Preto znovuotvoril otázku verbovania ultraortodoxných židov, známych ako haredim, ktorí od roku 1948 využívali výnimku z odvodu.
Boja sa Boha, nie premiéra
Veriaci, ktorých názov v preklade znamená „bohabojní“, mali výnimku na štúdium Tóry platnú do roku 2024, po dlhodobých politických sporoch ju však Netanjahuova vláda nakoniec zrušila. Niekoľkonásobný premiér k tomuto kroku pristúpil napriek tomu, že jeho koalíciu držia nad vodou strany ako Šas (Strana sefardských strážcov), Ocma jehudit (Židovská sila), Tkuma (Náboženský sionizmus) či Zjednotený judaizmus Tóry (UTJ).
Stúpenci výnimky aj jej odporcovia od novembra 2024 stupňovali protesty, ktoré vyvrcholili v nedeľu. Študenti Tóry sa vo večerných hodinách zhromaždili pred domom predsedu Najvyššieho súdu Izraela Jicchaka Amita a demonštrovali za prepustenie ultraortodoxných mužov, ktorí boli zadržaní za vyhýbanie sa odvodu.
Portál Times of Israel pripomenul aj protesty zo začiatku júna, keď haredim zaútočili na dom Amitovho zástupcu Noama Sohlberga v osade Alon Švut v Predjordánsku, ktorému rozbili niekoľko okien a snažili sa vtrhnúť dovnútra. Práve v nedeľu prokuratúra obvinila štyroch výtržníkov.
Podľa správy izraelských Times išlo v oboch prípadoch o akciu kvázimilitantnej skupiny Jeruzalemská frakcia (Peleg Jerušalmi), ktorá organizuje protesty proti odvodu ultraortodoxných židov. Organizácia je známa svojimi „telefónnymi stromami“, vďaka ktorým dokáže zorganizovať demonštráciu v priebehu niekoľkých hodín.
Frakcia vo štvrtok protestovala aj proti zatknutiu 19 zbehov, ktorých prokuratúra poslala do vojenskej väzby. Terčom protestov sa len deň predtým stali hneď štyri väznice IDF, pričom v ich bezprostrednom okolí sa za krátky čas zhromaždili tisíce mladých mužov v brannom veku.
IDF pritom urobila niekoľko významných ústupkov. Na leteckej základni Tel Nof spustila činnosť prvá jednotka haredim, ktorú tvorí 20 leteckých technikov. Velenie im upravilo priestory tak, aby mohli mimo služby študovať posvätné texty.
Napriek týmto ústupkom sa nezdá, že by sa ultraortodoxní „vyhýbači“ (ako ich nazývajú viaceré izraelské médiá) podriadili požiadavkám vlády. Do parlamentných volieb, ktoré sa musia konať najneskôr v októbri, však kandiduje aj Strana záložníkov, ktorá vyhýbanie sa odvodu tvrdo kritizuje.
Predseda novozaloženej strany a donedávna podporovateľ Netanjahuovej vlády Joaz Hendel dal za pravdu náčelníkovi Zamirovi v otázke nedostatku personálu. „Náčelník generálneho štábu má pravdu. Počúvajte ho. Na víťazstvo sú potrební vojaci. Vláda opakovane využíva záložníkov ako zdroj a vyčerpáva ich až na hranicu možností,“ povedal pre denník Jerusalem Post.
„Aj keby vláda pred kamerami vyhlásila, že pozastavila zákon o uvoľnení z vojenskej služby, v praxi naďalej posiela peniaze inštitúciám, ktoré podnecujú na vyhýbanie sa odvodu a nedodržiavajú platný zákon,“ dodal podplukovník v aktívnej zálohe.
Sever ako posledný klinec
Zamir aj Hendel teda tvrdia, že bez ultraortodoxných židov hrozí armáde kolaps, keďže je personálne roztiahnutá od Gazy cez Libanon a Sýriu až po akýsi domáci front vrátane protivzdušnej obrany a civilnej ochrany. Napriek tejto existenčnej hrozbe – pri ktorej by potenciálne napadnutý Izrael zostal bez ochrany – nariadil minister obrany Jisrael Kac, aby IDF ostali v Libanone napriek dohode medzi USA a Iránom.
