Voči rodine Šimečkovcov sa zo strany koalície spustila politická kritika, ktorá smerovala najmä k prepojeniu predsedu Progresívneho Slovenska (PS) Michala Šimečku s konaním združenia jeho matky.

Snaha vyrobiť podobnú kauzu s Ficovým synom

Médiá v snahe „vyrovnať“ politický boj týkajúci sa rodinných príslušníkov politikov prišli s informáciou, že Michal Fico, syn predsedu vlády Roberta Fica, pôsobí ako konateľ spoločnosti Agentúra Smer, s. r. o., v ktorej je jediným spoločníkom strana Smer.

Informáciu priniesol portál Aktuality.sk s tým, že „Michal Fico mohol vďaka Smeru za dva roky zarobiť už viac ako 100-tisíc eur. Podľa účtovnej závierky spoločnosti bola v minulom roku Michalovi Ficovi vyplatená odmena 60-tisíc eur, čo predstavuje 5-tisíc eur za mesiac“.

Opozičné strany na čele s PS a niektoré médiá začali pôsobenie Ficovho syna v spoločnosti zjednodušovať na politickú vetu, že Ficov syn je platený „zo štátnych peňazí“. Táto veta je možno politicky úderná, ale vecne aj právne nesprávna a zavádzajúca.

Rozdiel medzi kauzami je v pôvode peňazí

Štát totiž neplatí Michala Fica mladšieho tak, ako vyplácal peniaze Marte Šimečkovej. Štát vypláca zákonné príspevky politickej strane a tá následne obchoduje so svojou vlastnou spoločnosťou. Spoločnosť nedostala žiadne štátne dotácie a nemala ani zistené žiadne „účtovné chyby“, ako nazval zistenia pri združení Projekt Fórum advokát Matúš Harkabus.

Základný rozdiel je teda v tom, že združenie Projekt Fórum, s vysokou pravdepodobnosťou hraničiacou až s istotou, konalo nezákonne, a to pri využívaní štátnych peňazí. Agentúra Smer, s. r. o., fakturuje svoje služby politickej strane Smer-SD, za čo dostáva súkromné peniaze strany, ktoré strana dostala ako príspevok od štátu.

V tomto prípade je všetko v súlade so zákonom a Michal Fico nie je platený zo štátnych peňazí, ale z peňazí strany Smer. Pri použití a akceptácii analógie, že strana vlastne vypláca agentúru zo štátnych príspevkov, a preto aj Ficov syn je vyplácaný zo štátneho, by musela platiť rovnako nesprávna logika na všetky platby, ktoré pochádzajú od štátu – dôchodky, sociálne príspevky, výplaty štátnych zamestnancov a podobne.

Dôchodca či policajt by tak vlastne nekupoval tovar v obchode za súkromné peniaze, ale za štátne, čo je zjavný faktický aj právny nezmysel.

Skutočnosť, že ako konateľ pôsobí syn Roberta Fica, môže niekto vnímať ako rodinkárstvo, no nejde o žiadne porušenie zákona ani o dotačnú schému aspoň trochu podobnú tej, do ktorej je zapletené združenie Projekt Fórum.

Predseda vlády Robert Fico otvorene povedal, že na podobné posty si dosadzujú „ľudí, ktorým veria“, čo opäť nie je porušením zákona. Politické hodnotenie rodinkárstva alebo iného zvýhodňovania straníkov či blízkych osôb je už na voličovi.

Syn poslanca Richtera pôsobí v Transpetrole

V rámci tejto rétoriky pôsobí podobne aj syn bývalého ministra práce a politika Smeru Jána Richtera, Juraj Richter. Oficiálna stránka Transpetrolu ho uvádza ako člena predstavenstva spoločnosti Transpetrol. Transpetrol je stopercentne vlastnený Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom hospodárstva SR.

Ministerstvo hospodárstva ešte v decembri 2023 informovalo o personálnych zmenách v Transpetrole a medzi členmi predstavenstva uviedlo aj Juraja Richtera.

Rozdiel medzi Michalom Ficom a Jurajom Richterom je právne významný. V prípade Ficovho syna ide o platbu cez stranícku obchodnú spoločnosť. V prípade Juraja Richtera ide o funkciu v orgáne štátom vlastnenej akciovej spoločnosti. Aj v tomto prípade možno hovoriť o zjavnom rodinnom prepojení, no nie o porušení zákona.

Napriek mediálnej a politickej snahe vykresľovať „dotovanie štátnymi peniazmi“ synov významných politikov nejde o fakticky správne tvrdenie.

