Médiá, ktoré s prokurátorom túto čudnú hru po celý čas hrali, sa okamžite pustili do obhajobnej publicistiky, aby dokázali uhájiť doterajšiu líniu svojej dezinformačnej tvorby v tejto kauze. Obhajoba zločincov zo strany novinárov v tejto téme je teda pochopiteľná. Médiá neboli v tejto kauze nezaujatými pozorovateľmi, ale boli súčasťou verejnej manipulácie.

Množstvo skutočností svedčí o tom, že cieľom prokuratúry a jej mediálnej odnože nikdy nebolo vypátrať v tomto prípade pravdu. Samotný úplatok vlastne nehral žiadnu úlohu. Podstatné bolo, aby bol Vladimír Pčolinský odstavený od vedenia SIS. Exriaditeľ tajnej služby v tom období upozorňoval na divoké metódy vyšetrovania vplyvných ľudí zo strany vtedajšej NAKA a Špeciálnej prokuratúry.

Obžaloba šéfa tajných

Vladimír Pčolinský bol obžalovaný vo veci úplatku 20-tisíc eur, ktorý údajne dostal od právnika a konkurzného podnikateľa Zoroslava Kollára za zastavenie jeho odposluchov, najmä takzvaného „dreveného“ mobilu. V tejto veci sa priznal Pčolinského vtedajší námestník SIS Boris Beňa (ktorý si ponechal druhú polovicu z celkovej sumy úplatku 40-tisíc eur) a aj Ľudovít Makó, ktorý podľa všetkého na žiadosť ľudí z Matovičovej vlády so SIS spolupracoval.

Napokon sa priznal aj samotný autor úplatku Zoroslav Kollár. Vyšetrovateľom však jeho priznanie skomplikovalo situáciu s hlavným obžalovaným. Kollár totiž nespomenul, že by peniaze boli určené aj Pčolinskému. Na výsluchoch tvrdil, že exšéfa SIS nepozná a o tom, že by peniaze mali skončiť aj uňho, nič nevedel. Peniaze odovzdal Makóovi, ktorý ho o ne mal požiadať, a mali skončiť u Borisa Beňu, ktorý sa vo veci zastavenia rozpracovania Kollára podľa záznamov v SIS preukázateľne aktivizoval.

Hoci Beňa bol preukázateľným držiteľom úplatku a Makó jeho sprostredkovateľom, obaja skončili na slobode. Pčolinský, ktorému vina preukázaná nebola, si v tomto prípade odsedel pol roka v kolúznej väzbe a ďalšie roky bol stíhaný. Hrozilo mu sedem rokov za mrežami.

Makó ako aktér zločinu bol navyše „trojitý agent“, ktorý v tom čase podľa vlastných slov pracoval ako „konzultant“ pre Roberta Fica, mal kšefty so Zoroslavom Kollárom a zároveň na požiadanie predstaviteľov vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera mal pracovať aj ako agent SIS.

Beňa bol podpísaný pod rozhodnutiami o ukončení odposluchov Kollára, za ktoré si kontroverzný podnikateľ zaplatil. Za absurdné možno považovať, že orgány činné v trestnom konaní pôvodne neskúmali ani to, či Makó nebol náhodou skutočným autorom a hlavným organizátorom tohto zločinu (vyplýva to zo svedectva Kollára).

To by znamenalo, že by v tomto prípade nemohol figurovať ako spolupracujúci obvinený, teda takzvaný „kajúcnik“. To isté by platilo aj pre Beňu, ak by bol konečným držiteľom úplatku (Pčolinský je zatiaľ neprávoplatne oslobodený).

Kompromitácia šéfa SIS

Z čudného procesu s Pčolinským a z „vyšetrovania“ jeho prípadu existuje od začiatku silné podozrenie, že prvoradým cieľom jeho stíhania nebolo rozpliesť pozadie zločinu, ale skôr odstaviť bývalého šéfa SIS zo strany bývalej NAKA a Špeciálnej prokuratúry. A to v čase, keď upozorňoval na nezákonnosť vyšetrovaní citlivých káuz z pozadia Smeru počas Matovičovej vlády. Mnohé pochybenia, na ktoré upozorňoval, sa neskôr ukázali ako relevantné. Vyšetrovatelia v snahe dostať čo najrýchlejšie do väzby čo najviac politických oponentov často zneužívali zákon.

