Úzke miesta sa však európske špičky v posledných troch rokoch snažili usilovne rozširovať. Výdavky na zbrojenie nerástli skokovo len v Rusku, ale aj v západných štátoch. No aj keď do sektora tečú obrovské štátne peniaze, nemusí to automaticky znamenať, že sa kapacitám darí rásť. Ako to už býva, v niečom sa Európe darí viac, v iných smeroch zase kríva.
Munícia už nie je strašiak
Azda najväčší pokrok dosiahli štáty starého kontinentu práve pri výrobe delostreleckej munície – napriek počiatočným problémom so škálovaním výroby a odovzdaním dostatočných počtov pre Ukrajinu sa už koncom roka 2025 skloňovalo, že zbrojári rozšírili kapacity na dva milióny projektilov.
Len samotný nemecký Rheinmetall dnes produkuje viac než milión kusov 155-milimetrových nábojov, zhruba 15-násobne viac než v roku 2022.
Na porovnanie, Rusko bolo podľa šéfa tejto zbrojovky Armina Pappergera vlani schopné vyrobiť štyri milióny až päť miliónov delostreleckých nábojov ročne. USA zase od začiatku vojny na Ukrajine zvýšili ich výrobu trojnásobne na približne pol milióna kusov.
Hoci je prudký nárast výroby munície impozantný, na jeho pozadí stále ostávajú otázniky. Tie sa týkajú najmä strelného prachu a jeho zložky s názvom nitrocelulóza, ktorá sa síce vyrába v relatívne veľkých množstvách aj v Európe, no dodávky kľúčového materiálu – bavlnených vlákien – pochádzajú najmä z Číny.
Šéf Rheinmetallu Papperger v roku 2024 uviedol, že európski výrobcovia sú pri tejto surovine závislí od Číny na viac než 70 percent. Podobný problém majú aj Spojené štáty.
Aj keď tlak na rozširovanie domácich európskych kapacít existuje, súčasná výroba, ktorú think tank European Policy Centre vlani odhadol na maximálne 10-tisíc ton ročne, postačuje ledva na potreby Kyjeva (okolo šesťtisíc ton), nie tak celej Európy (bez Ukrajiny zhruba 14-tisíc ton).
Významne rastie aj výroba protiraketových interceptorov
Ešte dôležitejšou súčasťou výbavy brániacej sa ukrajinskej armády sú zrejme systémy protivzdušnej obrany a adekvátne rakety – najmä tie, ktoré dokážu zachytávať balistické strely. Teda napríklad preslávený americký Patriot a interceptor PAC-3 MSE.
Ide zároveň o oblasť, v ktorej má starý kontinent pomerne veľké resty. Mnohé štáty dlhodobo objednávali práve americkú alternatívu, no vzhľadom na dopyt z Ukrajiny, arabských štátov či potreby USA a Izraela dnes musia čakať v dlhom rade.
Hoci firma Lockheed Martin avizovala, že chce v priebehu nasledujúcich siedmich rokov rozšíriť kapacity na dvetisíc kusov, momentálne ich vyrobí len zhruba 620 kusov za rok.
Európa je na tom ešte stále o niečo horšie. Aj keď má vlastnú alternatívu k Patriotu v podobe systému SAMP/T [vyrába ho francúzsko-talianske konzorcium Eurosam, ktoré spája firmy MBDA a Thales, pozn. red.] a rakiet z rodiny Aster 30, háčik spočíva v tom, že aj keď sú parametre „papierovo porovnateľné“, operačné využitie bolo podľa analytikov Centra pre strategické a medzinárodné štúdie doteraz „obmedzenejšie“.
Prestíž patriotov a dlhodobo relatívne nízky dopyt po európskej alternatíve taktiež sťažovali škálovanie produkcie.
Dnes to už platí o niečo menej, keďže spoločnosť MBDA, ktorá vyrába astery, má momentálne objednávky z Talianska, zo Spojeného kráľovstva a z Francúzska na zhruba tisíc kusov. V apríli jej pribudol ďalší kandidát na odber interceptorov v podobe Dánska, ktoré si namiesto Patriotov objednalo batérie systému SAMP/T.
Hoci MBDA nezverejňuje, akú časť z jej objednávok tvoria modely Aster 30 a akú Aster 15 (strely s krátkym dosahom), Fabian Hoffmann z Centra pre analýzu európskych politík (CEPA) tvrdí, že záujemcovia od vojny na Ukrajine „pravdepodobne uprednostnili model Aster 30“.
Objem objednávok však hovorí len málo o skutočných produkčných kapacitách. Hoffmann sa ich preto pokúsil odhadnúť na základe údajov o veľkosti výroby a pomere jednotlivých modelov v roku 2011.
Vzhľadom na to, že až do začiatku vojny na Ukrajine firma neavizovala žiadne zvyšovanie kapacít, ročnú výrobnú kapacitu pre rakety Aster 30 kalkuluje na obdobie okolo roku 2022 na „152 až 166 kusov“.
