V časoch dovoleniek môže byť hmyz veľkou prekážkou a nepríjemným spoločníkom. Na prvý pohľad by najmä mestský človek veľmi radostne privítal zistenie, že hmyzu vo svete ubúda, ale ide presne o ten typ dobrej správy, ktorá sa po chvíli zmení na správu mimoriadne zlú.
Čisté čelné sklo po dlhej ceste autom, menej múch pri vode alebo menej ôs v záhradke môžu pôsobiť ako drobné víťazstvo komfortu. V skutočnosti ide o jeden z najtichších signálov, že sa s krajinou deje niečo zásadné. Hmyz totiž nie je len otravný sprievod leta. Je to neviditeľná pracovná sila prírody, ktorá opeľuje rastliny, živí vtáky, rozkladá organickú hmotu a pomáha udržovať pôdu pri živote.
Neviditeľná údržba ekosystémov
Úbytok hmyzu pritom nie je iba náš pocit. Ukazujú ho tvrdé dáta. Medzi tie najviac citované a klasické patrí štúdia z Nemecka, ktorá odhaduje pokles biomasy lietajúceho hmyzu o 76 percent počas sezóny a až o 82 percent uprostred leta iba za 27 rokov.
Podobný varovný príbeh prichádza z Burgundska, kde ekologička Marie-Charlotte Anstettová skúmala plantáže čiernych ríbezlí pestovaných na výrobu likérov. Mala pritom vzácnu výhodu: v rovnakých lokalitách existovali staršie merania z 80. rokov. Porovnanie bolo ohromujúce. Za menej ako 40 rokov tu zmizlo 99 percent opeľovačov.
Táto veľká-malá katastrofa tak neprebieha niekde ďaleko od nás. Odohráva sa priamo pred našimi očami, len sme si na ňu postupne zvykli. To, čo by ešte pred niekoľkými desaťročiami pôsobilo ako znepokojujúca prázdnota, dnes berieme ako normálny stav krajiny.
Úbytok hmyzu spôsobuje v ekosystéme hlbokú nerovnováhu. Hmyz totiž neplní iba jednu funkciu, ale celý rad rolí naraz. Opeľuje rastliny, rozkladá organickú hmotu, živí vtáky a ryby, pomáha udržovať pôdu pri živote a zároveň drží pod kontrolou iné druhy hmyzu. Inými slovami: hmyz nie je ozdobou prírody. Je to jej technická údržba.
Ekonomické dôsledky tichej krízy
Súčasný človek však na rozmer tejto katastrofy príliš citlivý nie je. Teda aspoň do chvíle, než sa začne dotýkať jeho peňaženky. A práve to sa už deje. Úbytok hmyzu má totiž priamy vplyv na produkciu potravín. V istom zmysle nám tak pripomína veľmi banálnu pravdu: aj napriek všetkým technologickým výstrelkom dnešnej doby vrátane umelej inteligencie človek stále musí jesť.
Podľa Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo je približne 90 percent všetkých kvitnúcich rastlín špecializovaných na opeľovanie živočíchmi, väčšinou hmyzom. Opeľovače tak nezaisťujú len vznik plodov v poľnohospodárskych systémoch, ale aj reprodukciu rastlín v prírodných ekosystémoch. Inými slovami, nejde len o problém medu, jabĺk alebo mandlí. Ide o samotnú schopnosť kvitnúceho sveta obnovovať sa.
Nejde o to, že by sme sa jedného dňa v blízkej budúcnosti ocitli kompletne bez potravín. Skutočným problémom sú klesajúce výnosy. Dobrou správou z Burgundska však je, že tieto dosahy našťastie možno zmierniť.
Keď vedci časť kríkov zakryli sieťami a dodali k nim čmeliakov, výnosy boli viac než trikrát vyššie ako v prípade bežných kríkov. Chýbajúci hmyz sa veľmi konkrétne prepísal do produkcie, čo je samo osebe dostatočným dôvodom tento problém riešiť. Ako teda krízu úbytku opeľovačov riešiť?
Krehkosť optimalizovaného sveta
Dá sa to, ale najprv jej musíme hlbšie porozumieť. Situácia okolo úbytku hmyzu je veľmi paradoxná. Tento paradox spočíva v tom, že hoci hmyzu zjavne ubúda, poľnohospodári zároveň neustále bojujú s čoraz intenzívnejším výskytom škodcov, ktoré ohrozujú úrodu.
Ako si to vysvetliť? Úbytok hmyzu predovšetkým znamená miznutie rozmanitosti. Ubúda opeľovačov, prirodzených predátorov a druhov, ktoré držali krajinu v rovnováhe. Veľké lány jednej plodiny, naopak, fungujú ako prestretý stôl pre niekoľko špecializovaných škodcov. Čím jednoduchšia je krajina, tým ľahšia je to hostina.
Práve tu sa nachádza hlavná príčina, a teda aj kľúč na zvrátenie súčasnej situácie. Poľnohospodárstvo prešlo v poslednom období obrovskou premenou. Vďaka zásadnému technologickému pokroku sme teraz schopní vypestovať veľkú časť produkcie za pomoci minimálnej pracovnej sily.
Mechanizácia, šľachtenie, masívne nasadenie chémie a veľké monolitické lány maximalizovali potenciálne poľnohospodárske výnosy. Tento triumf má však aj svoju odvrátenú stranu.
Poľnohospodárstvo sa stalo výkonnejším, ale zároveň chudobnejším. Z krajiny zmizli medze, remízky, kvetnaté pásy, mokrade, staré sady a s nimi aj veľká časť života, ktorý držal celý systém pohromade.
Tu sa ukazuje oveľa hlbší problém. Moderné poľnohospodárstvo bolo optimalizované na maximálny výkon. Na čo najvyšší výnos, čo najväčšiu efektivitu a čo najmenší počet prekážok medzi siatím a zberom.
Lenže optimalizovaný systém býva zároveň krehký. Funguje dobre, kým sa svet správa podľa predpokladov. Len čo prídu výkyvy počasia, sucho, noví škodcovia alebo úbytok opeľovačov, začne sa ukazovať, že vysoký výkon nie je to isté ako odolnosť.
Nassim Nicholas Taleb by povedal, že taký systém nie je antifragilný. Nevie z otrasov silnieť, ba naopak. Potrebuje, aby sa nič zásadné nepokazilo: od počasia a chémie cez škodcov až po opeľovače. Lenže práve taká istota dnes mizne. Poľnohospodárstvo, ktoré zo zeme odstránilo pestrosť, medze, remízky a pôdny život, má k dispozícii čoraz menej rezerv, o ktoré by sa mohlo oprieť.
Kríza okolo úbytku hmyzu je preto oveľa viac než len smutná správa pre milovníkov prírody. Je to test modernej civilizácie, či ešte dokáže rozpoznať vlastné závislosti. Môžeme sa prieť o to, koľko viny na tom nesie zmena klímy, koľko intenzívne poľnohospodárstvo, koľko pesticídy a koľko prirodzené cykly. Ale to problém nezastaví.
Ekologické debaty je možné vo verejnom priestore pomerne ľahko odsunúť nabok. Ich dôsledky však už tak ľahko odsunúť nepôjdu. Pokiaľ budeme úbytok hmyzu naďalej prehliadať, neprídeme len o časť živého sveta okolo nás. Prídeme predovšetkým o schopnosť krajiny živiť nás samotných.