Z neexistencie dôkazov voči Pčolinskému je napokon zrejmé, že právoplatné odsúdenie bolo od začiatku nepravdepodobné. Ale na jeho kompromitáciu a zbavenie funkcie riaditeľa tajných stíhanie postačovalo.

O zapojení Pčolinského do úplatku svedčili len dvaja zločinci, ktorí od začiatku hrali svoju vlastnú hru, a nebolo tak možné dostatočne preveriť ich vierohodnosť. Keďže iné dôkazy nejestvovali, od začiatku bolo zjavné, že na oslobodenie Pčolinského postačí sudcovi iba rešpektovať inštrukcie európskych súdov, ktoré radili hľadieť podozrievavo na kajúcnikov, ktorí môžu pre vlastné potreby manipulovať svedectvá bez možnosti ich spoľahlivo overiť.  

Štandard sa nikdy nevyjadroval ku skutočnej vine či nevine Vladimíra Pčolinského pri preberaní úplatku a túto zásadu dodržíme aj tentoraz. Kritickí sme boli predovšetkým k procesu, ktorý niesol znaky cielenej diskreditácie.

Odstavenie prokurátora

Prvý námestník generálneho prokurátora Jozef Kandera pred týždňom odňal prokurátorovi Petrovi Kyselovi korupčný prípad Pčolinského. Kysel pre bývalého šéfa SIS pôvodne žiadal sedem rokov za mrežami. Minulý rok bol Pčolinský Špecializovaným trestným súdom oslobodený pre nedostatok dôkazov. Najvyšší súd bude ešte rozhodovať o odvolaní.

Kandera rozhodol krátko po tom, ako Plus 7 dní zverejnil dosiaľ neznámy úradný záznam, podľa ktorého sa Beňa po prvýkrát priznal k úplatku bez toho, aby Pčolinského spomenul. Bol dokonca ochotný vrátiť celých 40-tisíc eur, teda aj druhú polovicu, ktorou podľa jeho neskoršej výpovede nedisponoval, pretože sa mal s úplatkom podeliť so svojím vtedajším nadriadeným.

Beňa bude najnovšie tiež stíhaný, hoci pôvodne mu prokurátor stiahol obvinenie.

Bývalý šéf Špeciálnej prokuratúry a Beňov bývalý advokát Daniel Lipšic napísal Najvyššiemu súdu list, ktorým sa pokúsil o svojskú nápravu vzniknutej katastrofy, ktorú táto „nová“ výpoveď pre samotný prípad predstavuje. Podľa Lipšica chcel Beňa spočiatku Pčolinského chrániť, až neskôr sa rozhodol, že „pravda je dôležitejšia“.

Táto verzia znie veľmi pochybne, keďže spolupracujúci obvinený musí v takomto prípade vrátiť celý úplatok, ku ktorému sa priznal. Beňa chcel vlastne touto „ochranou kamaráta“ dobrovoľne odovzdať aj bankovky v hodnote 20-tisíc eur, ktoré už podľa jeho vlastných slov vlastnil Pčolinský.

V januári sa však v prípade začal priznávať aj Makó, a keď bol Beňa konfrontovaný s jeho výpoveďou, dozvedel sa, že Makó vypovedal aj o Pčolinskom. Tak to vysvetľuje Lipšic, ktorý vlastne uznáva, že v tomto prípade došlo minimálne k následnému zosúladeniu vlastnej výpovede s Makóovou.

Lenže Makó podľa oficiálnych záznamov vypovedal až vo februári, kým Beňa Pčolinského prvýkrát spomenul až na výsluchu 22. januára. Nie je teda jasné, s čím mal byť Beňa konfrontovaný, ak Makóova výpoveď vtedy ešte neexistovala. (Teoreticky tomu mohol predchádzať operatívny výsluch Makóa, o tom však nič nevieme.)

Lipšic vystupuje v kauze v dvojakej úlohe. Pôvodne bol advokátom Beňu, neskôr sa však stal riaditeľom Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý bol za zbabraný prípad Pčolinský zodpovedný. Navyše bol Pčolinského kamarátom a nesmel sa ako prokurátor k prípadu procesne priblížiť (iba ako svedok svedčiaci o jednej okolnosti).

