Moja hlava, „Božia ruka“
Až spomalené zábery ukázali, že Maradona gól v skutočnosti vsietil odrazom od vlastnej, vo vzduchu sa hompáľajúcej ľavej ruky. Po skončení zápasu to už bolo mnohým jasné. Keď mu položili otázku, ako to vlastne bolo, či dal gól hlavou, alebo rukou, sám odpovedal vetou, ktorá sa zapísala do dejín: „Bola to čiastočne moja hlava a čiastočne Božia ruka.“
Nevedno, koho považoval v tomto prípade za božstvo, či sám seba, alebo špecificky juhoamericky vnímaného kresťanského Hospodina, ktorý pomohol argentínskemu ľudu na ceste za vysneným cieľom. Nakoniec Argentína porazila Anglicko a pokračovala v semifinálovom pavúku ďalej, až kým dokráčala k zisku titulu.
Za týmito notoricky známymi okolnosťami sa však skrýva ešte jedna, menej zdôrazňovaná, no pre Maradonov ľud azda ešte dôležitejšia udalosť než samotný pohár, ktorý Diego o niekoľko týždňov pozdvihol nad hlavu. Ako hovoria samotní Argentínci: „Titul bol až druhoradý cieľ. Najdôležitejšie bolo poraziť Anglicko.“
Štyri roky predtým sa totiž medzi týmito krajinami odohrala vojna o Falklandy. Bez ohľadu na to, kto bol v tomto prípade v práve (argentínska vládnuca vojenská junta ňou zrejme nebola), medzi Argentíncami bol zápas proti geopolitickému rivalovi vnímaný veľmi emotívne. Išlo vlastne o formu symbolickej národnej odvety. Futbal prenikol do duše domáceho fanúšika, keďže zmiernil bolesť z vojnovej prehry.
„Za tanky bránky“
Maradona v roku 1986 bol pre Argentíncov čosi ako Jozef Golonka v roku 1969 na štokholmských majstrovskách sveta v hokeji, keď československá reprezentácia (s našimi ďalšími legendami Vencom Nedomanským a Vladimírom Dzurillom) porazila Sovietsky zväz a postarala sa o vari najslávnejší politický moment v histórii nášho domáceho športu. Porážka Sovietov bola vnímaná ako pomsta za okupáciu z augusta 1968. Na majstrovstvách sme bratských „osloboditeľov“ porazili dokonca dvakrát. V uliciach sa natriasali transparenty „Vy nám tanky, my vám bránky!“ Skrátka, po okupácii u nás žiadny štokholmský syndróm rozhodne diagnostikovaný nebol.
Podobne ako u Argentíncov o 20 rokov neskôr, Jozef Golonka bol vnímaný ako národný hrdina a víťazné zápasy proti Sovietom boli v tom čase českým a slovenským ľudom oslavované ako morálne víťazstvo, ktoré nám umožnilo pookriať nad politickou temnotou a vojenskou prehrou.
Keďže naše politické kádre boli vystrašené z možných dôsledkov, na Golonku boli patrične nahnevané. Čo si to dovoľuje poraziť Sovietsky zväz?! Golonka bol pre svoje gestá na ihrisku vyšetrovaný Štátnou bezpečnosťou (uchom priloženým na ľade vtedy údajne počúval, či Kremeľ nezastavil prívod ropy a plynu...).
Geopolitika, šport a kolektívna vina
Príklady Argentíny 1986 a Československa 1969 ukazujú, že geopolitické spory a vojnové ťaženia zasahovali do športu aj v minulosti, no vtedy boli Európa a Západ ešte dostatočne silné na to, aby sa so športovými súpermi nebáli stretnúť na ihrisku. Dnes z nich máme strach úplne všade. Britov napríklad najnovšie ohrozuje údajne Kremľom riadená hybridná „rozviedčíčka“ Máša a jej prostoduchý medveď.
Boli by však podobné maradonovsko-golonkovské gestá a víťazstvá, prinášajúce svojmu národu potrebnú morálnu katarziu, možné aj dnes, povedzme proti Rusku? Bolo by možné geopolitického rivala Západu poraziť vo férovom zápase, a tak zjednotiť národ a umožniť mu duševne pookriať? Zaiste nie. Predovšetkým preto, že Rusko je z majstrovstiev sveta v hokeji aj vo futbale (okrem iného) vyradené.
Má ísť o trest voči športovcom za to, že ich prezident spustil útočnú vojnu voči Ukrajine. Aby sa potvrdil princíp kolektívnej viny z temných čias Európy, ktoré už naši osvietenci údajne nikdy nechcú opakovať, uplatnil sa aj na nevinných športovcov a tých Rusov, ktorí inváziu a svojho prezidenta Putina odsúdili.
A tak si musíme vystačiť s novým druhom politických kontroverzií – a to úplne novým, nešportovým spôsobom. Americký prezident Donald Trump zjavne využil svoj vplyv na šéfa FIFA, keď si pred týždňom presadil, aby vykartovaný americký hráč Folarin Balogun mohol nastúpiť v osemfinálovom zápase.
Belgičania po tomto neférovom kroku súpera porazili a môžu sa cítiť v morálnej prevahe, ale uznajme – na Maradonu a Golonkovu politickú katarziu sa to nechytá.
Podobne je to aj v hokeji. Mnohým tak prirodzene vyskočí na pery otázka: azda je dnešné Rusko väčším nepriateľom ľudstva, ako bol kedysi Sovietsky zväz? Tí odvážnejší sa pýtajú, prečo sa na majstrovstvách nachádzajú Trumpove USA, ktoré sa dopustili nevyprovokovanej útočnej vojny v Iráne (a predtým napríklad v Iraku).
Každopádne, zmerať si sily s geopolitickým nepriateľom a zažiť tak celonárodnú katarziu, keď reprezentanti menšieho národa napnú všetky sily, aby priniesli svojim frustrovaným spoluobčanom radosť z výhry – podobne ako kedysi Maradona, Golonka či Dzurilla – už dnes nie je možné.
Pri športovom zápolení pritom nemáte čo stratiť. Môžete len získať, napríklad morálne povzbudenie. Prípadná prehra so silnejším súperom až tak nezabolí.
Na rozdiel od skutočnej vojny.
