Ak by chcel niekto urobiť poctivú analýzu úmrtnosti, musel by údaje očistiť o rozdiely vo vekovej štruktúre populácie, aby sa dali historicky porovnávať. WHO však takúto úpravu údajov nerobí. Naopak, najuznávanejšia svetová databáza o úmrtnosti (Global Burden of Disease) to robí.
A z jej dát jasne vyplýva, že po očistení o vek sa riziko úmrtia z tepla v Európe od roku 1990 zmenilo len veľmi málo. Po zohľadnení dnešnej veľkosti a vekovej štruktúry populácie ide o nárast menší ako 850 úmrtí ročne. Čísla, ktorými operuje komisia, teda reálny problém nafukujú viac ako 50-násobne.
Ešte závažnejšie je to, čo správa úplne vynecháva. S rastúcimi teplotami síce pribúdajú úmrtia z horúčav, no zároveň prudko klesajú úmrtia z chladu. A tie sú pritom na každom kontinente oveľa častejšie. Pri použití rovnakej vekovej štandardizácie, ktorá ukazuje len minimálny nárast úmrtí z horúčav, vidíme, že úmrtnosť z chladu v Európe od roku 1990 klesla takmer na polovicu. V prepočte na dnešnú populáciu to znamená približne o 210-tisíc menej úmrtí z chladu ročne. Komisia WHO tak zamlčuje, že pokles úmrtí z chladu je približne 250‑krát väčší než nárast úmrtí z horúčav.
Potravinová neistota?
Druhým hlavným tvrdením správy je, že klimatická zmena v Európe spôsobila nárast potravinovej neistoty. Takéto tvrdenie však pôsobí nepresvedčivo. Skutočná potravinová neistota je problémom Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky. Komisia navyše úplne ignoruje predpovede samotnej OSN, podľa ktorých je svet na ceste k rekordnej úrode obilia. Ak by WHO úprimne riešila hlad vo svete, hovorila by v prvom rade o týchto faktoch, a nie ich takto odsúvala na vedľajšiu koľaj.
V odporúčaniach komisie sa skrýva aj krutý paradox. V dôsledku klimatickej politiky už dnes Európania platia za elektrinu 3- až 4-krát viac ako ľudia v USA či Číne. Výsledok? Viac ako tretina Európanov tvrdí, že si nemôže dovoliť klimatizáciu. Ešte prísnejšie znižovanie emisií by spôsobilo ďalšie zvyšovanie ceny energií, čo by počas horúčav ohrozilo ľudí bez klimatizácie a počas zimy tých, ktorí si nemôžu dovoliť kúrenie. Drahé energie navyše zvyšujú náklady na hnojivá a mechanizované poľnohospodárstvo, čo v rozvojových krajinách prehlbuje hlad. Navrhovaný „liek“ je tak v doslovnom zmysle horší než samotná „choroba“.
Generálny riaditeľ WHO, ktorý komisiu zvolal, tvrdí, že „občania od nás očakávajú rázne činy“. Správa sa tak, akoby sedel v parlamente a nie na čele zdravotníckej organizácie. Ľudia však od lekárov očakávajú predovšetkým čestné, na dôkazoch založené odporúčania. Nečakajú, že lekársky plášť poslúži ako politická zbraň a že sa bude umelo vyvolávať panika zatajovaním dát, ktoré by situáciu upokojili.
Úlohou WHO je predchádzať chorobám a chrániť zdravie. Vyhlásenie klimatickej pohotovosti na základe selektívnych a zavádzajúcich štatistík túto úlohu nenaplní. Naopak – ešte viac podkope dôveryhodnosť organizácie, odvedie pozornosť a zdroje od skutočných hrozieb a poskytne politické krytie nákladným politikám, ktoré poškodzujú práve tých, ktorých chce WHO podľa vlastných slov chrániť.