Logika následných krokov

Začatie stíhania Borisa Beňu je v tomto procese logickým krokom. Ak by bol totiž Pčolinský nevinný – ako zatiaľ neprávoplatne rozhodol ŠTS –, Beňa by bol posledným prijímateľom úplatku a vykonávateľom z neho plynúceho korupčného zadania.

Ostatne, vo veci ukončenia rozpracovania Kollára je to on, kto vo veci priamo konal. V prípade Pčolinského sa nenašli žiadne dôkazy, že by sa vo veci aktivizoval (Beňa to vysvetľuje tak, že konal na pokyn svojho nadriadeného, ale bez toho, aby si sám Pčolinský špinil ruky).

Podľa Kanderu sa Kysel mal dopustiť konania odôvodňujúceho podozrenie zo zneužívania právomocí verejného činiteľa, a preto by jeho ďalšie pôsobenie v prípade vzbudzovalo nedôveru.

Úradný záznam, ktorý zverejnil časopis Plus 7 dní, má zásadný význam najmä preto, že okrem svedectiev Makóa a Beňu dodnes nie je známy žiadny dôkaz, ktorý by svedčil o Pčolinského účasti na úplatku a konaní v prospech Zoroslava Kollára.

To však platí od samotného začiatku vyšetrovania a následne aj procesu, prokuratúra si preto pomáhala čudnými metódami. Spolu so spriaznenými novinármi, ktorí o kauze systematicky dezinformovali, spustila mediálnu hru: za dôkaz sa považovala dogma, že dvaja páchatelia úplatku, Makó s Beňom, údajne nemajú žiadny dôvod klamať.

Tie dôvody pritom existovali. Hoci dvojica mala na rováši viacero zločinov, prokuratúra aj médiá k nim napriek malým trestom, ktoré dostali, pristupovali ako k nevinným, či dokonca ako k hrdinom bojujúcim proti Smeru.

V prípade Makóa išlo o svetový unikát: zločinec, ktorý sa priznáva k približne 80 zločinom a úplatkom rádovo v desiatkach až stovkách tisíc eur, chodí po slobode, teší sa podpore Špeciálnej prokuratúry a špičkových kriminalistov vyšetrujúcich najťažšie korupčné prípady a médiá s ním robia veľké rozhovory ako s bojovníkom proti korupcii.

Spochybniť by sa dala aj dogma prokuratúry o tom, že v kauze Pčolinský Beňa s Makóom nemali dôvod klamať. Z trestnoprávneho hľadiska, respektíve z hľadiska spolupráce s políciou, nie je vôbec jedno, či ste sa zločinu zúčastnili len ako pešiak v pozadí alebo ste jeho iniciátorom, prípadne či vaša pozícia bola priamo na vrchole zločineckej štruktúry.

Ak majú Beňa s Makóom pri svojej interpretácii udalostí pravdu, potom najväčšiu trestnoprávnu zodpovednosť za tento zločin nesie Kollár ako iniciátor úplatku a Pčolinský ako osoba na vrchole zločinu z pozície šéfa tajnej služby.

Pokiaľ však Pčolinský zapojený nebol, minimálne Beňa by bol posledným prijímateľom úplatku, a preto by bola spochybnená aj jeho rola spolupracujúceho obvineného, ktorý dostáva benefity preto, že udáva nadriadeného. A ak by bola pravdivá interpretácia Zoroslava Kollára, ktorý sa údajne mal na skutku podieľať potom, ako ho Makó presvedčil, tak by bol práve Makó iniciátorom celého zločinu.

V kauze Pčolinský sa k úplatku priznávajú Makó aj Kollár. Kollár ho mal odovzdať Makóovi. Obaja títo páni sú približne rovnako (ne)dôveryhodní „hráči“, obaja sa ku skutku priznávajú. Každý z nich ho však opisuje inak a vzájomne si ho prispôsobujú tak, aby z neho dotyčný vyšiel lepšie. Isté je len jedno: jeden z nich hovorí pravdu, druhý pri opise konkrétnych súvislostí a pozadia zavádza. Nie je známe, že by nejaký dôkaz zvýhodňoval jednu zo strán.  