Keďže MBDA v roku 2025 komunikovala zvýšenie produkcie o polovicu, počet týchto protiraketových interceptorov sa podľa neho vlani pohyboval okolo 250 kusov ročne.
Treba však doplniť, že zbrojárska firma od Hoffmannovej kalkulácie avizovala ďalší rast výrobných kapacít. Podľa vyjadrení výkonného šéfa spoločnosti Érica Bérangera z marca 2026 by sa mala produkcia asterov v priebehu tohto roka zdvojnásobiť, čo by skokom posunulo výsledné číslo na 500 kusov ročne.
Patrioty a SAMP/T sú len jednou vrstvou obrany neba
Európsky trend je teda pri výrobe kľúčových projektilov jednoznačne pozitívny. Navyše obrana proti balistickým raketám je len jednou z ochranných vrstiev.
Európa vyrába aj ďalšie špičkové systémy protivzdušnej obrany, ktoré slúžia ako ochrana proti navádzaným strelám s plochou dráhou letu (typovo napríklad nemecký Taurus, anglický Storm Shadow, americký Tomahawk či ruské rakety Kalibr a Kh-101), lietadlám či dronom.
Spomenúť možno nórsko-americký systém NASAMS so stredným dosahom, ktorý má podľa analytikov CSIS aj „významné operačné využitie“, či nemecký IRIS-T SLM, ktorý opisujú ako „nákladovo efektívny ťahúň“ na boj proti masívnym útokom.
Práve preťaženie protivzdušnej obrany kvantom bezpilotných lietadiel je jednou z taktík, ktoré využíva Rusko na Ukrajine. Zostreľovať drony, ktorých cena sa pohybuje v desiatkach tisíc eur, raketami za státisíce až milióny eur je totiž krajne neefektívne. V súčasnosti ide zrejme o jednu z najväčších dier v európskej obrane, ktorú sa krajiny na starom kontinente snažia urgentne zaplátať.
Okrem toho chýba k samostatnosti Európy v rámci protivzdušnej obrany aj najvyššia vrstva – systémy a interceptory schopné zachytiť strategické medzikontinentálne rakety. Európsky ekvivalent projektilov do systémov THAAD či Arrow, ktoré dokážu zostreliť rakety mimo atmosféry, zatiaľ neexistuje. Je odkázaná na dovoz od spojencov.
Obe zbrane boli pritom Američanmi aj Izraelom v 12-dňovej vojne s Iránom aj v tohtoročnom konflikte masovo využívané. Analytici CSIS vyčísľujú, že vlani USA vystrieľali zhruba jedenapolročné zásoby (približne 150) rakiet do systému THAAD, zatiaľ čo v tom súčasnom sa koncom mája šplhala ich spotreba k počtu 290 kusov.
Na porovnanie, súčasná výrobná kapacita firmy Lockheed Martin je v ich prípade na úrovni 96 interceptorov. A hoci plánuje štvornásobne zväčšiť produkciu, potrvá to podľa plánu najbližších sedem rokov.
Špičkové lietadlá či zbraňové systémy stále dodávajú USA
Hoci je dnes Európa na prípadný konflikt pripravená podstatne lepšie než v roku 2022, keďže sa jej darí časť slabín odstraňovať, pri protivzdušnej obrane sa nedostatky nekončia. Dier v schopnosti samostatne sa brániť ostáva viacero.
Menovite zaostáva v stealth technológiách, vďaka ktorým je lietadlá či lode ťažké detegovať, ako aj v oblasti strategických rakiet veľmi dlhého doletu.
Na USA nestačí Európa ani pri letectve. Hoci sa na kontinente vyrábajú stíhačky Eurofighter, Rafale aj Gripen, vlastné lietadlá 5. generácie, ktoré by boli alternatívou k F-35, nemá.
Ďalšie otázniky o budúcnosti európskeho letectva vyvolal kolaps spoločného nemecko-francúzskeho projektu vývoja stíhačky 6. generácie (FCAS), ktorý zapríčinili nezhody medzi zapojenými firmami. Najmodernejšia európska stíhačka mala byť vo vzduchu podporovaná bezpilotnými lietadlami a obsahovať pokročilú komunikačnú infraštruktúru.
Samostatnou kapitolou je potom absencia satelitných systémov a technológií včasného varovania pred štartom balistických rakiet, ktoré by boli porovnateľné s tými americkými.
O závislosti Európy od jej zámorského garanta nakoniec svedčia aj štatistiky o dovoze zbraní. V rokoch 2021 až 2025 sa totiž oproti predošlým piatim rokom strojnásobil. A 48 percent tovarov pochádzalo z USA.
Zhrnuté, Európa už dnes nesiaha na dno sudov, no k strategickej samostatnosti má stále ďaleko.
