svätojakubská cesta a Cyrilometodská cesta
„Na slovenské Camino sa vyberie ročne niekoľko stoviek ľudí. Presné počty však nie je možné odsledovať, keďže neexistuje kancelária pútnika, kde by sa pútnici hlásili,“ hovorí pre Štandard Eva Kocanová z občianskeho združenia Priatelia svätojakubskej cesty na Slovensku – Camino de Santiago.
Zatiaľ čo v Španielsku podnikajú túto trasu dve tretiny ľudí z náboženských dôvodov, na Slovensku je podľa Kocanovej napoly zastúpený turisticko-poznávací motív.
Svätojakubská cesta na Slovensku spája Bratislavu a Košice, ale prechádza aj mestami ako Levoča, Banská Štiavnica či Trnava. Odvážlivci si ju môžu predĺžiť až do vyššie spomínanej španielskej Galície.
Celá trasa naprieč Slovenskom je dlhá 650 kilometrov a pešo zaberie približne jeden mesiac. Je označená symbolom žltej mušle na smerovníkoch a v dlažbe miest.
Občianske združenie je v posledných rokoch financované iba z predaja credenciálov (pasov pútnika) a bedekrov, čo nezabezpečuje dostatok zdrojov na dynamickejší rozvoj trasy na Slovensku.
„Teší nás však, že v niektorých častiach Slovenska už vnímajú Svätojakubskú cestu ako nástroj na podporu cestovného ruchu v regióne. Máme tiež podporu viacerých predstaviteľov katolíckej Cirkvi,“ vymenúva Kocanová.
Stovky kilometrov značených trás poskytuje peši alebo na bicykli aj Cyrilometodská cesta. Vedie cez historické regióny a významné lokality spojené s Veľkou Moravou. Jej cieľom je pripomínať duchovné, kultúrne a vzdelanostné dedičstvo svätých Cyrila a Metoda, ktorí v 9. storočí priniesli Slovanom písmo, liturgický jazyk a základy kresťanskej viery.
Menej známa je aj Via Mariae (Mariánska cesta), vedúca naprieč Slovenskom zo Šiah do Trstenej. Celková trasa sa skladá z desiatich etáp a má dĺžku 192,6 kilometra.
Cesta hrdinov SNP
Najznámejšou a najdlhšou trasou u nás je však Cesta hrdinov SNP, ktorá siaha od Devína až po Dukliansky priesmyk. V minulosti niesla názov „Štefánikova cesta“ či „Slovenská magistrála“. Súčasný názov dostala v roku 1959, no je symbolický, pretože udalosti SNP sa odohrávali len v niektorých jej častiach.
Dokopy má dĺžku 770 kilometrov a prevýšenie viac ako 31-tisíc metrov. Zasahuje do pohorí ako Malé Karpaty, Strážovské vrchy či Nízke Tatry, ale prechádza aj cez mestá alebo popri nich (napríklad cez Bratislavu, Trenčín, Banskú BystricuTelgárt, Prešov či Bardejov).
Skúsení turisti ju zvládnu za 25 až 30 dní, ak idú trasu naraz a v primeranom tempe. Ideálne je absolvovať dlhé magistrály v mesiacoch máj, jún, september a október, keď nie sú také horúčavy, dni sú dostatočne dlhé a počasie relatívne stabilné.
Východokarpatská magistrála
Dokopy 247 kilometrov z nej robí tretiu najdlhšiu diaľkovú trasu na Slovensku, smeruje z Ubli až na vrch Minčol. Turisti dostanú možnosť preskúmať Bukovské vrchy, Nízke Beskydy a Čergov.
Na chôdzu si treba vyhradiť zhruba deväť dní. Z pohľadu prírody ide o divokejší kút s menším počtom turistov. Oblasť Parku tmavej oblohy Poloniny patrí medzi najtmavšie miesta na Slovensku, takže zabezpečí ideálny pohľad na hviezdne nebo.
Blogeri opisujú, že na trase je menej možností, ako získať jedlo a pitnú vodu, ale zato dýcha históriou – najmä ťažkými bojmi v prvej a druhej svetovej vojne. Niektoré zákopy sú dodnes viditeľné a nachádzajú sa tam aj vojenské cintoríny. Preto má podľa zápiskov na internetových fórach úplne inú atmosféru než Tatry alebo Fatry.
Rudná magistrála
Dosahuje 240 kilometrov. Prechádza cez pohoria Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy, Veporské vrchy, Národný park Muránska planina až po vrch Stolica, ktorý je najvyšším bodom v rovnomenných Stolických vrchoch.
Dá sa prejsť za sedem až 10 dní. Z osobnej skúsenosti však viem, že Poľana, Veporské vrchy aj Muránska planina majú vyšší výskyt medveďov, problém s mobilným signálom a niektoré značené pramene bývajú počas leta vyschnuté. Treba preto predvídať, počas cesty vydávať zvuky, presúvať sa cez deň a s jedlom aj pitím hospodáriť rozumne.
Výhodou je, že v tejto časti takmer nestretnete turistu a je to perfektná príležitosť na digitálny detox.
Barborská cesta
Táto trasa je dlhá 192 kilometrov, začína sa aj sa končí v Banskej Bystrici, ale prechádza aj inými banskými mestami, ako Kremnica či Banská Štiavnica.
Má deväť etáp, takže sa dá prejsť za rovnaký počet dní. Na konci každej etapy sú k dispozícii ubytovanie aj jedlo.
Názov dostala podľa svätej Barbory – patrónky baníkov, ktorá zomrela mučeníckou smrťou vo veku 29 rokov. Nemá však náboženský rozmer, ide o kultúrno-poznávaciu trasu, ktorá má turistom priblížiť históriu baníctva na Slovensku, naše prvenstvá v ťažbe, kozmopolitný význam oblasti vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku či mená vynálezcov ako Matej Kornel Hell a Samuel Mikovíni.
Predseda občianskeho združenie Barborská cesta Roman Neradný pre Štandard hovorí, že počet pútnikov každoročne stúpa, ale štatistiky nemožno brať za reprezentatívne. Mnohí pútnici nedostanú certifikát o absolvovaní, keďže si nekúpia pútnický pas a nezbierajú doň nálepky.
Barborská cesta vznikla ako občianska iniciatíva, čo Neradný považuje za najväčšiu výzvu. Z členských príspevkov dostanú približne 1 700 až dvetisíc eur ročne. „Väčšinu aktivít financujeme prostredníctvom grantov, projektov a sponzorských príspevkov,“ konštatuje predseda s dôvetkom, že to komplikuje starostlivosť o náučné chodníky.
Účasť vo Federácii európskych banských ciest sv. Barbory – MINES.B však otvára združeniu nové možnosti medzinárodnej spolupráce a prístupu k európskym projektom.
Neradný sa putovaniu osobne venuje už devätnásť rokov a je presvedčený, že záujem oň bude rásť. „Dnes sú už najznámejšie európske pútnické trasy preplnené a počas letných mesiacov sa z nich vytráca spirituálny rozmer a stávajú sa bojom o posteľ. Práve v tom vidím príležitosť pre iné projekty, ako napríklad aj Barborská cesta, ktoré ponúkajú prírodné krásy, banícke dedičstvo, kultúrnu históriu a osobný rozmer putovania,“ uzavrel.