„Premiér Benjamin Netanjahu a ja presadzujeme jasnú politiku, podľa ktorej IDF zostanú v bezpečnostných zónach v Libanone, Sýrii a Gaze bez akéhokoľvek časového obmedzenia, aby odtiaľ chránili hranice a izraelské komunity pred džihádistickými prvkami,“ vyhlásil Kac v reakcii na prímerie medzi Spojenými štátmi a Iránom, ktorého súčasťou má byť aj pokoj zbraní v Libanone.
Práve prímerie medzi Izraelom a Hizballáhom je jednou z iránskych podmienok, ktorú USA nedokážu zabezpečiť. Zároveň to bol hlavný bod Trumpovej kritiky voči Netanjahuovi v mediálne známom telefonáte zo začiatku tohto mesiaca.
Prvý verejný konflikt medzi americkým prezidentom a izraelským premiérom však podčiarkuje dlhodobé nezhody medzi Washingtonom a Tel Avivom v otázke vojnových cieľov – kým sa USA snažili dosiahnuť zastavenie obohacovania uránu, židovský štát chcel oslabiť aj balistické kapacity a proiránske militantné hnutia na Blízkom východe, najmä Hamas, Hizballáh či jemenských húsíov.
Bejrút však k šiitským militantom pristupuje takticky. Hoci pravidelne odsudzuje útoky na sever Izraela a vyzýva na odzbrojenie hnutia v oblasti medzi južnou hranicou a riekou Litání, práve Hizballáh je akousi nárazníkovou milíciou voči židovskému štátu, ktorý Libanon od roku 1948 stále neuznal.
Trumpova otočka a nový návrh, ako naložiť s Hizballáhom
Trump v poslednom návrhu mierovej dohody s Iránom otočil a prijal prímerie v Libanone ako jej súčasť. Tým si zjavne pohneval Tel Aviv, ktorého sily v nedeľu opäť zaútočili na Bejrút a niekoľko ďalších cieľov. Celková bilancia bojov, ktoré sa začali 2. marca, je takmer 3 800 mŕtvych, viac ako 11-tisíc zranených a približne 1,2 milióna vysídlených (takmer pätina populácie).
Napriek varovaniu vlády v Bejrúte sa vysídlení Libanončania začali masovo vracať na juh, čo Kac vo vyhlásení znovu odmietol. Jednostranne vyhlásené bezpečnostné zóny na brehoch Litání majú byť „vyprázdnené od miestnych obyvateľov a zničená bude celá teroristická infraštruktúra, nadzemná aj podzemná, vrátane domov v dedinách na kontaktnej línii, ktoré slúžili ako teroristické základne“.
Udržanie týchto zón sa podľa ministra radí medzi najväčšie úspechy IDF. „Z tohto dôvodu sme proti stiahnutiu z Libanonu, a to napriek všetkým súčasným tlakom i tým, ktoré ešte prídu,“ dodal. Tým však opäť otvoril otázku, ktorú si kladú spojenci jeho vlády z radov osadníckeho hnutia – či sa Izrael vôbec niekedy stiahne, alebo bude nasledovať golanský scenár.
Donald Trump na samite G7 vo francúzskom meste Évian uviedol, že Izraelu navrhol, aby nechal riešenie problémov s libanonským militantným hnutím Hizballáh na sýrskom prezidentovi Ahmadovi Šarovi. „Ak Izrael nedokáže urobiť svoju prácu (proti Hizballáhu) bez toho, aby zabíjal všetkých ostatných, potom ju urobí on. Sýria to urobí,“ zdôraznil.
Americký prezident svoj pohľad ozrejmil tak, že Šará je „veľmi dobrý vo vyjednávaní s Hizballáhom, nemá ich rád“, hoci podotkol, že ani sýrsky líder, bývalý džihádista, ktorý sa dostal k moci po páde Bašára Asada, „nie je žiadny skautík“. Izrael podľa neho „bojuje proti Hizballáhu príliš dlho a zomiera príliš veľa ľudí“. Preto navrhol, aby Izrael nechal Sýriu postarať sa o Hizballáh, pretože podľa jeho slov by to urobila lepšie.
