Obávaný súper
Bývalý náčelník generálneho štábu Izraelských obranných síl je podľa viacerých nedávnych prieskumov verejnej mienky v súčasnosti jedným z najsilnejších súperov, s akými sa Benjamin „Bibi“ Netanjahu za posledné roky stretol. Po tom, ako sa odtrhol od strany Národná jednota Bennyho Gantza a založil si vlastné politické hnutie, sa Eisenkot rýchlo stal vlajkonosičom širokej vrstvy Izraelčanov, ktorí sú unavení z Netanjahuovho zdanlivo nekonečného pôsobenia vo funkcii aj z ideologickej zákopovej vojny, ktorá pohlcuje izraelskú politiku.
Už samotná pozícia v prieskumoch – v jednom nedávnom dokonca pred Netanjahuom viedol – ho robí hodným pozornosti. Eisenkot je nezvyčajnou politickou osobnosťou aj v iných ohľadoch. Je to vojak, ktorý zrejme nemá v obľube politické boje, muž, ktorý sa všeobecne považuje za osobne čestného v politickej kultúre, kde sa obvinenia z korupcie a cynizmu stali takmer bežnou praxou. A zároveň je v otázkach národnej bezpečnosti neochvejný konzervatívec, on sám sa však považuje skôr za centristu.
Disciplína namiesto odvážnosti
Eisenkot, syn marockých židovských prisťahovalcov, vyrastal na juhu Izraela v Ejlate a do armády vstúpil už ako tínedžer, pričom v uniforme strávil takmer štyri desaťročia. Na rozdiel od niektorých extravagantnejších izraelských vojenských veliteľov si vybudoval reputáciu skôr na disciplíne, príprave a profesionalite než na odvážnych činoch. Kolegovia ho už dlho opisujú ako metodického, a to až do bodu posadnutosti – ako veliteľa, ktorý si prečítal všetky podklady ešte skôr, než ktokoľvek iný vošiel do miestnosti.
Postupoval v hodnostiach v Golanskej brigáde. Bojoval v Libanone a počas oboch palestínskych povstaní velil Izraelskému severnému veliteľstvu a nakoniec sa v roku 2015 stal náčelníkom generálneho štábu.
Počas tejto dlhej vojenskej kariéry sa jeho meno spojilo s takzvanou Dahijskou doktrínou, teóriou, podľa ktorej teroristické organizácie zakorenené v civilných oblastiach možno odradiť iba drvivou vojenskou silou namierenou proti infraštruktúre, o ktorú sa operujú. Samotný Eisenkot vždy trval na tom, že rozhodné vojenské akcie a dodržiavanie medzinárodného práva sa navzájom nevylučujú.
Netanjahuov oponent, ale nie holubica
Jednou zo zaujímavostí Eisenkotovho politického vzostupu je tendencia zahraničných pozorovateľov predpokladať, že opozícia voči Netanjahuovi musí nutne znamenať mierové sklony politika. V otázkach izraelskej bezpečnosti, Hamasu, Hizballáhu či Iránu sa Eisenkotove názory líšia od Netanjahuových skôr tónom a dôrazom než konečným smerovaním. Máloktorý Izraelčan pochybuje o tom, že by v prípade, ak by to tento generál považoval za nevyhnutné, viedol vojnu s plnou silou.
V decembri 2023 sa mu stala osobná tragédia, keď v boji proti Hamasu zahynul v Gaze jeho syn Gal. Počas konfliktu prišli o život aj dvaja jeho synovci. V krajine, kde je vojenská služba takmer povinná, majú takéto obete značnú morálnu váhu. Dokonca aj politickí oponenti zriedka spochybňujú Eisenkotove motívy či vlastenectvo. Za bezpečnosť Izraela zaplatil cenu, o ktorej by len máloktorý politik kdekoľvek na svete mohol tvrdiť, že by ju chcel znášať.
Ironicky, práve to môže vysvetľovať aj jeho politickú príťažlivosť. Izraelskí voliči prežili roky polarizácie, opakovaných volieb, korupčných procesov, ústavných sporov a napokon aj najväčšieho zlyhania v oblasti bezpečnosti v modernej histórii krajiny. Je zreteľná túžba po kompetentnosti namiesto charizmy, po rozvážnosti namiesto robenia šou.
Či Eisenkot disponuje politickým inštinktom potrebným na to, aby zmenil verejný rešpekt na volebné víťazstvo, ostáva otvorenou otázkou.
Napriek tomu sa zdá, že je na ňom niečo nenápadne pútavé. Nebadať na ňom, že by si politiku užíval, tak ako to robia mnohí. Zriedka sa oddáva teatrálnej rétorike alebo osobným útokom. Jeho prejavy skôr pripomínajú operačné brífingy než predvolebné mítingy. V inej dobe by sa takéto vlastnosti mohli považovať za volebnú nevýhodu alebo aspoň za strnulosť. V dnešnom Izraeli sa však môžu ukázať ako to, čo mnohí voliči hľadajú.
Často sa hovorí, že demokracie si volia vodcov, akých si zaslúžia. Niekedy si volia vodcov, o ktorých si myslia, že ich potrebujú. Po rokoch dramatických udalostí sa zdá, že mnohí Izraelčania hľadajú niečo menej vzrušujúce: kompetentnosť, zdržanlivosť a človeka, ktorého život naznačuje, že verejná služba je pre neho viac než len ďalšia kariéra. Tieto vlastnosti – v kombinácii s Netanjahuovými dobre známymi slabými miestami – by mohli z Eisenkota urobiť najvážnejšieho súpera, akému za posledné roky čelil zdanlivo večný izraelský premiér.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