Každá parlamentná strana má vlastnú firmu na propagáciu

Právny rámec je pritom jasný len na prvý pohľad. Zákon o politických stranách umožňuje strane založiť obchodnú spoločnosť alebo byť jej jediným spoločníkom. Takáto spoločnosť môže robiť najmä vydavateľskú, publikačnú a propagačnú činnosť, výrobu a predaj propagačných predmetov, organizovanie vzdelávacích a politických akcií alebo správu majetku strany.

Zákon zároveň pozná štátne príspevky politickým stranám – príspevok za hlasy, príspevok na činnosť a príspevok na mandát –, ktoré ministerstvo financií vypláca priamo politickej strane. Strana následne peniaze používa na svoje fungovanie vrátane vyplácania firiem, ktoré organizujú rôzne akcie strany.

Takéto „stranícke firmy“ má každá politická strana, ktorá je zastúpená v parlamente.

Smer má Agentúru Smer, s. r. o., teda firmu, ktorá sa dostala do centra aktuálnej kauzy. Verejné obchodné databázy uvádzajú spoločnosť Agentúra Smer so sídlom na Súmračnej ulici v Bratislave, teda na adrese spojenej so stranou Smer.

Hlas má spoločnosť HLAS relations, s. r. o. Obchodný vestník uvádza túto spoločnosť s predmetmi činnosti typickými pre stranícku firmu – vydavateľskou a propagačnou činnosťou.

Za SNS ide o Agentúru SNS, s. r. o. Výročná správa SNS za rok 2024 ju uvádza ako spoločnosť, ktorú SNS založila alebo ktorej je jediným spoločníkom. Register účtovných závierok zas pri Agentúre SNS uvádza formu spoločnosti s ručením obmedzeným a vlastnícky typ viazaný na politické strany alebo združenia.

Progresívne Slovensko má od roku 2025 Progresívnu firmu, s. r. o. Podľa verejných databáz je jej spoločníkom Progresívne Slovensko a predmet činnosti zahŕňa publikačnú a propagačnú činnosť, výrobu a predaj predmetov propagujúcich PS, ale aj usporadúvanie vzdelávacích a politických akcií. Ide teda o rovnaký typ firmy, ako je Agentúra Smer, s. r. o.

KDH zase využíva KDH Servis, s. r. o. Výročné správy KDH uvádzajú, že hnutie je jediným spoločníkom tejto spoločnosti. Verejné registre pri KDH Servis uvádzajú podnikanie v oblasti reklamy a súvisiacich činností.

Strana SaS má Liberálny dom, s. r. o. Výročná správa SaS uvádza, že strana nadobudla 100-percentný podiel v Liberálnom dome ešte v roku 2010 a samotná SaS zároveň používa Liberálny dom ako svoje sídlo a miesto straníckych podujatí.

Matovič chce transparentné zverejňovanie výdavkov

Jedinou výnimkou je hnutie Slovensko Igora Matoviča (bývalé OĽaNO). Predseda hnutia Igor Matovič sa pri kauze Ficovho syna vyjadril: „Mne by sa najviac páčilo, aby politické strany akýkoľvek výdavok, ktorý z účtu tej politickej strany odíde, museli presne špecifikovať. Žiadne takéto skrývačky cez vlastné takéto nastrčené agentúry počas volieb.“

Matovič dodal, že jeho hnutie nemá také transparentné financovanie, aké sám vyžaduje, s odôvodnením: „Zákon to tak teraz nevyžaduje. Nechceme to, a preto to nemáme urobené, lebo ak by sme teraz ukazovali každú jednu maličkú platbu, ukazovali by sme návod, ako robiť dobrú politickú kampaň s minimom peňazí, ktorá vie urobiť čo najväčší efekt.“ Zároveň kritizoval, že z takejto straníckej firmy si môžu politici vyberať peniaze bez kontroly.

Predseda hnutia ešte dodal, že jeho hnutie míňa na stranícke akcie dramaticky menej peňazí ako iné strany. Matovič ďalej vyhlasuje: „Kedykoľvek podporíme návrh, že akýkoľvek výdavok, ktorý pôjde zo štátneho príspevku, musí byť presne rozobraný, keď pôjde do nejakej súkromnej firmy.“

Po bližšom pohľade na to, prečo Matovičovo hnutie nemá podobnú spoločnosť ako všetky ostatné parlamentné strany, prípadne prečo nechce byť transparentné pri míňaní štátnych príspevkov strany, je odpoveď úplne zrejmá.