Napriek tomu si prokuratúra jasne vybrala stranu a postavila sa za Makóa. Druhú možnú líniu však odmietala vziať do úvahy a preverovať, hoci dôkazne bola minimálne rovnako relevantná ako jej „hlavná“ línia.

Svedectvá páchateľov ako pravdivá dogma

Podobne absurdný bol prístup prokuratúry aj pri vzájomných svedectvách Makóa a Beňu o zapojení Pčolinského.

Prokuratúra bola presvedčená, že obe svedectvá sú dôveryhodné, pretože sa údajne pri svojich výpovediach nemohli koordinovať. Prokuratúra tým má na mysli svedectvá tejto dvojice vo februári 2021, keď už Beňa sedel v kolúznej väzbe s kontrolovaným tokom informácií. Ide o kľúčový argument obžaloby, pritom je postavený výlučne na bezvýhradnej viere v automatickú pravdovravnosť dvoch zločincov.

Koordinácia medzi touto dvojicou kamarátov nielenže možná bola, ale prirodzené okolnosti nasvedčujú tomu, že bola aj vysoko pravdepodobná. Makó bol prepustený z väzby 14. novembra 2020. Beňu vzali do väzby 2. decembra, teda o 18 dní neskôr. V rozhovore s Marekom Vagovičom na portáli Postoj Makó neskôr tvrdil, že sa v tomto období spolu stretávali, keďže medzi nimi bol priateľský vzťah.

Účelové a účelné rozpamätávanie kajúcnikov

Makóa pustili z väzby už ako „kajúcnika“, teda ako človeka vypovedajúceho o všetkých zločinoch, na ktorých mal podiel. O úplatku v SIS vtedy ešte nevypovedal, pravdepodobne sa nerozpamätal hneď a na všetko. Princíp kajúcnika však spočíva v tom, že musí vypovedať o všetkých zločinoch hneď, ako si na ne spomenie.

Práve v časovom horizonte, keď sa Makó stretával s Beňom, mal zrejme obdobie, počas ktorého si postupne spomínal na ďalšie skutky. Je teda pravdepodobné, že v tomto čase si uvedomil, že sa bude musieť priznať aj k úplatku, ktorý dostal od Kollára a odovzdal Beňovi.

V tom čase sa Makó stretával s Beňom, pričom ho označil za svojho priateľa. Neprezradil by mu ako priateľovi, že naňho bude musieť v rámci svojej kajúcnickej výpovede „nabonzovať“ úplatok? Makó svoje stretnutia s Beňom, ktoré mal už v úlohe kajúcnika, priznal až potom, ako ich odhalil samotný Pčolinský. Ten totiž vypovedal, že mu Beňa povedal, že mal v inkriminovanom čase stretnutie s Makóom. 

Pčolinskému mal zároveň Makó 29. januára 2021 prezradiť, že na polícii vypovedal o troch skutkoch, ktoré sa týkali Beňu: kauza Bopal, prípad dnes už nebohého Františka Böhma a vyzradenie odpočúvania samotného Makóa. Makó o týchto veciach upovedomil Beňu. Otázne je tiež to, prečo Makó o úplatku od Kollára nehovoril už pri prvých kajúcnických výsluchoch, ale až potom, keď absolvoval viacero stretnutí s Beňom. Teda v čase, keď sa mohla uskutočniť vzájomná koordinácia.

Kajúcnici by nemali klamať, ale klamali pravidelne

Polícia a prokuratúra nás presviedčajú, že dôveryhodnosť „kajúcnikov“ je postavená na tom, že musia vypovedať o všetkom a nesmú klamať, pretože by riskovali, že sa pripravia o všetky výhody, ktoré im vyplývajú zo spolupráce. 

Lenže dnes už vieme – aj z iných prípadov –, že klamali celkom pravidelne. Prokurátorov, ktorí medzičasom na svedectvách kajúcnikov postavili viacero závažných prípadov, to však neodrádzalo a naďalej verili v ich pravdovravnosť.

Alebo presnejšie, verili vo svoje vlastné obžaloby, ktoré by sa bez kajúcnikov rozsypali.