Politická vojna
Podpora radikálnych osadníkov však nemusí znamenať podporu väčšiny, čoho sa Netanjahu obáva v októbrových voľbách. Kým v minulosti zakladal široké koalície, v súčasnom kabinete sa opiera o podporu nábožensko-sionistických strán, ktoré tiež nemajú garantovanú podporu väčšiny.
Okrem Strany záložníkov a ľavicových Demokratov veterána Jaira Golana sa tak opäť hlási o slovo aj expremiér Naftalí Bennett. Muž, ktorý stojí politicky napravo od predsedu strany Likud a ktorý sa snažil o sprostredkovanie prímeria medzi Ruskom a Ukrajinou v apríli 2022, odsúdil Netanjahua za predlžovanie vojny a „neschopnosť vládnuť“.
V rozsiahlom rozhovore pre Times of Israel Bennett zdôraznil rozdiely medzi izraelskými a americkými záujmami vo vojne – kým sa počas svojho predsedníctva snažil o dlhodobé oslabovanie „iránskeho režimu“ nielen vojenskými krokmi, Netanjahu sa priklonil k vojenskému riešeniu v Gaze aj Libanone.
To podľa Bennetta oslabilo schopnosť tajnej služby Mosad potichu narúšať moc teokratickej vlády v Teheráne, pričom bojové operácie zároveň poškodzujú obraz Izraela vo svete. Na druhej strane však USA pracujú s otázkou otvorenia Hormuzského prielivu ako s najvyššou prioritou, aj za cenu zachovania iránskeho jadrového programu, tvrdil.
Aj bez vojny proti Iránu sa spojenci postupne vzďaľujú. Spojené štáty začiatkom júna preklasifikovali špionáž Izraela do najvyššej kategórie „kritická“, čím sa Tel Aviv v očiach Vojenskej rozviednej služby (DIA) dostal na úroveň Ruska a Severnej Kórey. Anonymné zdroje z Pentagónu však v reakcii pre Jerusalem Post odmietli preradenie Izraela s tým, že môže ísť o iránsku propagandu.
Rozdielne ciele, rozdielne metódy boja, zvýšená ostražitosť na oboch stranách strategického spojenectva, prvé priznané nezhody, vzájomné ignorovanie požiadaviek – takáto reťaz udalostí naznačuje, že USA sa snažia o jednostranné stiahnutie z Blízkeho východu za každú cenu.
Napriek rozporom vníma Teherán americko-izraelské spojenectvo ako jednotný front, preto každé porušenie prímeria v Libanone – či už to aprílové, alebo to z 9. júna, keď si štáty vymenili najtvrdšiu paľbu od začiatku vojny – ho „núti“ opätovne bojovať proti Izraelu pre záväzky voči Hizballáhu.
Ani návrh na pristúpenie k Abrahámovským dohodám a uznaniu Izraela tomuto obrazu nepridáva. Arabské štáty, ktoré existenciu národnej domoviny Židov neuznávajú, to aj v súčasnosti napospol odmietajú a Trumpove výzvy na „okamžité podpísanie“ berú na ľahkú váhu.
Šéf Bieleho domu by zrejme rád stihol všetko – mier s Iránom, arabské uznanie Izraela, otvorenie Hormuzu a následný pokles cien benzínu, obnovenie bezpečnej prevádzky amerických dátových centier v arabských púšťach – do novembra tohto roka, keď USA čakajú polčasové voľby do oboch komôr Kongresu.
Bojové kroky IDF v Libanone však zakaždým spustia reakciu Iránu, čo si zase vyžiada americkú odvetu, a smrtiaci kolotoč sa opäť roztáča.
Keďže vzájomné nepriateľstvo na Blízkom východe trvá v niektorých prípadoch celé stáročia, je nepravdepodobné, že by ich definitívne upokojila piatková dohoda. Ústup USA z vojny však stále môže byť zabezpečený.
Zatiaľ však platí rovnica, ktorú v utorok predostrel iránsky minister zahraničia Abbás Arákčí, keď avizoval piatkový podpis memoranda o porozumení s USA vo Švajčiarsku. „Podľa nášho názoru sú zmluvnými stranami tohto memoranda USA a Izrael na jednej strane a Irán a Hizballáh na druhej,“ vyhlásil.