Hnutie Slovensko zadáva obrovské zákazky svojim ľuďom

Hnutie Slovensko totiž zadáva priame platby dodávateľom, z ktorých viacerí majú politické, osobné, rodinné alebo stranícke väzby na hnutie. Výročná správa hnutia Slovensko za rok 2024, ktorá je najaktuálnejšia, obsahuje zoznam dodávateľov nad 25-tisíc eur.

Príkladom je Campaigns, s. r. o. (suma takmer 77-tisíc eur), pri ktorej verejné obchodné registre uvádzajú Matúša Bystrianskeho ako konateľa a spoločníka. Bystriansky je zároveň oficiálnym mediálnym kontaktom hnutia Slovensko a podľa výročných údajov patrí aj do straníckej štruktúry. To je veľmi silné prepojenie medzi dodávateľom a vnútorným aparátom hnutia.

Ďalším príkladom je advokátska kancelária Kaduc & Partners, s. r. o. (suma takmer 150-tisíc eur). Miroslav Kadúc bol poslancom zvoleným za OĽANO a neskôr pôsobil aj v okolí hnutia. Ak hnutie platí advokátskej kancelárii bývalého poslanca, nemusí to byť automaticky nezákonné. Politicky je však namieste otázka, či nejde o uzavretý okruh vlastných ľudí, ktorí dlhodobo profitujú z verejných straníckych zdrojov.

Samostatnou kapitolou je AD SK, s. r. o. (suma takmer 900-tisíc eur), v ktorej vystupuje Renáta Bláhová, a ktorá dostala ďaleko najvyššiu sumu za poskytovanie služieb strane. Bláhová riadila Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, a na tento post ju nominovalo bývalé OĽANO.

Medzi dodávateľmi je aj Michal Pročko, syn poslanca Jozefa Pročka, ktorý od hnutia dostal viac ako 40-tisíc eur. Ďalšími dodávateľmi sú Karol Kučera a Tomáš Šudík (sumy 35-tisíc eur), pričom Kučera bol poslancom za OĽANO a pôsobil aj ako vládny splnomocnenec pre mládež a šport. Šudík takisto pôsobil ako poslanec za OĽANO.

Ďalším príkladom je Milan Vetrák, ktorý pôsobil ako poslanec OĽANO (suma cez 27-tisíc eur). Pri Rastislavovi Jílkovi a spoločnosti jilekproduction, s. r. o. ide opäť o osobu politicky spojenú s OĽANO. Hnutie ho uvádza ako generálneho manažéra, a parlamentné zdroje ho v minulosti uvádzali ako asistenta Igora Matoviča.

Za takmer 48-tisíc eur dodávala hnutiu služby aj firma RegionPRES, s. r. o., ktorá v minulosti patrila Matovičovi a ktorú za mimoriadne podozrivých okolností prepísal na Pavla Vandáka. Ten bol zamestnancom firmy a tvrdí, že Matovič zmanipuloval predaj svojej firmy. Za pozornosť stojí, že Vandák mal za firmu zaplatiť milióny, hoci on sám takými financiami nedisponoval.

Verejnosť tak vidí, že hnutie Slovensko mimoriadne často platí zo štátneho príspevku spriaznené osoby, a to vo vysokých sumách.

Za čo vlastne platí a prečo vo veľkej miere osobám priamo spojeným s hnutím, to sa verejnosť nedozvie. Na ľudí okolo hnutia Slovensko sa zrejme nevzťahujú rovnaké podmienky transparentnosti, aké Matovič vyžaduje od iných.

Ten istý Matovič, ktorý hovorí o transparentnosti míňania štátnych peňazí, nepotrebuje transparentnosť pri vlastnom hnutí, ktoré rozdeľuje obrovské peniaze vlastným ľuďom. Vtedy už zrejme nejde o štátne peniaze, ale o peniaze strany, ktorá potrebuje chrániť vlastné „tajomstvo úspechu“ pri kampani.

Pri pohľade na správu hnutia je zrejmé, prečo sa Matovič bráni transparentnému financovaniu, keďže by bolo nutné vydokladovať, na čo vlastne jeho ľudia použili peniaze strany. V čom je tento prístup iný ako Matovičom kritizované využívanie straníckej agentúry, nevedno.

Ponúka sa otázka, kto a prečo má vlastne veriť tvrdeniam Matoviča o potrebe sprehľadniť finančné toky strán, ak sám nerobí to, čo káže a vyžaduje od iných.